Homília Mons. Judáka - Ježišovo a kňazské srdce

Určite každý z nás, sa už zamýšľal nad tým, ako si predstaviť Boha, alebo aspoň ako vyzeral Ježiš Kristus vo svojej fyzickej podobe.
V r. 2006 vyšla kniha Paula Badde (1948) s názvom Božia tvár, ktorá bola venovaná terajšiemu Svätému Otcovi. Autor v nej priam dobrodružne pátra po „Veronikinej šatke,“ ktorá podľa zbožnej tradície zobrazuje Ježišovu tvár.

Pozrite! Deň pred zvolením nového pápeža, po smrti Jána Pavla II. prv než kardináli vošli v pondelok 18. apríla 2005 do konkláve, konala sa v Bazilike sv. Petra v Ríme svätá omša za zvolenie pápeža, ktorej hlavným celebrantom bol kardinál Josef Ratzinger, dekan kardinálskeho kolégia. Vo svojom príhovore, vychádzal zo state Jánovho evanjelia o prikázaní lásky (porov. Jn 15,12-17), kde okrem iného uviedol: „Pán nám adresuje tieto nádherné slová: „Už vás nenazývam sluhami: Nazval som vás priateľmi,“ a hneď vzápätí dodáva: „Pán nás nazýva svojimi priateľmi, on nás robí svojimi priateľmi, daruje nám svoje priateľstvo. Medzi priateľmi neexistujú nijaké tajomstvá: Kristus nám povie všetko, čo počuje od Otca; daruje nám svoju úplnú dôveru a s dôverou aj poznanie. On (Kristus) nám zjavuje svoju tvár, svoje srdce. Ukáže nám svoju láskavú náklonnosť k nám, svoju lásku, ktorá siaha až po bláznovstvo Ježišovho kríža.“

Všimnime si, že v  Starom zákone sa nikdy nehovorí o kvalite alebo postoji srdca k vykonávaniu kňazstva, pretože Starý zákon nestanovil nijaký vzťah medzi kňazstvom a srdcom. Obrad ustanovenia starozákonných kňazov spočíval v nekrvavej i krvavej obete a odovzdaní symbolov kňazstva (porov. Ex 29, 1-9). V Starom zákone žiadny predpis nežiadal, aby veľkňaz bol „mužom srdca,“ naplnený milosrdenstvom k hriešnikom; práveže nemohol prejavovať ľudské city, veď nemohol ani žialiť nad smrťou matky. Celá mozaika zákonov súvisiacich so starozákonným  kňazstvom sa zakladala na snahe o vertikálny vzťah s Bohom a taxatívne požadovala pretrhnutie horizontálnych vzťahov s hriešnikmi. Aby bol kňaz milý Bohu, musel sa dôsledne strániť vydedencov, nečistých a ľudí na okraji spoločnosti. Ako kňaz mal byť mužom „bez srdca.“

Naopak, na vyjadrenie Ježišovej milosrdnej lásky evanjeliá často používajú výraz, ktorý je v súlade s citovým zafarbením, aké my dávame výrazu „srdce“. Charakteristické činnosti Ježiša sú všetky inšpirované milosrdenstvom a  k ním pridáva ďalšiu: prijímať aj verejných hriešnikov a dokonca si s nimi sadá za jeden spoločný stôl. Z hľadiska farizejov sa Kristov postoj pokladá za neslýchaný, protikňazský, lebo z pohľadu Zákona je nečistý. On sa ale nikdy nenechá vtiahnuť do ich nástrah a neochvejne argumentuje Božím vyhlásením, vyjadreným prorokom Ozeášom: „Milosrdenstvo chcem, nie obetu“ (Mt 9, 13).

Milosrdenstvo a obeta si vôbec neprotirečia, lež zjednocujú sa v Ježišovom mesiášskom pôsobení a sú dokonale spojené, tak ako sú v jeho osobe späté poslušnosť Otcovi a spolupatričnosť s hriešnikmi. Preto mohol povedať učeníkom, že sa musia učiť od neho, aby mali „tiché a pokorné srdce“ (porov. Mt 11,29), ozajstné kňazské srdce, ktoré obnovuje úplnú jednotu medzi Bohom a ľuďmi.

Ježišovo srdce, je srdce „sluhu“ a srdce „pastiera.“ „Kristus bol služobníkom,“ sv. Pavol používa výraz „diakonos“ (porov. Rim 15, 8). Sám Ježiš označil seba ako toho, ktorý „neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil“ (Mk 10,45). A jeho služba je vždy úplne  nezištná, bezmedzne pokorná, diskrétna, nikdy sa nevystatuje, ani nepredvádza, nikdy nie je poznačená zatrpknutou bolesťou a ponosami, ani exaltovaným a dotieravým vnucovaním. Spomeňme si na lekciu umývania nôh.
Druhou charakteristikou Ježišovho kňazstva je skutočnosť, že jeho srdce, to je srdce pastiera. Keď Izaiáš predpovedal, že sám Boh povedie svoj ľud ako pastier s nekonečnou láskavosťou, ktorý „Ako pastier pasie svoje stádo, do náručia berie, baránky...“ (Iz 40,11), iste si nikdy nevedel predstaviť, že sám Boh príde ako človek – Ježiš z mäsa a kostí, a dá svoj život, aby zhromaždil roztratené ovce Izraelovho domu. Keď Ezechiel predpovedal, že sám Pán príde osobne obviazať ranené ovce a uzdraviť tie choré, nemohol mu pripísať úmysel dať za ne svoj život, pretože iba človek mohol priniesť takúto obetu. Ale práve toto chce Ježiš urobiť a aj koná. To, čo ani ten najstarostlivejší pastier neurobí: dá svoj život za svoje ovce.

Pán Ježiš sa v rámci svojej veľkňazskej modlitby (porov. Jn 17,1-26) osobitne modlil aj za apoštolov (porov. Jn 17,6-19): „Posväť ich pravdou,“ a nie: Urob z nich veľkých ľudí s preukazom svätca. Posväť ich, aby si pred pravdou, to znamená pred telesnou a duchovnou biedou ľudí, nezatvárali oči a netvárili sa, že sa okolo nich nič nedeje. Toto všetko nehovoril Ježiš do prázdneho priestoru. On toto všetko potvrdil svojím vlastným životom a príkladom. Obetoval svoj život práve preto, lebo bol presvedčený, že svet ešte zďaleka neprestane existovať tam, kde je dnes sužovaný nespravodlivosťou a vykorisťovaním. Ježiš to vedel, a aj preto táto jeho túžba prejavená vo veľkňazskej modlitbe, zanechať svetu tento druh testamentu, že existuje niečo väčšie ako len ľudská obmedzenosť. Je tu „Srdce Boha“ milujúce človeka všetkých čias. To je pravá Božia tvár. Bratia a sestry, takto naozaj vyzerá Boh!

K tomuto druhu života pozýva všetkých, predovšetkým svojich priateľov – kňazov, ako to vidíme v živote svätého farára z Arsu, ktorý nazval „kňazstvo láskou Ježišovho Srdca.“ On sám bol drsný, keď bičoval hriech vo svojich kázňach, ale bol veľmi milosrdný, ako Ježiš, pri stretnutí s každým hriešnikom. Horel Kristovým milosrdenstvom, pretože kňazské srdce Ježiša Dobrého Pastiera a srdce kňaza, ktorý koná v mene Krista, veľmi priliehavo vystihuje podstatu identity a službu každého kňaza. Srdce každého kňaza musí totiž biť v rytme Božieho Baránka. Tu sa nachádza podstata kňazstva, ktorá je v jednote s touto vznešenou službou Bohu a blížnym.

Svätý Otec Benedikta XVI. počas vigílie s mládežou 20. augusta 2005 v nemeckom Kolíne na „Marienfelde“ z príležitosti XX. Svetových dní mládeže pripomenul: „O Bohu hovoria mnohí; v mene Boha sa káže aj nenávisť a vykonáva moc. Preto záleží na tom, aby sa našla pravá tvár Boha. V Ježišovi Kristovi, ktorý si pre nás nechal prebodnúť srdce, sa nám zjavila pravá Božia tvár.“

Conchita Cabrera De Armida nás povzbudzuje: „Ukrižovaný Ježiš musí byť veľký ideál duše kňaza a jeho jedinou túžbou na zemi musí byť to, aby ho nasledoval a pripodobňoval sa mu vnútorne i navonok.

Ukrižovaný Ježiš: to je jeho kniha, jeho meditácia, jeho príklad, jeho ideál a jeho láska, pretože od bláznovstva kríža niet ničoho väčšieho, (...) čo by v duši podnecovalo božskú lásku. Toto je vzácny talizman svätého kňaza: Ježiš pribitý na kríži, ukrižovaný na oltári, predovšetkým ukrižovaný vo svojom Srdci, s nepochopiteľnými bolesťami, tajomnými, no skutočnými.“

Bl. Matka Tereza, ktorú si všetci veľmi vážime, sa o kňazoch vyjadrovala vždy s veľkou úctou: „Aké čisté musia byť vaše ruky, aby sa mohli dotýkať Tela Kristovho a aké čisté musia byť vaše pery, aby mohli piť Krv Kristovu!“ Ale bola si vedomá aj slabosti kňazov. Raz povedala jednému kňazovi: „Keď budete takto pokračovať ďalej, skončíte v pekle.“ Ale to mu povedala potichu a láskavo. Najčastejšie si ale kňazov získavala svojou činnou láskou a úctou k nim, že im pripomínala, kto a čo vlastne sú. „Aký veľký bol tento rešpekt voči nám kňazom, som si uvedomil,“ hovorí P. Leo Maasburg, „keď mi jeden spolubrat povedal, že musíme si veľmi dobre rozmyslieť, aké rady dáme Matke Tereze, pretože „ona skutočne urobí, čo jej, ako kňazi, povieme.“

Aj my, bratia, hoci sa už končí Rok kňazov, si musíme uvedomovať denne, že sme Boží, a preto máme byť zakorenení v Kristovi, žiť s ním a pre neho. Byť tým, ktorý sa vytrvalo modlí, sviatostne žije, ktorému nie je cudzia obeta ani askéza a ktorý nehľadá svoje vlastné pohodlie, ale je ochotný dávať sa a obetovať sa pre iných. Kňaz je teda človekom, ktorý sa nechá formovať Božím slovom a viesť Duchom Svätým.

Naozaj, kňaz musí denne myslieť na dar, ktorý dostal svojím kňazským povolaním. Musí myslieť aj na to, že je osobitným terčom útokov Zlého, ako o tom hovorí sv. Pavol – zápasíme „proti vladárom temnosti tohto sveta“ (Ef 6,12). A sv. Peter zas varuje: „Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu pevní vo viere“ (1 Pt 5, 8-9n). Kňaz musí teda bedliť a dôverovať. Musí stále pamätať na svoje povolanie a na svoje poslanie. Musí si často klásť otázky, čím má byť pred Bohom a čím má byť pre ľudí.
Keď sme pri svojom kňazskom svätení odpovedali „áno“ – odovzdali sme sa do služby Boha a jeho Cirkvi. Toto veľké „áno“ je potrebné deň, čo deň uskutočňovať pomocou malých hoci aj všedných „áno.“ Sami sme zakúsili, že je to možné bez horkosti a sebaľútosti realizovať len v tom prípade, ak je uprostred nášho života skutočne živý Kristus.
Pomáhajme si v tom navzájom modlitbou, povzbudením, vytváraním opravdivého kňazského spoločenstva, kde sa nikto necíti opustený, ani vtedy, keď sa nachádza v pochybnostiach, alebo kríze akéhokoľvek druhu. Dosvedčujme jeden druhému, že nemôžeme dať prednosť nikomu a niečomu pred Kristom, ktorý nás povolal k tejto vznešenej službe.

Prajem Vám a vyprosujem drahí bratia kňazi, aby sme z tohto duchovného bohatstva žili, aj naďalej, pretože len vernou službou môžeme zjavovať tomuto svetu pravú tvár Boha, ktorá sa nám ako úfame, zjaví vo večnosti v plnej kráse a bude našou odmenou.
Amen.