Homília Mons. Viliama Judáka na Skalke 18. júla 2010

Sv. Svorad-Andrej a Beňadik

Sú miesta aj na našej slovenskej zemi, ktoré nás vyzývajú – ako píše  básnik Ján Kollár – zastaviť sa a pokľaknúť, lebo sú to miesta sväté. V tej výzve je čosi príťažlivé – a príkazové, lebo nás orientuje na minulosť, na bohatú minulosť, ale aj na súčasnosť, ba dáva víziu aj do budúcnosti. Medzi takéto miesta právom patrí starobylá Skalka, kde  je zjavné  kresťanstvo už v období veľkomoravskom. V tu blízkosti, sa len  pred niekoľkými rokmi  totiž objavil  kostol s cintorínom z veľkomoravského obdobia, a to v areáli neďalekej ostrožnej vyvýšeniny Chochel, vzdialenej necelý kilometer, nehovoriac pri tom o význame v tejto oblasti Trenčianskeho hradu a Trenčína vôbec. 

V životopisnej Maurovej legende o sv. Svoradovi-Andrejovi a Beňadikovi z polovice 11. stor. sa uvádza, že Svorad, pochádzajúci z územia Poľska prišiel za čias  Uhorského kráľa  Štefana na Zobor do kláštora sv. Hipolyta, neďaleko Nitry, kde prijal meno Andrej. Tu sa k nemu pridružil Beňadik, pochádzajúci z nášho slovenského územia.  

V kláštore benediktínov videli spoľahlivú školu kresťanského  života, ktorá   priniesla  svoje ovocie  svätosti. K tomuto im napomáhal život v duchu benediktínskej idey, pre  ktorú žili: Ora et labora! „Modli  sa a pracuj!“ 

Okrem kláštorného života si Svorad a Beňadik zvolili pustovnícky život. Najskôr na Zobore a neskoršie tu na Skalke. Aj tu ich pritiahla ich  vrúcna túžba zdokonaliť sa v kresťanskom  živote.  

Skalka sa ich pôsobením stala postupne  pútnickým miestom, a dnes možno povedať, že najstarším pútnickým miestom, vtedajšieho Uhorska a  významným duchovným centrom po celé storočia Slovenska, najmä založením benediktínskeho opátstva nitrianskym biskupom Jakubom  v r. 1224. Aj v neskoršom období, keď ho ďalší nitriansky biskup Ján Püsky  v r. 1644  odovzdal   jezuitom.  Kláštor, predstavoval dar duchovného, vzdelanostného a všeobecného kultúrneho vzrastu, nielen pre jeho obyvateľov, ale celého Považia, ba značnej časti Slovenska. Kláštori bol ohniskom evanjelizácie, ale aj duchovnej a materiálnej kultúry. Na Skalke, ako zaznamenávajú dobové záznamy, v týchto časoch: „mohutnel nábožný spev veriacich (idiomate slavonico) – po slovensky“. 

Toto posvätné miesto však bolo žiaľ poznačené cisársko-kuruckými vojnami a postupne pustlo.  V 18. storočí bol kláštor a kostol zničený. Dlhý čas len zrúcaniny označovali toto pamätné miesto, avšak zbožný  ľud  ani vtedy neprestával sem putovať a konať pobožnosti. Konečne r. 1853 z  milodarov veriacich bol na tomto  mieste postavený  kostol.  Po ďalšom spustošení, ale aj celkovom zrekonštruovaní bol  13. júla 1924 k úcte týchto našich svätých opäť   posvätený nitrianskym biskupom Karolom Kmeťkom za prítomnosti spišského biskupa Jána Vojtaššáka a za účasti tridsaťtisíc pútnikov.  

Pri tejto príležitosti zaznelo vyhlásenie  znenia: „Každý národ si ctí pamiatku svojich národných svätých a veľkolepé chrámy stavia na tých miestach, kde oni pôsobili. Len naši národní svätí mali skromnú pamiatku. Čo sa zanedbalo, musíme to napraviť, aby nás z nevďačnosti nikto obviňovať nemohol. „A myslíme, že cieľu najprimeranejšie bude, keď v utešenej župe Trenčianskej, krásnymi horami ovenčenej, na starobylej Skalke, kde prví slovenskí svätí pustovníci žili. Nádherný chrám s misijným kláštorom vystavíme, ktorý by bol našou národnou katolíckou svätyňou a ohniskom nášho cirkevno-národného života.“ Podpísaní boli: Dr. Karol  Kmeťko, nitriansky biskup, Dr. Augustín  Fischer -Colbrie, košický biskup, Ján Vojtaššák,spiššský biskup, Andrej Hlinka, Dr. Ján Kohút, biskupský vikár,   Fr. Richard Oslvald, arcibiskupský vikár, Dr. Alois Kolísek, P. Vendelín Javorka, S.J, rektor jezuitov, Dr. Jozef Bellai, trenčiansky župan, Ján Pöstényi, správca SSV a mnohí ďalší. Celkový zámer však so Skalkou pre mnohé príčiny sa nerealizoval.

Vojnové udalosti 1939-1945 neobišli ani Skalku. Oprava chrámu bola ukončená slávnosťou v nedeľu 22. júla 1951. Slávnostnú svätú omšu celebroval  nitriansky administrátor biskup Eduard Nécsey. Kázeň mal na tému: „Prišiel som hlásať múdrosť svätých a ich slávu.“ O. i. povedal: „Ich príklad je vždy pôsobivý. Modlitba a práca majú vyplniť podstatnú časť nášho života.“

Nemožno obísť  skutočnosť, že ateistický režim sa usiloval získať  toto miesto len pre kultúrne účely a vylúčiť akékoľvek náboženské prejavy - ako aj to - že každoročne, zhodou okolností - pred výročitou púťou bolo prostredie Veľkej i Malej Skalky  zdevastované.  

Vráťme sa  však k naším svätcom. Charakteristickým  pre  oboch týchto    svätcov bol asketický spôsob  života.   Snaha po dokonalosti, sa zakladala  nielen na spiritualite bendiktínov,  ale aj  na  prísnej askéze východných pustovníkov (náročná fyzická  práca, bdenie v noci,  dlhý čas venovaný modlitbe, mlčanie, nosenie reťaze na tele, prísny pôst...).  Nemožno to chápať, len ako  dobový štýl askézy, ktorý je pre mnohých  nemoderný. Oni  chápali  tieto   prejavy  ako  prostriedok k udržovaniu   a  rozvoju   viery,  živého   vzťahu  k  Bohu a k blížnym.

Pohľad  na  život  dnešných  oslávencov hoci napriek veľkej časovej vzdialenosti  je nám  blízki v tom, že nás  vedie    k zamysleniu aký je náš životný smer. Či, kam kráča človek 21. storočia?!

Na jednej  strane takmer cítiť výlučné nasmerovanie na konzum  materiálnych dobier;  na druhej  v mnohých prípadoch vedie práca k odcudzeniu človeka.

Čo dnes chýba človekovi je často strata jeho zmyslu pre vyššie hodnoty. To žiaľ vedie k pesimizmu, k strate dôvery v seba,   ale  aj   k  sociálnej   nespravodlivosti,  násiliu, k odcudzeniu človeka...

Iste,   ani v  časoch  Svorada  a Beňadika  nebolo všetko ideálne.  Človek však  nemôže  žiť  budúcnosť bez  toho, aby zmysel  jeho života  nebol  vyšší  ako časnosť,  ktorú tento vyšší  zmysel presahuje.  Ak človek  stratí zo  zreteľa túto skutočnosť, je povinný ju hľadať. Nezáleží na tom, kedy žije, aké  má vzdelanie,  alebo  čo  si oblieka:  vrecovinu, alebo moderné džínsy.

Nechceme,  ani nemôžeme,  sa milí priatelia,  vrátiť  do čias pustovníkov,  ale hľadať a doslovne  zmocniť sa hodnôt, ktoré nás naplnia a obohatia,  môžeme aj v dnešný deň uprostred moderného sveta.

Chceme, preto aj my  sa vrátiť k tejto šľachetnej tradícii, a na tomto posvätnom mieste prehodnotiť priority nášho života. 

Právom, veď náš život dnes je poznamenaný veľkým zmätkom a neistotami. Príliš veľa ľudí nás presviedča, že oni majú pravdu a chcú nás strhnúť za sebou – a my nie sme si istí, či to nie je podvod a iba snaha o ich osobný úspech – a tak sme dosť bezradní. Objavujú  sa propagátori nenamáhavého, pohodlného spôsobu života. Začíname pociťovať neistotu v každej oblasti, nielen ekonomickej. Alebo naopak: vášnivo zastávame nejaký len „svoj“  program a vidíme nepriateľov v tých druhých.

Príklad sv. Svorada-Andreja a Beňadika nás povzbudzuje, aby sme si premysleli naše životné hodnoty dali na prvé miesto vernosť Bohu a jeho pravde a podriaďovali im dôsledne naše konanie vo všetkých oblastiach života.

Sú nám tiež vzorom vzťahu k prírode, k životnému prostrediu. Vo svojej činnosti kultivovali nehostinnú prírodu a práca sa stávala pokračovaním liturgie – oslavy Boha. 

Ak sa má stať aj naša práca «kultúrou», čiže zošľachťovaním prírody, zdokonaľovaním, a nie ničením životného prostredia, je tiež nevyhnutné, aby sme dali patričný priestor «kultu», úcte človeka voči Bohu – a to tak v liturgii, ako aj v tichom osobnom rozhovore s Bohom aj v prírode. 

Iste postoj k práci a k pozemským úlohám sa zmenil. Kým v staroveku sa ako ideál predkladalo úplné oslobodenie od pozemských starostí, aby sa tak vytvorilo „ticho pre pravdu.“ 

Svätý Otec Benedikt XVI. poukazuje na to, že svet, ktorý si dnešný človek sám vytvoril, ho teraz obkľučuje zo všetkých strán a stáva sa preňho často  väzením, ktoré ho privádza k výkriku po slobode a po čomsi celkom inom. Je zjavné, že  sa tomuto stíšeniu treba znovu naučiť, ak si má práca, a tak aj život zachovať svoj zmysel, pretože  veda bez hodnôt stáva nočnou morou a vlastným obžalovaným celého vývoja. Ideológia je tromfom tam, kde sa ani placho znovu neozve túžba po múdrosti, po kontemplácii a po vnútornej slobode, ktorú ona dáva. 

Škót Róbert Luis Stevenson poukazuje ako chce človek zmeniť svet bez Boha. Hovorí: „Zišli sa štyria reformátori a zhodli sa  na jednom: „Svet je potrebné zmeniť.“ „Musíme zrušiť majetok,“ povedal jeden. „Musíme zrušiť manželstvo,“ prehlásil druhý. „Musíme zrušiť Boha,“ povedal tretí. „Keby sme tak mohli zrušiť prácu,“ povzdychol si štvrtý. „Najskôr musíme zrovnať všetkých ľudí na rovnakú úroveň.“  „Najskôr“ povedal ten druhý „musíme zaviesť rovnosť oboch pohlaví.“  „Najskôr,“ povedal tretí „musíme hľadať spôsob, ako to urobiť.“ „Najskôr,“ prehlásil  prvý, „musíme zrušiť Bibliu.“  „Najskôr,“ oznámil druhý, „musíme  zrušiť morálne zákony.“ „Najskôr,“  hovorí tretí, „musíme zrušiť ľudstvo.“

Áno, drahí bratia a sestry, čo je človek bez Boha a hodnôt, ktoré nám ponúka?!

Toto miesto a táto chvíľa i príklad našich svätcov, je preto  pre nás   veľmi vhodnou príležitosťou si tiež uvedomiť, že  človeka v konečnom dôsledku vôbec nemožno merať len podľa jeho výkonu, že jeho hodnota a jeho dôstojnosť sú postavené na hlbších základoch. 

To najhlbšie, čo vôbec robí ľudský život životom, je to, že Boh sa nás dotýka a my sa môžeme dotýkať jeho. Toto je miera, ktorá je garanciou našej dôstojnosti,  z ktorej žijeme a objavujeme ľudskú existenciu, navzájom sa obdarúvame a nechávame sa obdarúvať. A ak, vychádzajúc z tejto miery, žijeme život bytosti nasmerovanej k Bohu, a chápeme ju v jej dôstojnosti, potom, vďaka Bohu, bude svet ľudský.

Všimnime si, že v  prvých časoch kresťanstva, aj v období našich svätcov tí,  ktorí túžili po svätosti pokladali púšť za ideálne miesto pre život pokánia a spojenia s Bohom. Mnohí sa stali pustovníkmi. Neskôr dávali prednosť kláštoru pred púšťou, ako miestu, kde sa mohli v komunitnom živote lepšie cvičiť  láske. Aj keď dnes tieto miesta nemožno pokladať za odpísané pre získanie svätosti, miesto  otcov z púšte alebo kláštora. Namiesto:  „Uteč, mlč“ dnes nastupuje  motto: „Zostaň, hovor! Zostaň vo svete a hovor o Bohu. Zostaň medzi svojimi bratmi vo svete, všímaj si ich bolesti, buď ochotný chápať ich úzkostlivé prosby, zmierňovať a hojiť ich rany...! Zostaň medzi ľuďmi, aby si mohol dokázať, že možno žiť v zamestnaní, v starostiach moderného života a pritom sa nevzdialiť od Boha, ba že možno žiť podľa jeho prikázaní a rád!“

Iste v európskom kontexte  i v našej vlasti nechýbajú uznávané symboly kresťanstva, ako o tom svedčí aj toto posvätné miesto  trenčianskej Skalky. Avšak hrozí, že sa stanú iba relikty minulosti. Mnohým z nás sa často nedarí prenášať  kresťanstvo do každodenného života. V pomeroch, v ktorých kresťanský názor naráža na ustavičný odpor a ohrozenie, je čoraz ťažšie žiť podľa viery v Ježiša Krista.  V mnohých oblastiach najmä verejného  života je jednoduchšie sa označiť za „kohokoľvek“ ako sa označiť  za kresťana. Zastávať akýkoľvek názor, aj taký ktorý ide proti človeku, životu a jeho dôstojnosti sa chápe ako samozrejmosť, či právo, zatiaľ čo viera už takmer potrebuje spoločenské legitimovanie. Preto potrebujeme byť pripravení žiť vo svete, ktorý väčšinou Boha ignoruje, alebo upadá do nivelizačnej ľahostajnosti, či opovržlivom  postoji nedôvery.

Aby sa nám podarilo „obstáť“ v tomto svet je potrebné mať zdravú sebadôveru v hodnoty, ku ktorým sa hlásime. Iste aj prostredníctvom takých miest, ktoré nám o tom mnohorako vypovedajú. A medzi nie patrí aj Skalka.

Okrem toho, pripomeňme si, že  k Sv. Svoradovi a Beňadikovi sa hlásia   Poliaci, lebo vo všeobecnosti sa predpokladá Svoradov poľský pôvod. Maďari vidia vo Svoradovi i Beňadikovi dávnych hostí na Panónskom vrchu sv. Martina; Česi zas svojho priateľa lebo sa traduje, že Svorada v Nitre navštívil Prokop Sázavský.  Nie je zveličovaním, že najvernejšie si ich však uchoval v pamäti i v úcte slovenský ľud, medzi ktorým žili. 

Naši svätci  nám  takto prezentujú aj medzinárodný význam a cestu vzájomného zblíženia, ktoré presahuje aj hranice. 

Slovami, ktorými   ospevuje neznámy autor  v časopise Orol tatranský  v roku  1921  veľkú  slávu starobylej  Skalky pri Trenčíne sa v duchu spojme v modlitbe, aby sme si nielen vážili toto posvätné miesto, ale aby sme si tieto hodnoty odniesli  aj do každodenného života:

Nech teda  príklad a orodovanie svätých Svorada-Andreja  a  Beňadika, ktorí  sú našimi nebeskými ochrancami, prispeje k oživeniu a prehĺbeniu kresťanskej viery  a k novej kultúre života, ktorý by bol na oslavu Boha a pre pozemské i večné  dobro nás všetkých.

Amen.