Pastiersky list Nitrianskej diecézy – Veľká noc 2010

Drahí bratia a sestry, po dňoch pôstneho obdobia sme vstúpili do veľkonočného času, ktorý je potvrdením víťazstva Ježiša Krista nad smrťou a hriechom. Apoštoli a prví kresťania sa preto odvážne odvolávajú na zachraňujúcu moc vzkrieseného Ježiša, ktorého zmŕtvychvstanie dnes s radosťou slávime. Z tohto tajomstva Cirkev neustále žije, pretože „Kristus, vzkriesený z mŕtvych už neumiera“ (Rim 6, 9).

Cirkev však slávi veľkonočné tajomstvo nielen na Veľkú noc, ale podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho vzkriesenia, v každý siedmy deň, ktorý sa právom volá Dňom Pána (Dominica). Deň Kristovho vzkriesenia je zároveň „prvým dňom týždňa“ ako pamiatka stvorenia a tiež „ôsmym dňom“, „ktorý učinil Pán“ (Ž 118, 24). Stredobodom tohto dňa je slávenie Eucharistie, lebo práve tu sa celé spoločenstvo veriacich stretáva so Vzkrieseným Pánom, ktorý nás pozýva na svoju hostinu.

Starobylá modlitba zo Sýrie hovorí: „(Kriste), keď meditujeme o divoch, ktoré sa stali v tento nedeľný deň tvojho svätého vzkriesenia z mŕtvych, hovoríme: Nech je požehnaný nedeľný deň, lebo v ňom sa začalo stvorenie…, vykúpenie sveta…, obnovenie ľudského pokolenia... V ňom sa skvejú nebo a zem a celý vesmír sa naplnil svetlom. Požehnaný je Pánov deň, lebo v ňom boli otvorené brány raja, aby Adam a všetci vyhnaní mohli do neho bez obáv vstúpiť.“

Kresťania od začiatku radostne oslavovali Veľkú noc ako skutočnosť Ježišovho zmŕtvychvstania, ktorú si nemali nechať len pre seba. Preto slávenie nedele je neodmysliteľné pre každého, kto sa nazýva kresťanom. Toto slávenie nedeľnej omše je pre kresťanov nielen povinnosťou, ale je oveľa viac vnútornou potrebou zakusovať spoločenstvo s Kristom a medzi sebou navzájom, a tak je aj otázkou kresťanskej identity. „Sine dominico non possumus!“ - „Bez Pána a bez jeho dňa nemôžeme žiť!“ – takto to odvážne vyznali kresťania z Abiteny v dnešnom Tunise v roku 304, keď boli prepadnutí vojakmi počas nedeľného slávenia Eucharistie, ktorá bola zakázaná cisárom Diokleciánom. Pevne sa pridŕžali slávenia nedeľnej svätej omše, hoci vedeli, že im za to hrozil trest smrti. Pre týchto kresťanov nebolo slávenie nedele iba príkazom, ale naozaj vnútornou túžbou po spoločenstve so Zmŕtvychvstalým Pánom a po veriacom spoločenstve. Preto bude slávenie nedele aj dnes – a ešte viac v budúcnosti – rozhodujúcim znakom toho, čo znamená byť kresťanom. Mali by sme si tento rozmer nedele nanovo uvedomovať a chrániť ho.

Druhý vatikánsky koncil nás v tomto duchu učí: „Nedeľa je hlavným dňom liturgického zhromaždenia, keď sú veriaci povinní zhromaždiť sa, aby počúvali Božie slovo, mali účasť na Eucharistii, pripomínali si umučenie, zmŕtvychvstanie a oslávenie Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“ (1 Pt 1, 3). Preto je Pánov deň prvotným sviatočným dňom a tak ho aj treba predkladať a odporúčať nábožnosti veriacich, aby sa zároveň stal dňom radosti a odpočinku od prác“ (Sacrosanctum concilium 106).
Aj my, kresťania tretieho tisícročia, nemôžeme žiť bez nedele.

Potrebujeme deň, ktorý dá práci a oddychu zmysel, ktorý sprítomní význam stvorenia a vykúpenia, ktorý zvýrazní hodnotu slobody a služby blížnym. To všetko je nedeľa: teda oveľa viac než len strohý príkaz!

Nemožno tiež obísť ani spoločenský význam nedele, v ktorom veriaci prinášajú svoju radosť ale aj svoj kríž pracovného dňa k Pánovi a z kresťanského slávenia nedele čerpajú nové sily do všedného dňa. Z hlbokého stretávania sa s Bohom vyplýva nová ochota k stretávaniu sa medzi sebou. Nedeľa daruje často rozídeným členom rodiny nenahraditeľný čas vzájomnej spolupatričnosti. Ponúka tiež človeku, často osamotenému, možnosť medziľudskej skúsenosti a vytvára priestor k duchovnému konaniu a činorodému odpočinku. Tak o tom svedčí aj lekár Takaši Nagai, z japonského Nagasaki: „Chvíle najväčšieho blaha bývali u nás v nedeľu ráno, keď sme spoločne išli do kostola na svätú omšu. Nášho staršieho syna som viedol ja za ruku, malú niesla žena na chrbte. Zvony zvolávali jasným hlasom veriacich. Tu a tam vychádzali z domov sviatočne oblečení ľudia a pridávali sa k nám. Vstúpili sme. Ranné slnko, prebleskujúce kostolnými oknami, sprevádzalo naše spevy. Môj hlas, mojej ženy, dieťaťa... Všetci chválili Otca nebies.“

My všetci vieme o ohrození nedele jednak vo forme pribúdajúcich lákadiel hospodárstva; aj vo forme otvorených obchodných reťazcov s mnohými nedeľnými akciami, ako aj rôznymi mechanizmami „priemyslu voľného času.“ Bez nedele sa však človek prepadne do permanentnej všednosti a jeho život stratí svoj lesk a zmysel.

Všimnime si, že viera kresťanov v priebehu časov postupne menila podmienky v prospech nedele: Viera zmenila prostredie, nie prostredie vieru kresťanov. A dnes? Vari nie je dnešné životné tempo bez odpočinku výrazom vnútornej prázdnoty, ktorá volá po novej nedeľnej kultúre? Preto nám Svätý Otec Benedikt XVI. pripomína: „Bez toho, ktorý je nositeľom nášho života, je život sám o sebe prázdny. Vynechať túto podstatu, alebo ju zradiť, oberá náš život o jeho základ, o jeho vnútornú dôstojnosť a jeho krásu.“ Preto slávenie Eucharistie predstavuje pre slávenie nedele aj niečo rozhodujúce, lebo „účasť na nedeľných omšiach dosvedčuje príslušnosť a vernosť ku Kristovi a jeho Cirkvi“ a „veriaci tým potvrdzujú svoje spoločenstvo vo viere a v láske“. Stretávanie sa so Zmŕtvychvstalým Pánom, predovšetkým v Eucharistii, je jadrom nedele, lebo nám daruje silu a orientáciu. Potrebujeme všetci tento láskavý pohľad Boha, ktorý plynie z nedeľného slávenia svätej omše. Ak sa však k sláveniu nedele pristupuje len z vonkajšej povinnosti, potom sa ľahko ospravedlní a zanedbá, a nahradí inými aktivitami, na úkor nedeľnej svätej omše.

Žiaľ, sme svedkami, že návšteva nedeľných bohoslužieb na viacerých miestach znateľne poklesla. A to aj napriek tomu, že sa postavili nové chrámy, že je náboženská sloboda, že mnohí kňazi obetavo slúžia omše na viacerých miestach, a tak vychádzajú v ústrety veriacemu ľudu. Keďže jeden kňaz nesmie v nedeľu celebrovať viac ako trikrát, čo nie je len ustanovenie cirkevného práva, ale ako hovorí pápež Benedikt, „je už na hranici vykonateľnosti,“ prosíme Vás, bratia a sestry, aby ste mali pre to porozumenie a obetavo vynaložili úsilie zúčastniť sa nedeľnej svätej omše, aj keď to nie je možné v mieste Vášho bydliska. Pán Boh našu námahu bohato odmení. Nie bez viery hovorievali naši predkovia: „Kroky toho, kto kráča do kostola, počítajú anjeli.“

Aké drahé je toto slávenie pre mnohých kresťanov, možno spoznať podľa toho, akú hodnotu má pre nich účasť na slávení Eucharistie. Svedčia o tom aj slová pred rokmi väzneného kresťana: „Vďačne by som prešiel aj sto kilometrov peši, len aby som sa aspoň raz mohol zúčastniť na svätej omši“ (sv. František Jägerstätter). Vari nám aj Ježiš nehovorí: „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce?“ (Mt 6, 21). Ako sa totiž modlíme, tak veríme, a podľa toho žijeme. Potvrdzuje to aj stará zásada: Lex orandi – Lex credendi.

Ukrižovaný a Zmŕtvychvstalý žije vo svojej Cirkvi a vedie nás k sebe. On prišiel, aby sme mali život a aby sme ho mali v plnosti (porov. Jn 10, 10). Všimnime si, že pri poznaní živého Ježiša vyjadruje Tomáš, pred Vzkrieseným vieru v neho: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 28). Kto vie takto objaviť seba a svoj život vo veľkonočných udalostiach, ten môže napriek všetkému čo nám život prináša, sláviť Veľkú noc svojho kresťanstva každý okamih svojho života. To mu dáva zmysel a všetkým naším ľudským úsiliam vôbec. Lebo „Ty si vstal z mŕtvych, Kriste náš a v sláve Otca slávu máš; a že nás vzkriesiš všetkých raz, to pevne verí každý z nás“ (Veľkonočný hymnus).

Želáme Vám a vyprosujeme, milí bratia a sestry, aby veľkonočná milosť, ktorá vychádza z Kristovho víťazstva, bola neustále súčasťou nášho života, aj cez nedeľné slávenie Kristovej smrti a zmŕtvychvstania.

Mons. Marián Chovanec, pomocný biskup a generálny vikár
Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup