Homília arcibiskupa Cyrila Vasiľa na Skalke

18. októbra 2017 | Kategória: Homílie, Príhovory

Skalka (23. júla) Hlavnú svätú omšu počas púte na Skalke 23. júla 2017 celebroval sekretár Kongregácie pre východné cirkvi Mons. Cyril Vasiľ. Prinášame text jeho homílie v plnom znení:

 Pred dvadsiatimi rokmi, počas študijného pobytu v Paríži, som pri návšteve kníhkupectva prezeral viaceré knihy o histórii. Osobitne ma zaujala jedna odborne vyzerajúca, niekoľko-stostranová, publikácia o dejinách strednej a východnej Európy, ktorej presný názov si už po rokoch nepamätám. Ako zvyčajne som si najprv prezrel obsah. Pri názve každej krajiny, tam bola ako podtitul uvedená krátka charakteristika. Priznám sa, že ma zarazilo, ba hneď aj urazilo, že histórii Slovenska tam bolo venovaných len asi 10-15 strán a osobitne ma prekvapil názov kapitoly – Slovaquie – La nation sans histoire – Slovensko – národ bez histórie, bez dejín.

Po počiatočnom začudovaní a nazlostení som sa snažil ospravedlniť autora tým, že vo viacerých západoeurópskych jazykoch sa nepoužívajú odlišné termíny pre národ a pre štát – preto je pre nich bežné stotožňovať históriu národa s históriou vlastného štátu.  Našiel som si príslušnú stránku a moja predstava sa potvrdila – autor zaradil históriu Slovenska ako podkapitolu histórie Československa, začal krátkou zmienkou o Slovenskej republike z rokov 1939-1945, a potom pokračoval od roku 1993.

Odvtedy už uplynulo 20 rokov a pravdepodobne aj  tento francúzsky autor by už dnes mohol čo-to doplniť o našej ešte stále čerstvej štátnosti, o našich nesporných spoločenských a politických úspechoch i niektorých takpovediac „trapasoch“, i o tom, ako sa doteraz na všetkých úrovniach – od rodinných kruhov, až po tie najvyššie spoločenské – dokážeme srdečne do krvi hádať, do ktorej kategórie by sa patrilo zaradiť jednu či druhú udalosť, či osobnosť.

Dnes sa schádzame tu na Skalke pri Trenčíne, na mieste, ktorú dýcha najstaršou históriou nášho národa. Schádzame sa tu ako členovia náboženského i národného spoločenstva, ktoré aj z tohto miesta čerpalo a dodnes čerpá zdroj svojej duchovnej inšpirácie a identity.  Ide pritom o niečo hlbšie  a silnejšie, ako je len historické spomínanie, či posilňovanie historického povedomia – hoci aj v tomto by sme potrebovali nejaké to podpichnutie, či isté skorigovanie.

Pretože,  aj keď necháme bokom mylné stotožňovanie štátnej a národnej histórie, môžeme asi objektívne pripustiť, že  naše historické povedomie je ešte stále vo všeobecnosti dosť hmlisté. Z mojich školských rokov si pamätám, podobne asi ako aj väčšina z našej generácie, že učebnice dejepisu sa obmedzovali na relatívne málo historických údajov zo slovenských dejín a aj tie boli podávané v príslušnej ideologickej omáčke.

Po  zmienke o Veľkej Morave ako vraj prvom spoločnom štáte Čechov a Slovákov sme sa učili niečo o tatárskom vpáde  a výmene arpádovskej dynastie za inú pričom sme tak trochu v bitke pri Rozhanovciach nadŕžali domácim oligarchom na čele s Matúšom Čákom, aj keď ten sa do nej z prefíkanosti vraj pre istotu ani nezapojil a počkal si, aby rokoval s víťazom a potom to už bolo len o tom zlom feudálnom vykorisťovateľskom systéme pri ktorom sa považovali za povšimnutiahodné len prejavy tzv. triedneho boja v podobe roľníckych či baníckych povstaní a fenoménu zbojníkov, ktorých sme idealizovane nazvali hôrnymi chlapcami. Vyzdvihovali sme prínos husitského hnutia našich susedov, hoci toto sa na Slovensku prejavovalo najmä rabovaním počas tzv. spanilých jázd. Od Moháčskej bitky sme rýchlo precválali celými stáročiami a len tak mimochodom sme počas stavovských povstaní fandili kurucom keďže ich boje boli  principiálne protihabsburgské a teda aj protikatolícke, zabúdajúc, či minimalizujúc to, ako hrali do karát Tureckej ríši s ktorou sa odbojné stavy spolčovali a ako tieto povstania zdevastovali Slovensko. Ďalej sme už rýchlo skočili cez úžasné jozefínske reformy, pri  ktorých sa okrem iného zrušili stovky kláštorov s ich duchovným a kultúrnym zázemím až k bernolákovcom a štúrovcom, aby sme sa konečne mohli plne venovať dejinám rozvoja robotníckeho hnutia vrcholiacim v založení a rozvoji KSČ – a to bolo asi tak všetko.

Je pravda, že Slovensko bolo dlho len časťou iných štátnych útvarov a preto teda naozaj nemá siahodlhú samostatnú štátnu históriu v zmysle toho, že by sme budovali vlastnú, slovenskú ríšu, či rúcali iné ríše, pokorovali, či brali v plen cudzie kmene a susedné národy, hrdili sa vojenskými expanznými úspechmi.

Ale ani veľké vojenské úspechy, ak nie sú sprevádzané aj  čímsi hlbším a trvalejšie budujúcim spoločné  duchovné i materiálne dobro, nie sú vždy samozrejmou garanciou trvalejšieho  a pozitívneho vkladu do dejín národov.

Pred  Atillom, vládcom a vojvodcom Hunov, nazývanom aj Boží bič, sa pár rokov triasla celá Rímska ríša, ale po jeho smrti sa jeho kmeňový zväz rozpadol a po krátkom čase sa roztratili a zmizli z horizontu dejín i samotní Huni.

Svätoplukove výboje zabezpečili jeho ríši na pár rokov značný teritoriálny rast, ale vyhnanie Metodových žiakov prežila veľkomoravská ríša ledva o nejakých 20 rokov a trvalo ďalších 1000 rokov kým sa k jej odkazu niekto prihlásil.

Tureckí Osmani s nami hraničili a zväčša víťazne súperili 150 rokov, až kým ich spred Viedne vojská požehnané a sčasti aj financované našim rodákom, kardinálom prímasom Selepčénim,  nevyhnali, a to tak, že po nich ostalo v našom slovníku len zopár slov, ako diván, či papuče, a slovný zvrat o tzv. tureckom hospodárstve.

Nemusíme preto ani zvelebovať, ani zatracovať našich vlastných panovníkov, keďže sme ich mali málo a v podstate sme ako národ – možnože „žiaľ“ a možno aj „našťastie“ – nikdy nemali ani vôľu ani sily na to, aby sme viedli dobyvačné vojny, obchodovali s otrokmi, kolonizovali rozsiahle teritóriá a v nich vyhladzovali alebo prípadne „civilizovali“ domorodcov, aby sme ich následne mohli obrať o nerastné a iné prírodné bohatstvá, aby sme tak budovali domáci blahobyt, alebo aby sme vo svete šírili slovenský spôsob života, ktorý by bol možno reprezentovaný napríklad kofolou a haluškami ako protiváhou k hamburgerom a nápojom, ktorým robí reklamu Santa Klaus, tento západný variant sovietskeho Deda Mráza, ktorého sme tu mali namiesto Betlehemského Dieťaťa počas štyroch desaťročí.

Pokiaľ by sa za dejiny považovali len dejiny víťazných či prehraných bitiek, dejiny kráľov a imperátorov, ich bojov o moc a sprievodných intríg, či podobné historické faktory, tak by sme v podstate mohli byť aj celkom radi, keď nás niekto nazve národom bez dejín. Veď na takéto dejiny je v podstate niekedy lepšie  rýchlo zabudnúť, ako mať z nich akýsi dlhodobo rozpačitý dojem, s pocitom, že sa vlastne niet veľmi čím chváliť.

Nejaká hlbšia analýza dejín, ktorá by zohľadňovala aj rozvoj duchovnej kultúry národov nebola príliš preferovaná ani v mojich stredoškolských učebniciach a v skutočnosti nie je veľmi v móde ani teraz  – práve naopak. A to je škoda. Veď ľudské dejiny sa formujú cez  spoločne zdieľaný, rozvíjaný, presadzovaný a prijímaný hodnotový systém, teda predovšetkým cez ľudské mravy a z nich vyplývajúce vzťahy. Ktosi raz vtipne povedal, že kultúru národa spoznáš podľa pomeru spotreby mydla a alkoholu, podľa čistoty staničných záchodov a  úpravy dedinských cintorínov, iní zasa hovoria, že podľa postavenia a vnímania ženy v spoločnosti, podľa úcty k starším, podľa pomoci poskytovanej núdznym, chorým či postihnutým a podľa slovníka a spôsobu vyjadrovania mládeže a verejných činiteľov – ja by som k tomu dodal, že aj podľa toho, kto je v danom národe uctievaný ako vzor a ako príklad hodný nasledovania.

A práve v tejto súvislosti si aj z mojich starých stredoškolských učebníc popri značnom ideologickom balaste, ktorými boli zaplnené, pamätám aj na istú svetlú výnimku.

V gymnaziálnej čítanke bol totiž uvedený aj kratší úsek z Maurovej legendy o živote sv. Andreja Svorada a  sv. Benedikta, aj keď s mierne zľahčujúcim komentárom, že ide o typickú hagiografickú legendu. Slovo legenda, ale nemá vôbec v pôvodine zmysel akejsi neoverenej rozprávky, ale ako niečo, čo je  určené na čítanie, po latinsky ad legendum,  teda čo má slúžiť ako model, ako vzor, inšpirácia.

Tak som sa prvýkrát dozvedel, čo pred takmer 1000 rokmi považovali naši predkovia za vzor a model, ktorý formoval tvorbu ich hodnotového systému.

Pred 1000 rokmi päťkostolský biskup Maurus predkladal naším predkom žijúcim v Uhorskom kráľovstve, bez ohľadu na ich  národnosť, pôvod a stav, ako duchovný model, obraz Svätého Andreja-Svorada, pustovníka, žijúceho v dobrovoľne zvolenej samote, tvrdo pracujúceho na klčovaní lesov, premáhajúceho vlastné telo i jeho prirodzené potreby, zväzujúceho sa reťazou, ktorá prenikala až do vnútorností a obraz mladého muža,  sv. Benedikta, verne slúžiaceho svojmu duchovnému otcovi, nasledujúceho jeho vzor, prijímajúceho bez odporu mučenícku smrť z rúk zbojníkov a osláveného nakoniec Božou milosťou cez osobitné znamenia.

Na prelome prvého a druhého tisícročia v časoch keď sa Slovensko ešte len prednedávnom vynorilo na horizonte svojich a teda aj európskych dejín, mal takýto model a vzor osobitnú výpovednú i formačnú hodnotu. Pozrime si trochu bližšie, v čom spočívala.

Začiatok druhého tisícročia bol obdobím, keď jednotlivec bol vnímaný a cenený len ako súčasť nejakého širšieho spoločenstva, ako člen kmeňa, klanu, obce, rodu, družiny, či stavu, pričom jeho spoločenské zaradenie bolo všetkým týmto viac-menej nemenne určené.

V takomto spoločenskom kontexte pustovník svojim životom dokazoval hodnotu a silu jednotlivca, jeho schopnosť individuálne sa presadiť i osobnú ľudskú dôstojnosť patriacu každému človeku bez ohľadu na jeho  etnický či spoločenský pôvod.

Pustovníkmi sa stávali mnísi, ktorí preukázali zrelosť v duchovnom živote, stávali sa nimi ale aj kniežatá a králi – ako to uvádza napríklad aj jedna z legiend o konci života Svätopluka, – ale rovnako aj  tí, ktorých spoločenský pôvod nehral rolu pri tejto ich voľbe a hoci neboli z urodzeného šľachtického rodu, ale zo sedliackeho, ako sv. Andrej -Svorad, svätosťou svojho života si získali úctu a vážnosť a  o ich rady sa uchádzali mnohí, neraz aj najvýznamnejší predstavitelia spoločnosti.

V časoch keď  jedným z najvyšších trestov bolo vy-obcovanie, vyhnanie nejakého člena zo spoločenstva, čo sa rovnalo prakticky odsúdeniu na smrť, pretože pre jednotlivca bolo v tých časoch prežitie bez spolupráce s inými  nepredstaviteľné, pustovník dokazoval, že samota nemusí byť odsúdením, či strašiakom. Pustovník sa nebál samoty, pretože zanechajúc všetko a všetkých získal špeciálnu príležitosť na osobné spoločenstvo s Bohom, nerušené žiadnymi rozptyľujúcimi faktormi. Ako rehoľník nasledoval regulu zvolené pravidlo –– ale súčasne dokazoval svoju osobnú zrelosť, teda že na jej zachovávanie nepotrebuje nevyhnutne ochranné múry kláštora a kontrolno-východný dohľad bezprostredného predstaveného.

Mních živiaci sa tvrdou každodennou, dobrovoľne zvolenou prácou, – to bola hodená rukavica, to bola výzva starovekému, pohanskému, barbarskému vnímaniu práce, ako výlučnej povinnosti podriadeného,  teda buď sluhu, alebo, alebo ženy, alebo bola časťou nemennému údelu otrokov, rabov, nevoľníkov. Benediktínske heslo ora et labora, – “modli sa a pracuj!“ bolo a je revolučnejšie ako Marxov KapitálManifest komunizmu dokopy. Práca nemusí byť len  Božím trestom za hriech, čí dôvodom triedneho boja a ani len údelom nešťastnejšej časti ľudstva, ktorá si nemôže dovoliť sladké ničnerobenie,  otium,  tento vysnený ideál starých Rimanov, ich barbarských súčasníkov i ich niektorých dnešných nasledovníkov. Práve naopak, práca môže byť prostriedkom na transformovanie sveta, môže byť aktívnou spoluúčasťou na Božom diele. Tomuto učil na začiatku druhého tisícročia našich predkov svojim príkladom sv. Andrej-Svorad.

Pustovník, ako sv. Andrej-Svorad si dokonca odopieral potrebné a dovolené veci, ako je odpočinok a minimálne pohodlie, a v podstate nevídaným, nenapodobiteľným a nenasledovateľným spôsobom si ukracoval z jedla a zo sna. Zaiste, že opis jeho dobrovoľných strádaní neudivuje len nás, pohodlím poznačených ľudí tretieho tisícročia, ale bol šokujúcim aj pred tisíc rokmi, keď všetci žili v oveľa  jednoduchších, chudobnejších, menej pohodlných životných podmienkach. Aj pre nich bol Svoradov príklad dôkazom, že ľudská vôľa dokáže ovládnuť nielen  okolitú prírodu, ale nejakým spôsobom dokonca aj naše prirodzené potreby a sklony. Aj telo sa dá  dať na reťaz – sv. Andrej-Svorad to dokázal dokonca  fyzicky, aby poukázal na túto duchovnú možnosť.

V časoch, keď bola nezištná a dobrovoľná služba  blížnemu  viacmenej neznámym pojmom a sluhovské postavenie bolo nutným zlom, sa Sv. Benedikt dobrovoľne stáva Svoradovým posluhujúcim a pomáhajúcim spoločníkom, svedkom jeho askézy i nasledovníkom jeho príkladu. Keďže Cirkev prostredníctvom svojich inštitúcií stále dokazovala a dokazuje, že  je v podstate schopná veľmi dobre a rozumne spravovať a zveľaďovať zverené pozemské dobrá, sv. Benedikt sa stal vo svojom mladom veku obeťou predstavy v minulosti – a nielen v minulosti  – rozšírenej  u rôznych zbojníkov, že, istotne každý mních, či kňaz nerobí vo svojom živote nič iné, len sedí na truhlici plnej  zlatých dukátov,  a po večeroch – keďže nemá čo robiť – tak sa v nej s potešením prehŕňa ako strýko Držgroš z disneyovských kreslených filmov o káčerovcoch. Benediktovým zavraždením zbojníci (tak ako aj v mnohých iných neskorších prípadoch) nakoniec nezískali v podstate nič a Cirkev získala nového mučeníka a vzor nezištnej bratskej služby.

Keď som ho ako gymnazista prvýkrát čítal Maurovu legendu o sv. Andrejovi-Svoradovi a sv. Benediktovi, tak som nemohol tušiť, že raz na mieste života týchto našich starobylých svätcov sa budem môcť spoločne zamýšľať nielen nad tým, čo z ich vzoru bolo inšpirujúcim pre našich predkov pred tisíc rokmi, ale predovšetkým nad tým, čo z tohto ich vzoru a akým spôsobom môže byť inšpirujúce aj dnes, pre mňa osobne, pre všetkých nás, pre túto našu generáciu na začiatku tretieho tisícročia.

Pokúsme sa teraz spoločne identifikovať niektoré prvky,  ktorých aktuálnosť zasahuje aj do dnešnej doby.

Povedali sme si, že pustovník svojim životom dokazoval hodnotu a silu jednotlivca, jeho schopnosť individuálne sa presadiť i osobnú ľudskú dôstojnosť. Súčasne  sa pri pustovníkovi, ako sv. Andrej-Svorad jedným dychom pripomína aj to, že bol členom kláštorného spoločenstva, s ktorým nestratil duchovnú spojitosť. Dnes, v časoch prepiateho individualizmu nám to pripomína, že aj najhodnotnejší jedinec potrebuje  zdieľať svoj život, získané skúsenosti i dosiahnuté výsledky. Pustovník to nebol a nie je čudák, strániaci sa spoločenstva ľudí, to nie je egoista uzatvárajúci sa do svojho vlastného sveta a mysliaci výlučne na svoje osobné – tzv. „duchovné blaho“. Práve naopak.  Je oporou a znamením pre tento svet.

Trochu mi tento aspekt kontemplatívneho života pomohla lepšie pochopiť jedna mníška – dnes opátka kontemplatívneho kláštora augustiniániek v Ríme, sestra Fulvia. Prvýkrát som ju stretol pred viac ako 20 rokmi ako skautskú vedúcu, ako dievča plné iskry, radosti, životného optimizmu, ako sa hovorí, také dievča, ktoré priťahovalo všetkých ako magnet a za ktorým sa obzerali aj telegrafné stĺpy. Jej vstup do kontemplatívneho kláštora bol pre mnohých prekvapením. Ten istý optimizmus, tá istá iskra, ten istý magnetizmus – to všetko ju charakterizuje aj dnes – aj preto do jej kláštora na rozhovor zavítajú mnohí mladí ľudia, hľadajúci svoju vlastnú životnú cestu. Bol som pritom, keď sa jej  po rokoch pri takomto stretnutí  ktosi pýtal, či jej nechýba vonkajšia aktivita, či by nebola urobila lepšie, keď už chcela byť rehoľníčkou, keby bola v nejakej apoštolskej reholi. Jej jednoduchá odpoveď bola pre mňa prekvapením a novým pohľadom. Povedala totiž: „Apoštolsky aktívny človek, či už laik, alebo osoba zasvätená  v kňazstve, či reholi, svojou činnosťou, svojím životom ohlasuje, prináša Krista doprostred sveta, do sveta, teda do prostredia v ktorom žije,  do ktorého vstupuje. Ja, tu v tomto uzatvorenom kontemplatívnom kláštore svojim životom v modlitbe som účastná na  pohybe v opačnom smere, keď tu prednášam a prinášam celý svet pred Krista a to všeobecne i konkrétne predkladajúc mu úmysly tých, ktorí ma prosia o modlitbu a ktorí sa mi zverujú so svojimi životnými problémami.“ Bravó sestra Fulvia – povedal som si, keď som počul túto jej jednoduchú odpoveď, pretože aj mne pomohla lepšie pochopiť zmysel kontemplatívneho zasväteného života. Jej odpoveď mi pomáha aj lepšie chápať odkaz sv. Andreja-Svorada i sv. Benedikta.

O sv. Andrejovi-Svoradovi čítame, ako namáhavo klčoval les, ako takpovediac „bojoval s prírodou“. Vytváral tak v starodávnych pralesoch miesto na život. To vždy bola a je namáhavá práca – vydobýjať od prírody kus zeme a robiť ju plodnou, úrodnou, prospešnou. Ale tento konkrétny  prínos pri zveľaďovaní zeme má aj svoj duchovný rozmer a odkaz.

Každý človek je povolaný k tomu, aby aj za cenu vynaloženej námahy, ba dokonca „boja“ zveľaďoval, koril ovládal zverenú mu „prírodu“  a to aj tú našu, vnútornú, duchovnú. Aj ja aj dnes musím klčovať prales mojich vášní, orezávať vytŕčajúce vetvy mojich slabostí, skryté korene závislostí, presekávať sa džungľou egoizmu, dovoliť preniknúť lúčom Božieho slnka cez košaté koruny pýchy a chytráctva. Ak chcem, aby moja „príroda“ bola užitočná a prinášala ovocie, musím s ňou neustále bojovať, klčovať, osekávať, plieť, preorávať a zasievať dobré semeno o rast ktorého sa treba ďalej starať.

Svätý Andrej-Svorad, v svojej asketickej horlivosti si opásal pás reťazou, ktorá mu prakticky vrástla až do tela. Dnes sa nám podobný typ askézy zdá absurdný, smiešny, neprijateľný atď. Dobre – možno dnes už nikto neočakáva, že sa budeme navzájom povzbudzovať k tomu, aby sme sa obopínali reťazami, ani istotne  nebudú po  zakončení tejto slávnosti rozdávané pútnikom reťaze, s návodom na čo najhlbšie zarezanie do tela.

Ale skúsme sa na toto Andrejovo asketické gesto spred tisíc rokov pozrieť trochu viac duchovným pohľadom a vnímať ho aj ako istý jeho symbolický odkaz pre nás, pre ľudí zo  začiatku tretieho tisícročia. Aj dnes si totiž musíme úprimne uznať, že človeku vždy bolo, je a bude  ťažko krotiť túžby vlastného brucha – a samozrejme, nielen „brucha“ v jeho anatomickom  význame, ale všetkého toho čo vyplýva zo základných biologických inštinktov, požiadaviek, či žiadostivostí, ktoré nás spájajú so živočíšnym svetom.

Dnes je slovo askéza označované aj v slovníkoch ako „cudzie slovo“ a chápané skôr ako archaizmus, teda ako  niečo čo sa dnes už veľmi nepoužíva, čo sa nenosí.  Dnes nepoužívame už nielen slovo, ale ani pojem ktorý by zodpovedal zmyslu askézy, nehovoríme už takmer vôbec napríklad o pôste, ale v najlepšom prípade na  limitovanie negatívnych dôsledkov bohatého jedla hovoríme radšej o diétach. Niekto by mohol povedať, že aj to je vlastne tak trochu pokrok, veď starí Rimania prejedanie na hostinách riešili  pierkom na pošteklenie hrdla, ktoré viedlo k rýchlemu, aj keď nie veľmi elegantnému vyprázdneniu žalúdka, aby sa tak mohli začať napchávať odznova, aby mohli  vychutnať všetky ponúkané maškrty.

V iných oblastiach našich biologických potrieb a túžob však sme ešte nedospeli ani ku konceptu diéty  a akoby sme ostali zaseknutí, alebo ako by sme sa vrátili do starorímskych čias, pretože málokto sa už dnes opováži hovoriť o tom, že existuje aj niečo také ako je možnosť, či dokonca niekedy potreba zdržanlivosti,  a ako všeobecné riešenie sa takmer výlučne ponúka len pestrá paleta priemyselnej, chemickej či inej antikoncepcie, či dokonca aj iné ešte drastickejšie, takpovediac vražedné riešenia.

Predstava asketickej reťaze, zväzujúcej či limitujúcej telo s jeho vášňami by pre mnohých dnes bola „na smiech“ – a to najmä pre tých, ktorí chcú žiť, vraj celkom slobodne, nespútaní nijakými a už vôbec nie náboženskými predstavami a predpismi, ktorí chcú žiť  vlastne „neviazane“, respektíve  ako sa hovorí, „akoby z reťaze odtrhnutí“. Škoda, je to ale naozaj smutné, že tento termín, ktorý sa na dedine pôvodne  používal pre nerozumný dobytok, ktorý sa utrhol z reťaze, nám dnes celkom spontánne napadá  pri opise a komentovaní životného štýlu, ktorý je považovaný za vraj celkom normálny a slobodný, teda, v prvom rade oslobodený od tzv. náboženských predsudkov, aj keď je vlastne v prvom rade oslobodený od zdravého rozumu.

Svätí Andrej-Svorad a Benedikt dodržiavali  Regulu – Pravidlo. Ako často si na sebe uvedomujem, že moje  rozhodnutia pre dobro, pre horlivejší kresťanský ako aj pre hodnotnejší ľudský život sa síce rýchlo rodia – aj pod vplyvom  istého pozitívneho nadšenia a správne orientovanej túžby, ale že po čase mnohé z mojich predsavzatí začínajú ochabovať.  Ak si niekto z vás tiež kládol také novoročné predsavzatia, ktoré už na Veľkú Noc ani nevedel vymenovať, tak vie o čom hovorím. Niekedy  dokonca ako by som tratil nádej, že s tým niečo ešte dokážem urobiť – akoby jediným stálym a stabilným prvkom môjho duchovného života bola práve jeho nestálosť a nestabilita. Príklad našich dnešných svätých mi ale dodáva nádej, pretože potvrdzuje, že napriek všetkej slabosti, každý človek v spolupráci s Božou milosťou dokáže učiniť svoj život prispôsobeným istej pravidelnosti, životnému pravidlu, že svoj život dokáže  regulovať.

Kým v časoch našich svätcov bola práca považovaná za niečo podradného a preto  bolo potrebné dať jej správny rozmer a dôstojnosť, na prahu nášho tretieho tisícročia sa stretávame s fenoménom takého zainteresovania sa o prácu, ktoré začína  byť až prehnané. Niekedy sa zdá, že ľudia už nepracujú preto, aby mohli žiť, ale že žijú preto a nato, aby mohli pracovať. Často sú  k tomu nútení okolnosťami, často ich do takejto situácie vháňajú bezcitní a ziskuchtiví zamestnávatelia a tvorcovia ekonomických a sociálnych modelov a projektov, ale neraz sa k takémuto totalizujúcemu pracovnému nasadeniu hecujeme aj sami, stávame sa závislými na práci, stávame sa vorkoholikmi.  V takýchto situáciách potrebujeme, aby  k nám cez príklad Andreja-Svorada a Benedikta zarezonovalo aj prvé slovo z benediktínskeho dvojslovia Ora et labora.  Teda  Ora – „modli sa!“ – maj na mysli aj svoj duchovný život vo všetkých jeho formách.

Ak sa  v návale práce, vymýšľania a plnenia povinností zamotám natoľko, že potom už mi chýba čas, chuť ba nakoniec aj schopnosť pre modlitbu, pre ora, ak práca pohlcuje akýkoľvek môj čas, ktorý by som mohol venovať rozvíjaniu ľudských, rodinných vzťahov, ak je práca pre mňa všetkým, tak sa môj život stane opäť nevyváženým, asymetrickým,  nakloneným  na jednu stranu ako šikmá veža v Pise. Povestnú šikmú vežu ale trvalo monitoruje a zachraňuje pred pádom tím inžinierov. Kto ale zabráni zrúteniu môjho vnútra, ak zanedbávaním modlitby a zanedbávaním  zdravých medziľudských vzťahov, kvôli pracovnej vyťaženosti, posuniem ťažisko mojej stability tak, až sa stane celý život „nestabilným“. Ak bude v mojom živote všetko podriadené robote, tak riskujem, že sa stanem robotom.

Nuž, hľa, koľko  podnetov ponúkajú životy sv. Andreja-Svorada i sv. Benedikta   počas celých stáročí, ako sa prihovárajú aj nám dnes.

 Ako každý rok, aj dnes sa stretávame tu na Skalke pri Trenčíne, stretávame sa takpovediac pri kolíske našich národných duchovných dejín, pripomínajúc si vzory sv. Andreja-Svorada i Benedikta,  a aj preto, aby sme si pripomenuli, niekoľko  možno samozrejmých, ale predsa dôležitých skutočností.

V prvom rade si tu  lepšie uvedomujeme, že nie sme spoločenstvom bez histórie, bez dejín – nech si o tom francúzske publikácie hovoria čo chcú. V našich konkrétnych duchovných dejinách môžeme hovoriť o tom, že sme dedičmi posolstva sv. Cyrila a Metoda, posolstva, ktoré ďalej rozvíjali  zoborskí či iní mnísi, pustovníci i mučeníci, že  sme  boli ako duchovné spoločenstvo inšpirované vzormi vyhlásených i nevyhlásených  modelov svätosti, ktoré reprezentujú aj sv. Andrej-Svorad a sv. Benedikt, uctievaní na tomto mieste, ale ku ktorým sa zaraďujú aj stovky a tisíce ich  možno „bezmenných“, či len „Bohuznámych“ nasledovníkov, pochádzajúcich zo všetkých spoločenských i životných stavov, mužov a žien, našich predkov po krvi i vo viere, ktorí počas stáročí formovali naše duchovné dejiny.

Naše duchovné národné korene sú hlboko vrastené v tejto zemi, ktorú svojou prácou zúrodňoval sv. Andrej-Svorad a svojou mučeníckou krvou skropil jeho učeník sv. Benedikt. Ich príklad nám ale pripomína, nielen to, že sme hlboko zrastení  s touto našou  duchovnou rodnou hrudou, ktorú sa odvažujeme nazývať našou pozemskou vlasťou,  niekedy milovanou a inokedy aj nami samými, našou nevďačnosťou a sebectvom znevažovanou, ale aj to, že naša skutočná vlasť, naša  pravá otčina je tam, kde  nás očakáva  ten, na ktorého  sa budeme o krátku chvíľu  spoločne obracať slovami „Otče náš, ktorý si na nebesiach“.

Dnes si tu teda pripomíname nielen to, že sme  živou súčasťou našich ľudských, národných, cirkevných i osobných dejín, ale predovšetkým to, že sme časťou a spolutvorcami najdôležitejších dejín, dejín našej spásy, tých obdivuhodných dejín,  v ktorých a cez ktoré Boh vo svojej nesmiernej prozreteľnosti  odhaľuje každému z nás v konkrétnom čase, priestore a spôsobe to, ako ho lepšie spoznávať, ako ho viac milovať, ako  celistvejšie, integrálne spájať náš život s jeho životom – a to tu teraz, v našej časnosti i v jeho  a aj našej spoločnej večnosti, pre ktorú sme stvorení a ktorú si už teraz  pripravujeme.  Načúvajme dnes jeho slovám, nechajme ich zaznievať v našich srdciach, pretavme ich do každodenných skutkov.

Na príhovor svätých Andreja-Svorada a sv. Benedikta udeľ nám Pane milosť  spoznávať Ťa, milovať Ťa, slúžiť Ti a pracovať pre Teba a byť s Tebou spojení v tomto i vo večnom živote.