Homília Mons. Viliama Judáka - Vysviacka kňazov 12. 6. 2010

Dnešný  deň  prichádzajú k volebným urnám občania nášho štátu, aby si na nasledujúce volebné obdobie vybrali zástupcov, ktorí ich v parlamente i vo vláde budú zastupovať. Bezpochyby je to veľký prejav  dôvery, ktorá sa takto dostáva určitým ľuďom. Aj keď ani zďaleka nemožno porovnať tento akt dôvery v politickom živote k Vášmu vyvoleniu, milí ordinandi, predsa aj Vy nie ste tu sami od seba, ale ste vyvolení. Vyvolení, či zvolení nie však prejavom súhlasu väčšiny ľudu, čo aj Božieho, ale sám  Pán položil svoju ruku na Vás. Význam tohto gesta vyjadrujú jeho   slová: “Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás“ (Jn15,16). Pretože, ak sa vo Vás prvý raz zrodila myšlienka, že by ste sa mohli stať kňazmi, nebola to myšlienka čisto ľudská – bol to dotyk, v jednom z desaťtisícov.  Táto nesmelá myšlienka, možno aj dosť neurčitá, možno v ranom detstve, či zrelej mladosti, dostala prvé potvrdenie zo strany Cirkvi: prijatím do seminára, štúdiom, prijatým jednotlivých nižších svätení a diakonátu... A dnes v pravom slova zmysle platí:  „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15, 15). Nevolá Vás už viac sluhami, ale priateľmi: V týchto slovách možno spoznávať dokonca ustanovenie kňazstva. Pán si nás robí svojimi priateľmi: On nám všetko zveruje; aj seba samého, a to tak, že my môžeme hovoriť s jeho –  Ja – „in persona Christi capitis.“ 

Kňazstvo je dar, ktorý sa dostáva. Sv. Pavol to pripomína Timotejovi: „Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk“  (2 Tim 1,6).  Je to dar, ktorý nepochybne posväcuje toho, kto ho dostáva, ak je náležite pripravený, ale tento dar  nie je priamo orientovaný na jeho dobro, lež na dobro Cirkvi.

Aká dôvera?! Až sa jej človek bojí! Všetky znaky, ktoré tvoria kňazské svätenie, sú v základe výrazovými formami povedaného slova: vkladanie rúk, odovzdanie knihy – jeho Slova, ktoré nám zveruje, odovzdanie kalicha, s ktorým nám odovzdáva svoje najhlbšie  a najosobnejšie tajomstvo. Ku tomu všetkému patrí aj plná moc rozhrešovať: On nás robí účastnými na svojom poznaní biedy hriechu a celej temnoty sveta a dáva nám do ruky kľúč, aby sme mohli človekovi opäť otvoriť bránu do domu nebeského Otca. 

Bratia, Vaše ruky budú pomazané svätou krizmou, čo je znak Ducha Svätého a jeho sily. Chce teraz, aby Vaše pomazané  ruky boli vo svete jeho rukami. On chce, aby neboli viac nástrojmi, ktoré by sa usilovali ľudí, svet, veci  mať len pre seba, prisvojovať si ich, ale on chce, aby namiesto toho na všetko prenášali jeho božský dotyk a dávali sa do služby  jeho lásky. Ony  sú určené k službe Pánovi ako jeho ruky v dnešnom svete. Nemôžu, preto viac slúžiť egoizmu, ale musia vysielať do sveta svedectvo jeho lásky. 

Uvedomujeme si, že slúžiť takto  možno len s poslušným, nefalšovane pokorným,  naozaj slobodným  srdcom. V spoločnosti, v ktorej je oveľa viac vyhlásení o vôli slúžiť než opravdivých služobníkov, nikdy neklaďte do protikladu  slobodu a poslušnosť a neuvádzajte slobodu ako alternatívu k poslušnosti. Naozaj mnohokrát    nevôľa mnohých kresťanov voči Cirkvi a náboženskej autorite vyplýva z neuvedomených   liberálno-občianskych  ideí o slobode a ľudskej autonómnosti. My sami  sme deťmi tejto občianskej kultúry a stotožňujeme občiansku slobodu s evanjeliovou slobodou“ (Schillebeecks). Evanjeliová sloboda totiž, to nie je sloboda robiť si podľa svojho a myslieť len na seba, pachtiť sa za odmenou, usilovať sa za každú cenu o sebarealizáciu. Evanjeliová sloboda, to je sloboda slúžiť z lásky, podľa Ježišovho príkladu a v jeho duchu.  Ježiš  sa stal sluhom Otca a ľudí,  z lásky k Otcovi a k nám.  

O chvíľu vložíte svoje ruky do mojich rúk, aby ste dali najavo, že svoju slobodu odovzdávate do rúk Cirkvi. Dobre viete, že svet sa pohoršuje nad touto  evanjeliovou poslušnosťou. Vy by ste však nikdy nemali oľutovať „áno“, ktoré dnes vyslovíte, pretože toto gesto zaväzuje aj biskupa, aby si Vás vážil ako svojich priateľov a najbližších spolupracovníkov.

 Aj keby Vám priatelia a príbuzní, ba možno aj spolubratia hovorili: máš svoju dôstojnosť a  biskup nekoná správne, ak žiada  napr. Tvoje   preloženie;  aj keby Vám napadlo myslieť si, že by ste si zaslúžili prestížnejší úrad alebo že máte  na viac, ako márniť čas v nejakej bezvýznamnej farnosti; aj keby ste boli raz  v pokušení myslieť si, že je kruté žiadať od Vás, aby ste zanechali veriacich, ktorých ste si  tak obľúbili a ktorí Vám Vašu náklonnosť opätujú,  a išli  pracovať do zanedbanejšej a nevďačnejšej vinice... Kiež by ste  dokázali poslúchnuť prosto, rozumne, radostne, bez výhrad, vyjednávania, vypočítavosti, sťažovania a ľútosti. Pamätajte! Nik nie je slobodnejší ako ten, kto daruje vlastnú slobodu z lásky, a nepoužíva ju len k vlastnému úžitku.

Dovoľte mi v tejto súvislosti citát od indického básnika Rabindranátaa Thákura: „Mal som sen,  že život je radosť. Zobudil som sa a videl som, že život je služba. Chcel som slúžiť a videl som, že služba je radosť.“

  Vkladajte, bratia,  všetku svoju energiu, všetky svoje zdroje, celé svoje nadanie do služby ohlasovania evanjelia všetkým, najmä tým, čo ho ešte nikdy nepočuli, alebo žijú tak, ako by sa nikdy nebolo hlásalo. Buďte otvorení  predovšetkým pre   vieru: nikdy nestavajte do protikladu vieru a lásku, majte na pamäti, že prvé evanjelium lásky je láska k evanjeliu. Vstúpte  teda do služby tým najbiednejším z biednych, tým, čo sú chudobní na vieru, nádej a lásku. Dovolím si pripomenúť tiež, že vysviacka na  presbytera nezmaže vysviacku diakona. Diakonát  je trvalý pre všetkých, vrátane kňazov a biskupov. Stručne povedané,   budete  teraz vysvätení, čiže pripodobnení pečaťou charakteru ku Kristovi kňazovi, a teda „charakterizovaný“ navždy ako živé znamenie Dobrého Pastiera, krásneho pastiera, veľkého pastiera oviec, ale tak ako On,  naozaj „krásnym“ a dobrým  pastierom budete len vtedy,  ak vo Vás neprestane nikdy biť srdce diakona-služobníka  evanjelia.

Nezabudnuteľný pápež Ján Pavol II. pripomína: „Ten kto má byť vysvätený, padá na tvár a celým telom i čelom sa dotýka  dlažby chrámu. Prejavuje tak svoju totálnu pripravenosť prijať službu, ktorá mu bude zverená. Tento obrad hlboko poznačil moju kňazskú existenciu. Keď som mal po rokoch v Bazilike sv. Petra – bolo to na začiatku koncilu- pred očami túto chvíľu kňazskej vysviacky, napísal som báseň, z ktorej by som chcel uviesť úryvok: „To si ty Peter. Chceš byť touto dlažbou, aby po tebe prechádzali... aby išli tam, kam vedieš ich nohy... Keď som písal tieto slová mal som namysli Petra i celú realitu kňazskej služby, pričom som sa usiloval zdôrazniť hlboký význam  tejto liturgickej prostrácie. V tejto podobe kríža pred vysviackou spočíva najhlbší zmysel kňazskej duchovnosti: tak ako Peter prijal vo vlastnom živote Kristov kríž a stať sa „dlažbou“ pre bratov.“ 

    Nebojte sa, tiež bratia, sľubu celibátu, ktorý ste prijali už pri diakonskej vysviacke. Áno  láska k Bohu sa  stáva takto  pre človeka jedinou láskou. Táto láska  však neumenšuje srdce, ale ho rozširuje do rozmerov Kristovho srdca.  Čisté srdce nie je chladné srdce; cudné a čisté srdce sa nikdy nepremení na ľadové srdce. Vybrať si Krista ako jedinú lásku neznamená milovať menej, lež milovať viac, nekonečne viac.  Vzdať sa vlastnej rodiny pre Nebeské kráľovstvo neznamená uložiť vlastné srdce „k zimnému spánku“ v nekonečnom nevľúdnom a pochmúrnom období chladu; znamená to skôr otvoriť si srdce tomu stonásobnému prísľubu  vlastniť Pána v otcoch a matkách, bratoch a sestrách. Znamená to milovať všetkých mladých, ktorí nám boli zverení, ako  naše deti; dospelých ako bratov; starších ako vlastného otca a vlastnú matku (porov. 1Tm 5, 1). Prosím Vás,  ukážte, že čistota zamilovaná do Pána nepustoší lásku, ale ju robí dospelou a udržiava jej plameň. Ukážte skutkami živej viery, že veľká a nedeliteľná  láska k Pánovi nerobí z nás frustrovaných a nemohúcich ľudí, ale nám otvára kráľovskú cestu k štedrosti, k duchovnej  plodnosti, čiže k radosti.

Nech Panna  Mária, Božia  Matka,  v ktorej svätožiare slávime  dnešnú liturgiu,  v deň jej Nepoškvrneného Srdca, sa na Vás usmieva dnes a vždy, najmilší bratia, a nech jej úsmev Vám je dostatočnou posilou aj v tých  najpohnutejších a najťažších dňoch!  Nechajte sa viesť ňou, aby Vás „naučila“ Ježišovi. Jej postoj v kľúčových dejinách spásy Nového zákona Vám bude posilou pri plnení Vašej neľahkej, ale zmysluplnej, služby. 

Drahí bratia a sestry, uvedomujeme si dnes predovšetkým, že povolanie nie je záležitosťou len tých, ktorí  dnes prijímajú kňazskú vysviacku, ja keď sa tým nechce spochybniť veľkosť ich  rozhodnutia. Sme plní vďačnosti za týchto  nových služobníkov oltára. Preto ďakujeme Pánu Bohu za ich povolanie: ich rodičom, ktorí im dali život a vychovávali ku kresťanským hodnotám; farnostiam, z ktorých pochádzajú:  Bošany, Krušovce, Nová Ves nad Žitavou, Oščadnica, Skačany a Visolaje;  kňazom, ktorí sa starali o ich duchovné napredovanie, predstaveným seminára a pedagógom bohosloveckej fakulty a teologického inštitútu. Tiež tým, ktorí sa za nich obetovali, veriacemu Božiemu ľudu, rehoľným sestrám,  najmä chorým a starým.

Modlíme  sa  za nich aj naďalej, aby  Pán, ktorý v nich začal dobré dielo,  ho aj dokončil! Amen.