Homília biskupa Mons. V. Judáka na Zelený štvrtok 29. 3. 2018

15. októbra 2018 | Kategória: Homílie, Príhovory

Prinášame homíliu nitrianskeho biskupa Mons. Viliama Judáka, ktorú predniesol počas Omše svätenia olejov v Katedrále – Bazilike svätého Emeráma v Nitre 29. marca 2018:

Zvykli sme si, takmer  každý deň v roku venovať nejakej myšlienke, či hodnote. Preto poznáme Deň matiek, Deň Zeme, Deň vesmíru; práve pred týždňom sme mali Deň vody a v utorok Deň divadla a podobne. Zelený štvrtok, je deň, ktorý je veľmi vzácny pre našu spásu, a – všetci to vieme – je zvlášť naším dňom, drahí bratia kňazi. Je to deň narodenín nášho kňazstva.  

Skôr než by došlo k vrcholnej udalosti dnešného dňa: ustanovenie Eucharistie a kňazstva – Pán Ježiš umyl apoštolom nohy. Veľmi dojemne nám o tom rozpráva evanjelium sv. Jána (Jn 13, 1-17).

Až potom nasledoval ďalší program Poslednej večere. Ježiš sa lúči sa s apoštolmi. Zanecháva príkaz lásky (Jn 1, 21-35).

V dnešný deň nám Ježiš ukazuje, kto je a aký je  Boh. Vo Večeradle sa nezjavuje za hromov a bleskov ako na Sinaji. Zjavuje sa so zásterou a umývadlom. Neukázal sa ako mocný kráľ slávy, ale ako služobník služobníkov Božích.

Ak nám Boh umýva nohy, tak to ukazuje, ako si Boh váži dôstojnosť človeka. Ako hlboko si ho ctí a rešpektuje ho.

Boh takto kľačí pred každým človekom, berie do svojich svätých rúk jeho nohy, aby ich umyl, aby ich priviedol na správnu cestu.

„Schádza takto až do tej najspodnejšej hlbiny nášho pádu. Kľaká si pred nás a preukazuje nám službu otroka; umýva naše zašpinené nohy, aby sme my mohli byť prijatí k prestretému stolu Boha a stali sa hodnými zaujať miesto za jeho stolom – niečo, čo by sme sami nikdy nedokázali ani nesmeli urobiť“ (Benedikt XVI.).

Ako musíme zaobchádzať s týmto Bohom a s akou úctou a akým rešpektom musíme zaobchádzať s našimi nielen blízkymi, ktorých máme radi, ale aj s tými čo sú nám  zverení, vzdialení i tí, ktorí majú k nám   dokonca nepriateľský postoj  (!)

Jeden brazílsky biskup hovoril, že ich doma bola štrnásť súrodencov. Matka im každý večer umývala vlastnými rukami nohy, a až potom spoločne pokľakli pred Bohom k modlitbe. To označil biskup za najväčší odkaz, ktorý mu jeho chudobná matka mohla do života dať.

Preto umývadlo  Zeleného štvrtka je znamením našej dôstojnosti.  A nezabúdajme vedľa neho stojí kalich.

Milí bratia kňazi, drahí bratia a sestry, keď nad tým uvažujeme, musíme si uvedomiť, že do tohto veľkonočného tajomstva  možno vstúpiť len vtedy, keď je človek čistý. Peter si nechcel dať najskôr umyť nohy od Ježiša. Nakoniec privolí. Potom: „Pane, tak potom nielen nohy, ale aj ruky a hlavu.“ A Ježiš mu na to: „Kto sa okúpal, potrebuje si umyť už len nohy a je celý čistý. A vy ste čistí, ale nie všetci. Vedel totiž, kto ho zradí, preto povedal: ,Nie všetci ste čistí’ (Jn 13, 8-11).

Cítime, že toto gesto Ježišovej lásky a poníženosti má silný význam. Ide  o čistotu ducha a nie tela. Keď chceme vysluhovať i prijímať Božie tajomstvá, musíme byť čistí. Duchovne čistí. Nielen sem-tam aktuálne, ale habituálne čistí. Zásadným rozhodnutím našej vôle i celej bytostnej orientácie. A tu nemyslíme len na oblasť šiesteho Božieho príkazu, hoci aj, a veľmi naliehavo. Myslíme tu aj na svoje každodenné povinnosti  Kristovho kňaza. Myslíme tu aj na náš vzťah a spôsob ako komunikujeme s ľuďmi; na našu životnú hierarchiu hodnôt. Myslíme tu aj na vnímanie potrieb doby a pastoračných potrieb,

Áno, je to neľahká úloha. Preto sa náš Veľkňaz  modlil  k Otcovi za apoštolov i za nás: „Posväť ich v pravde“ (Jn 17,17) .

On veľmi dobre vie, že človek je naozaj prienikom veľkosti a biedy. Je veľký,  pretože nosí v sebe obraz Boha a je predmetom jeho lásky. Je aj biedou, pretože môže zneužiť  na zlé svoju slobodu. Avšak  s jeho pomocou môžeme prekonať  nielen seba, ale aj tento svet.

Preto pokračuje vo veľkňazskej modlitbe: „A pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ – (Jn 17, 19). Je to kľúčové slovo Pána pri pohľade na jeho učeníkov v prítomnosti i budúcnosti. Vyjadrenie „pre nich sa posväcujem“ predsa znamenajú, že chce byť  poslušný Otcovej vôli, ide všade tam, kde je to potrebné pre spásu človeka. Táto veľkňazská modlitba má svoje pokračovanie v noci na Olivovej hore i v deň na Kalvárii. Tam v samote, na hore Kríža, Pán prednáša krik sveta Bohu, do vnútra jeho Srdca, tak že on znovu a konečne zostupuje, pričom dáva svetu Zmŕtvychvstanie a premenu.

Stále nové sprítomňovanie a aktualizácia tejto veľkňazskej modlitby v našich životoch, teda aj problémoch, jej nasledovanie v tom, aby sme sa v nej premieňali, tvorí centrum kňazskej misie. Preto Cirkev nás posiela aby každý z nás bol  takýmto Božím  človekom. Lebo slová „pre nich sa posväcujem“ majú byť tiež mottom našej kňazskej služby.  Aby sme sa o tento charakter našej služby priam denne úzkostlivo starali a nesplynuli s týmto svetom, ktorý má  často aj nečestnú stratégiu. My, okrem toho,  musíme rátať s našou slabosťou a nestálosťou.

Pozrite! Vo Východnej cirkvi je živý  príbeh ako  o ňom  svedčí  autor duchovnej literatúry – archimandrita Tichon Ševkunov z kláštora v Pskov-Pechora.

V istom byzantskom meste žil biskup, ktorého ľud miloval. Jedného dňa sa však stala hrozná vec: z dôvodu slabosti alebo z povrchnosti a zároveň pod vplyvom diabolského zvádzania, tento biskup zhrešil  ťažkým hriechom. V jednu nedeľu, keď bolo v chráme zídené celé mesto na Božskú liturgiu, biskup predstúpil pred ľud, sňal si omofór, symbol biskupskej hodnosti a vyhlásil: „Nemôžem byť naďalej Vašim biskupom, pretože som zhrešil ťažkým hriechom.“

Nastalo ticho. Po chvíli sa po celej katedrále sa začalo ozývať vzlykanie. Všetci plakali. Aj biskup plakal s hlavou sklonenou pred svojimi veriacimi. Nakoniec sa veriaci upokojili a povedali: „Čo urobíme teraz? Stále Ťa máme radi! Pre nás ostávaš biskupom a pastierom.“ Biskup odvetil: „Ďakujem Vám za veľkodušné slová, ale naozaj nemôžem byť viac biskupom. Podľa pravidiel cirkevných otcov, biskup, ktorý sa poškvrní takýmto hriechom, nie je hodný sláviť Božskú liturgiu.“ Ľud odpovedal: „Nepoznáme všetky Vaše pravidlá. Určite sú správne a dôležité. Ale my si Ťa ctíme za všetky tie roky, počas ktorých si slúžil v našich mestách. V živote sa udeje všeličo. Obleč si liturgické rúcho a celebruj! Odpúšťame Ti.“ Biskup sa horko pousmial: „Vy ste mi odpustili, ale ja si nikdy neodpustím a neurobí tak ani Cirkev. Pred Bohom nejestvuje nič, čo by ma ospravedlnilo. Preto pôjdem do púšte kajať sa a nariekať za svoje hriechy.“ Ale veriaci sa zomkli ešte viac a nedovolili mu ani sa len vzdialiť od ambóny. „Nie!“ naliehali. „Ty si náš biskup, obleč sa a celebruj!“

Takto to pokračovalo až do neskorého večera. Veriaci boli neoblomní a chudák biskup nevedel, čo má robiť. Nakoniec, keď videl, že ho nenechajú odísť, vyhlásil: „Dobre, nech sa stane ako hovoríte! Ale ostanem len ak splníte jednu podmienku. Vyjdete všetci z chrámu a ja si ľahnem do vchodu. Potom každý z Vás vstúpi, pričom prejde po mne, aby ste vedeli, aký som hriešnik a akú mám hodnotu.“

Biskup viac nechcel počúvať dôvody proti. Museli rezignovať. Všetci opustili chrám, pastier si ľahol na prah a prítomní veriaci jeden po druhom, od najstaršieho po mladého, s hrôzou a so slzami v očiach vstúpili šliapuc po biskupovi. A hľa, ako vstúpil posledný obyvateľ mesta, bolo počuť hlas z neba: „V moci tvojej veľkej pokory je ti odpustený tento tvoj hriech!“ Diakoni opäť obliekli biskupa do kňazských šiat a on slávil Božskú liturgiu.

V pokore a službe, ktorá sa dosahuje prostredníctvom Božej milosti a našou spoluprácou s ňou – teda naším denným posväcovaním žiari autentická Kristova sláva a ona má moc meniť srdcia ľudí všetkých čias – aj nás – a spôsobuje, aby sme boli „čistí“.

Chceme si preto, v tento deň novozákonného kňazstva, naliehavo pripomenúť, že nie sme profesnou organizáciou, zabehnutou firmou, ale živým duchovným organizmom povolaných. Tak naberá toto „pre nich sa posväcujem“ veľkú teologickú váhu. Naša priemernosť v nasledovaní Krista prispieva k tomu, že klesá úroveň nášho kňazstva. A naopak, naša osobná vernosť v Pánove poslanie; naše  skryté úsilie o svätosť a čistotu prináša kňazstvu, teda Cirkvi  pozitívne impulzy.

Bola, je naša viera dostatočne radikálna, naša nádej dostatočne silná a naša láska dostatočne vrúcna? – spýtajme sa sami seba.

„Pre nich sa posväcujem“ – platí to pre každého z nás kňazov a pre naše zverené duše.            

Milí bratia kňazi, máme byť svedkami. Nielen slovami, ale skutkami a celým svojim životom. Aj svojim zovňajškom. Svet potrebuje naše svedectvo, nie  akomodáciu s ním.

A vy, milí veriaci, pozerajte na nás kňazov,  ako na blízkych spolupracovníkov Pána Ježiša, ktorých ku Vám Cirkev v jeho mene posiela. Chceme Vás viesť po ceste spásy. Poznáme Vaše problémy s vierou, výchovu detí, životné problémy. Verte nám, keď Vám hovoríme niečo iné ako hovoria médiá. Nedajte sa zviesť z cesty spásy. Vy, mladí priatelia, chlapci a dievčatá, milí miništranti – zaujímajte sa o Krista. Hľadajte jeho pravú tvár v Cirkvi. Viera je Boží dar. Kristus nám ho dáva cez Cirkev. Taká je pravda.  Veď ide o spásu našich  duší, ktorú možno dosiahnuť len pokorným prijatím ponúkaného daru. Povedzte to aj dnes, či cez Veľkú noc aj zvereným veriacim a pozdravte ich z tohto miesta, srdca našej diecézy.

Drahí bratia a sestry, prosím, modlite sa za nás, kňazov, aby sme, napriek našej slabosti boli hodnými rozdávateľmi Božích tajomstiev a starostlivými duchovnými pastiermi.

A Vás drahí bratia kňazi, prosím, buďme, s Božou pomocou, všetci opravdivými služobníkmi oltára a Božieho ľudu. Preto teraz s veľkou vďačnosťou za dar povolania a s pokorou za všetky naše nedostatky obnovme si naše „áno“ Pánovmu povolaniu. Chceme takto sa užšie spojiť s Pánom Ježišom, zrieknuc sa seba samého posilnení Kristovou láskou. Amen.