Homília biskupa Viliama Judáka na Slávnosť Narodenia Pána 2013

21. januára 2018 | Kategória: Dokumenty, Homílie, Najdôležitejšie informácie

Nitriansky biskup Mons. Viliam Judák na slávnosť Narodenia Pána 25. 12. 2013 predsedal svätej omši (vo dne) vo svojom katedrálnom chráme. Tu je jeho homília v plnom znení:

Vianoce, ktoré sú bohaté na slávenie  hlbokého tajomstva  príchodu Boha medzi nás, sú aj časom návratov. Naša myseľ zvyčajne zaletí do detských rokov. Tam, kde sme boli opravdivo šťastní. Keď sme sa vedeli opravdivo tešiť na Vianoce, ba ich tak aj prežívať. Možno a isto skromnejšie… Vraciame sa do kruhu našej rodiny. Vynorí sa nám tvár starostlivého otca, milujúca tvár mamy,  súrodencov, našich drahých, z ktorých mnohí už nie sú medzi nami. Zvyčajne  žijeme z týchto spomienok a v mnohom  tieto zážitky  ovplyvňujú aj to ako slávime Vianoce v dospelosti. Naozaj už len podľa toho čo sa objavilo na našom sviatočnom stole by sme mohli určiť, či sme domáci – Nitrania, alebo z východu, Oravy, Kysúc, Liptova, či Záhoria… Koľko pestrých zvykov v stolovaní, odlišných, rozdielnych (!) A potom tie koledy(!) Zachovanie aj ďalších zvykov, najmä v Štedrý večer, či po tieto dni, svedčia o tom, že odniekiaľ pochádzame; odniekiaľ sme  prišli; zaraďujú nás do určitého prostredia. Dokonca aj naša reč  vinšovanie, koledy nás prezrádzajú, kde je naše rodisko, či kde sme prežili detstvo. Viac ako inokedy, si to uvedomujeme v tieto chvíle tichého  vianočného šťastia spomienok.

Domov a domovina je pre nás čosi blízke, vľúdne, oživujúce a hrejivé. V rodnej zemi sme rástli, v nej sme začali vnímať svet a život. Domov bol prvým priestorom nášho poznávania, rozvoja našich citov, našich ľudských vzťahov, upevňovania nášho charakteru. Domov bol však i miestom nášho krstu, našich prvých modlitieb, vychovával nás k láske a k Bohu i k ľuďom. Domov dával podobu našej duši i nášmu svedomiu a formoval nás duševne i kresťansky duchovne, a to podľa tradícií, ktoré vypestovali stáročia, u nás stáročia kresťanského života.

Samozrejme uvedomujeme si, že domov to nie je len blízka rodina,  rodné mesto, obec. To je aj rodná zem a krajina. Je to najosobnejší vesmír každého z nás. Každý ho podľa vlastnej lásky, poznania, hĺbky a kultúry srdca prežívame odlišne – povrchne, alebo hlboko. Básnici i historici popísali už mnoho o téme domova a rodnej zeme. Historici skôr odborne a vecne, básnici srdcom a dušou. Ako o Božej sieti píše v básni Modlitba za Slovensko Milan Rúfus: „Viem jedno hniezdo. (Rád ho mám.) V ňom ako v Božej sieti. Je mnoho otcov, mnoho mám…“ O rodnej zemi ako domove sa bude písať ďalej po stáročia. Je to čosi, čo nezostarlo ani nestarne, čo bude ľudí stále sprevádzať, kým bude „čo len jedna duša na zemi.“

Domov a domovina, to nie je teda len geografický  priestor,  ba ani len tváre, ktoré v živote stretáme. Domov a domovina má aj svoj hĺbkový rozmer – to je aj myslenie a cítenie ľudí, to je aj kultúra a umenie, literatúra a maľba, to sú aj chrámy, aj spev, aj múdrosť porekadiel a prísloví, múdrosť  zhromažďovaná po stáročia. Domovina je preto aj hlboký rozmer stáročí a vekov. Oohacuje myseľ i srdce, sa človek môže zastaviť, rozhliadnuť a potešiť. Toto všetko je môj domov, moja domovina, môj národ! A s prehĺbenou láskou možno potom položiť ruku na pluh a ťahať nové brázdy na dedičnej roli života – podľa potrieb danej chvíle, ako syn a dcéra svojej zeme, svojho národa, s túžbou obohacovať všetky národy a národnosti, blízke i ďaleké, svojimi osobnými darmi i darmi svojej zeme. Takto môže uvažovať  príslušník každého  národa, aj my slovenského, bez toho, že by sme umenšovali úctu k inému národu. Veď kto miluje svoju matku, bude matky iných nenávidieť?!.

Domov, to je nie len poznanie, ale i láska, dôvera, opora a istota i ochota a obetavosť – najvzácnejšie dary života. Takto domov, rodná zem, jej dejiny a prítomnosť a výhľad na večnosť – v našom národe už 1200 rokov od Pribinovho kostola tu Nitre – uprostred Cirkvi – nám pomáhajú utvárať rodinu bratov a sestier. A láska k domovu a domovine, rozvíjaná v čase, láska k jej duchovnej náplni je už láskou k večnosti. K tej po cestách svojej domoviny kráčajme ako k poslednému cieľu svojho života.

J. Ch. kardinál Korec, nás v tomto zmysle poučuje: „Na cestách stáročiami bola v našej domovine stále prítomná a činná Kristova Cirkev. Ona sprevádzala naše Slovensko, jeho otcov a matky, deti a mládež deň za dňom a rok za rokom ako Matka a Učiteľka. Na cestách stáročiami bola často doráňaná, ubíjaná cudzími i vlastnými, ale jej nevyčerpateľná sila vychovávať a posväcovať, povzbudzovať a ukazovať cestu pramenila nie z čisto ľudských schopností, ale z Ducha Božieho.“

Americký biskup slovenského pôvodu Andrej Grutka, tiež v tomto duchu hovorí: „Slovenský národ dostal od Boha a doteraz si udržal zdravé korene, ktoré sú tak mocné, že z nich vyrastie ešte nejeden výhonok, čo prinesie vzácne ovocie. Plody, ktoré na ňom doteraz dozreli sú cenné a značia prínos nielen pre náš národ ale aj pre svetovú pospolitosť. Myslím predovšetkým na plody Ducha, najmä na tie, čo najlepšie vzdorujú  hlodaniu vekov…. Mali by sme byť všetci hlboko presvedčení, že slovenský národ takéto hodnoty skutočne vytvoril a ich vlastní. Čo však pozorujeme – ani sami nepoznáme tieto hodnoty. Len kdesi v podvedomí vari trpíme akýmsi skrytým pocitom menejcennosti: On nám prekáža, aby sme pripustili čo i len ich možnosť. Keď ich sami nepoznáme, ako sa potom môžeme pričiniť, aby sa o nich dozvedeli aj iní?“ – pýta sa Som hrdý na svoj národ? Zvláštna otázka pre mladého človeka, ktorý prežil väčšinu svojho života v 21. storočí,…. Národ? Čo to je? Čo to znamená?

Šengen nám zobral medzištátne hranice, internet z nás spravil masu anonymných entít, ktoré sú zároveň všetkým, zároveň ničím a najmä čímkoľvek. Možno je pravda, že dôležitosť niektorých vecí si človek uvedomí, až keď o ne príde, až keď sú v ohrození.

My, národ slovenský, máme svoju vlasť, svoj jazyk, odnepamäti a svoju samostatnosť už dvadsať rokov. Zvíťazili sme… no nie? To čo Bernolákovi a Štúrovi prišlo nedosiahnuteľne vzdialené, my držíme pevne vo svojich rukách. Sme hrdí na svoj národ?

Na stránke www.hrdeslovensko.sk ľudia hlasujú za veci, na ktoré sú naozaj hrdí… Sagan, halušky, Spartak, Štefánik… a hokej, nesmieme zabudnúť na hokej. Je tu kopa vecí, na ktoré sme hrdí, ktoré keď vidíme, rozochvejú v našom vnútri tú tajomnú strunu, ktorá zvučí spolupatričnosťou. Ale… je toto národná hrdosť? Keď sa naši otcovia  a matky vzopreli obrom –naposledy komunistickým, … Mysleli pri tom na halušky? Na hokej? Prečo v srdciach našich velikánov, kultúrnych, politických, duchovných, znela hudba hrdosti aj napriek ťažkým bojom, ktoré zvádzali s molochmi ich čias? V čom spočíva takáto hrdosť? A oplatí sa mi ju hľadať?

Albert Einstein povedal, že Boh nehrá kocky. Nie som tu náhodou. Tým pádom má môj vzťah k národu, ktorého som neoddeliteľnou súčasťou, istú dôležitosť. Ako sa k nemu staviam? S hrdosťou? Chceme byť zdravo hrdí na svoj národ, aj keď sa  mnohí  veľmi úspešne snažia presvedčiť o tom, že je to zbytočné a nemožné? 

Tak ako to vyjadril predseda Európskej rady Herman Van Rompuy, keď                  vyzval prehodnotiť geografické a demografické parametre Európskej únie a odmietnuť akékoľvek pokusy o obnovu národnej identity. Pojmy ako národ a vlasť podľa jeho slov patria na smetisko dejín.

Naozaj hodnoty  od počiatkov kresťanstva na našom území spojené s nitrianskym biskupstvom za čias Metodových  z r. 880, kapitula so Zoborskými listinami, úsilie Trnavskej univerzity v 17.  18. storočí, obetavá činnosť bernolákovcov a štúrovcov, utrpenie našich predkov i časoch budovania komunizmu,..        to všetko patrí na smetisko dejín?

Tu nejde o to, aby sme sa separovali. Sú  totiž hodnoty, ktoré nás spájajú, pri zachovaní vlastnej identity. Sviatok Narodenia Pána, je tomu dôkazom. Ježiš, sa nikdy nehanbil za to, že sa narodil ak príslušník židovského národa,  avšak jeho život tu bol pre dobro všetkých. Patrí všetkým, bez rozdielu národnosti, či nej príslušnosti.

Vlastenectvo nie je len pocit príslušnosti k vlasti a národu, ale priznanie a zveľaďovanie celej kresťanskej platformy na základe, ktorej sa formoval náš národný charakter, dobré vlastnosti, vytrvalosť, pracovitosť, solidárnosť, vzájomná úcta a láska k životu (nielen ľudskému) a úcta aj k iným národnostiam, ľuďom inej rasy, odlišným názorom. Vychádza z rodinného, domáceho vzťahu k vyššej hodnote, ktorou je národ, náš slovenský a vlasť naša- Slovensko, také rúfusovské, s jeho nádhernou prírodou a dobrými, statočnými ľuďmi, s jeho kľukatými a boľavými dejinami, s jeho chudobou i bohatstvom, s jeho vynikajúcimi ľuďmi národnej minulosti, s ich úspechmi doma i v zahraničí. Je toho dosť na obdiv i uznanie a poznanie.

Naše vlastenectvo je plodom kresťanskej viery, spravodlivosti a lásky. Je to evanjeliový odkaz, ktorý nemožno zradiť, zaprieť, odhodiť, odložiť. Je hlboko  v nás, ako to neraz pripomínal v blahej pamäti pápež  bl. Ján Pavol II. Vlastenectvo sa najkrajšie prejavuje v dobrých nezištných činoch.

Určite ste počuli  že v susednom Rakúsku sa v tomto adventom období zo strany Viedenskej radnice zakázali v materských škôlkách, ktorých zriaďovateľom je mesto, návštevu sv. Mikuláša a adventné vence. Celú záležitosť odôvodnili tým, že Viedeň ako Európske mesto musí byť multikultúrne a vzhľadom k veľkému množstvu moslimských detí v materských škôlkách nemôže tieto pôvodné kresťanské zvyky vnucovať iným kultúram.

Situácia rozprúdila veľkú debatu čo vyústilo zrušenie tohto zákazu a veľkú váhu pri tom zohral prof. P. Karl Wallner z Vysokej školy teologickej v Heiligenkreutzi, ktorý  charakterizoval túto skutočnosť slovami: „V našom globalizovanom svete kde spolu musia vychádzať kultúra vedľa kultúry, náboženstvo vedľa náboženstva a životný štýl vedľa iného životného štýlu, potrebujeme rešpekt a úctu k hodnotám pre naše kultúrne hodnoty i vo verejnom priestore. Integrácia nového, nesmie byť prevedená na úkor zrušenia starého.“

Poslanec Európskeho parlamentu Bernard Posselt, pochádzajúci z katolíckeho Bavorska, nás v tomto zmysle povzbudzuje: „Každý môže vo svojom osobnom prostredí prispievať niečím ku kresťanskej tvári Európy – v politike, žurnalizme, zamestnaní, rodine, pri výchove detí alebo jednoducho láskou k blížnemu. Čím kresťanskejšia bude naša spoločnosť, tým kresťanskejšia bude aj Európa. Každý z nás môže okrem toho chodiť na zhromaždenia, písať čitateľské listy, posielať e-maily politikom, alebo – na čo sa žiaľ stále zabúda – môže sa modliť. Modlitba je moc, ktorú by sme nemali podceňovať. Odkedy som poslancom sa modlím viac ako predtým, pretože to človeku pomáha ľahšie niesť zodpovednosť a som rád, že nás mnohí ľudia v práci podporujú svojou modlitbou.  A v inej súvislosti dodáva: „K tomu sa pridáva ešte národy spájajúci a hranice prekračujúci prvok, ktorý je špeciálne v práci v EÚ taký fascinujúci a ktorý zodpovedá univerzálnemu charakteru našej Cirkvi.“

Žičím všetkým, nám, aby sme slávili Vianoce, hoci rozličným spôsobom a predsa opravdivo,  aby sme  pocítili Ježišovu prítomnosť a jeho lásku a dobrotu vo svojom  živote, veľmi intenzívne a presvedčivo a aby sme sa s týmito  hodnotami  rozdelili dnes, zajtra i v nasledujúcich dňoch.