Homília biskupa Viliama Judáka na Omši svätenia olejov (2. 4. 2015)

15. októbra 2018 | Kategória: Homílie, Príhovory

Zelený  štvrtok – 2015                                                                                                    2.4.2015

Stretávame sa, Bohu vďaka! –  aj v tomto roku,  v duchu Ježiša Krista, plniac jeho príklad i príkaz. Tak ako nás vedie ku Kristovi Ježišovi  slobodná láska a  rozhodnutie plniť jeho  vôľu, tak nás táto Láska zjednocuje. Missa Chrismatis – so všetko obsahujúcim celkom paschálneho tajomstva – zvláštnym spôsobom zvýrazňuje naše služobné kňazské poslanie, drahí bratia kňazi, ktoré sa zrodilo vo Večeradle  v dnešný deň.

Kresťanstvo, ktoré pokračuje vo veľkonočnom slávení židovskej Paschy, vo svetle Kristovho vzkriesenia dáva tomuto sláveniu nový rozmer, ktorý Druhý vatikánsky koncil nazval „paschálnym tajomstvom“. Preto je každé slávenie Eucharistie vrcholom spoločenstva obety a živej viery.

Prišli sme sem  do nášho diecézneho chrámu z jednotlivých farností, alebo služieb, ktoré konáme v partikulárnej alebo všeobecnej Cirkvi.

 Chceme si oživiť svoj vzťah k Ježišovi-Veľkňazovi, čo vyjadríme   aj obnovením kňazských sľubov.  Zároveň sa chceme  prehĺbiť aj  v našim bratskom vzťahu s vedomím, že láska, s ktorou nás povolal Ježiš k svojej službe, nás napriek rôznosti, má spájať v spoločnom úsilí o dobro.

Eucharistia je pre každého kresťana a najmä pre kňaza výzvou a pozvaním od samého Ježiša Krista, aby vstúpil do Večeradla, a tak sa stal účastným jednoty s ním samým i s bratmi a sestrami vo viere. Vo chvíli, keď nám Ježiš zachoval tento najväčší dar,  pri lámaní chleba povedal apoštolom: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní  v Božom kráľovstve“ (Lk 22, 1520).

„Túžobne som s vami chcel jesť“ – to sú slová, ktoré Ježiš adresoval Judášovi, Petrovi aj ostatným. Paradoxne: jeden ho zradil, druhý zaprel, ostatní sa rozutekali. No Kristus napriek tomu hovorí: „Chcem s tebou večerať. Chcem s tebou stolovať!“ (porov. Zjv 3, 20). Toto sú slová, ktoré Ježiš adresuje aj nám, každému z nás. A podobne, ako u apoštolov, pozná aj naše zmýšľanie. Pozná náš strach, naše pochybovanie, našu vzburu, naše slabosti, a predsa chce s nami stolovať (!).

Preto, buďme vďační, že sme kresťania, že sme jeho najbližší spolupracovníci, ktorých volá Ježiš  svojimi priateľmi (porov. Jn 15,14).

Určite si napriek vďačnosti za naše kňazstvo uvedomujeme  aj neľahkú službu, ktorú konáme  v týchto časoch, ktoré skôr neprajú Cirkvi. Sú chvíle, keď prežívame radosť z našich pastoračných úspechoch. Avšak aj tie, keď cítime svoju bezmocnosť:  odmietnutie,  pohŕdanie, ľahostajnosť, zlomyseľnosť ba aj nepriateľstvo,  a to aj od vlastných veriacich.      

Musíme priznať,   že ani Katolícka cirkev vo svojej vonkajšej podobe v určitom zmysle sa nevyhne, niektorým negatívnym  dejinným procesom Európy a sveta. Upozorňoval  na to aj emeritný  Svätý Otec Benedikt XVI., ktorý vidí „jadro krízy našej kultúry… v destabilizácii étosu“ – v obmedzení morálky  na rozumovú vypočítavosť“  A to je  pokus destabilizovať  hodnoty, alebo, ako sa to zvykne označovať: oslobodiť človeka a ľudské záležitosti zvonku. Teda  „oslobodenie“ od Boha. V praxi to znamená odsun kresťanskej morálky a viery do privátnej oblasti jednotlivca, vylúčenie evanjelia z verejného života. Za takýchto aktivít sekularizovaného sveta odvodzujeme ďalšie negatíva rozkladu civilizácie a kultúry nášho času: rozklad rodiny a manželstva, kultúru smrti, neúctu k životu…

Moderný racionalizmus a liberalizmus prináša a forsíruje averziu voči univerzálnym kresťanským hodnotám.

Aj nedávne udalosti  u nás (vo februári t.r.) nás  usvedčili,  že  sotva 20 % sa hlási k tradičným kresťanským-katolíckym   hodnotám, alebo, aby som niekomu neublížil,  zdvihne za to ruku. Nuž  veľmi rýchlo si osvojujeme ducha tohto sveta.

To všetko sa nás bezprostredne dotýka, a je to bolestivá realita, predsa sa nemôžeme vzdať svojho poslania. Veď  bolo by nám  ako hovorí apoštol Pavol: „… a beda, mi, keby som evanjelium nehlásal (Kor 9,16).  Preto   napriek tomu túžime  tvoriť a budovať  naše spoločenstvá, farnosti, diecézu a Cirkev všeobecnú  ako „oázu skutočnej ľudskosti“, napĺňať priestor duchovným bohatstvom  vytvárať stálu príležitosť k obnove života v duchu a poslaní Ježiša Krista. „Lebo nás ženie Kristova láska…“ (2 Kor 5,14) – Charitas  Christi urget nos!  „Veď keby vyhasla táto láska – apoštoli by prestali hlásať evanjelium. Mučeníci by prestali vylievať  krv“ – hovorí sv. Terézia z Lissuex. Naozaj Cirkev potrebuje  predovšetkým odvahu a nie bedákanie.

Keďže žiaden prorok, nie je akceptovaný vlastnými, započúvajme sa do niekoľkých myšlienok najvyššieho veľkňaza Cirkvi, ktoré nám môžu byť orientáciou do našej služby, aby sme, napriek všetkému boli vernými služobníkmi  Boha i Cirkvi.  

Pozrite! 21. marca 2015 pri stretnutí s kňazmi, diakonmi a zasvätenými osobami Neapolskej diecézy v katedrále Nanebovzatia Panny Márie odpovedal Svätý Otec František  na dve otázky vikára pre zasvätených a vikára pre povolanie. O. i. povedal: Jedno zo svedectiev je kráčať, tak v zasvätenom živote vo všeobecnosti, tak v živote kňazov, to znamená kráčať za Ježišom s chcením pracovať pre Pána… Ak sa stredobodom života stane – a teraz preženiem … no niekde sa to stáva, … skutočnosť, že som v opozícii k biskupovi alebo farárovi, či proti nejakému inému kňazovi, celý môj život je pohltený týmto bojom. No toto znamená premárniť svoj život. Nemať rodinu, nemať deti, nemať manželskú lásku, to, čo je tak dobré a tak krásne, a to len preto, aby som s „výrazom kyslej tváre“ viedol boj s biskupom, kňazskými spolubratmi a s veriacimi – to nie je nijaké svedectvo.

Svedectvom je Ježiš, stredobodom je Ježiš. Avšak i keď je Ježiš centrom, ťažkosti stále zostávajú, sú všade; no je ale možné im čeliť iným spôsobom“….

„Vidím tu prítomných seminaristov“ – povedal Svätý Otec“: „ Poviem vám jednu vec: pokiaľ pre vás Ježiš nie je stredobodom, oddiaľte svoju vysviacku. Ak ste si nie istí, či Ježiš je ten, ktorý tvorí centrum vášho života, počkajte ešte nejaký ten čas, aby ste si boli na istom. Pretože inak nastúpite na cestu, ktorá neviete ako skončí. Toto je teda prvé svedectvo: aby sa videlo, že Ježiš je stredobodom. Ani „trúsenie rečí“, ani ambície získať ten či onen post, ani peniaze – nemajú byť centrom; jediným centrom sa má stať Ježiš“.

         „Iným druhom svedectva je duch chudoby; i kňazi, hoci nezložili sľub chudoby, majú mať ducha chudoby. Keď do Cirkvi vstúpi hrabivosť – či už medzi kňazmi, alebo medzi rehoľníkmi – je to škaredosť sama… Kňaz, ktorý nezložil sľub chudoby, môže vlastniť úspory, avšak v primeranej miere a nadobudnuté čestne. No pokiaľ prepadne chamtivosti a hrabivosti… Koľko je len škandálov v Cirkvi a ako veľmi chýba sloboda práve kvôli peniazom:„Mal by som povedať tej a tej osobe pár vecí pravdivo do očí, no nemôžem, lebo je mojím veľkým sponzorom… Toto je druhým svedectvom.“

        Podľa Svätého Otca, tretie svedectvo je milosrdenstvo, a hovoril všeobecne – teda pre rehoľníkov, zasvätené osoby a tiež pre diecéznych kňazov: „Stalo sa, že sme zabudli na skutky milosrdenstva… Vo veľkomestách, v mestách ešte kresťanských… – sú pokrstené deti, ktoré sa ale nevedia ani len prežehnať. Kde je v tomto prípade skutok milosrdenstva vyučovať? „Naučím ťa ako sa robí znak viery“. Je to iba jeden príklad. No je potrebné, aby sa v skutkoch telesného i duchovného milosrdenstva pokračovalo. Ak sa blízko môjho domova nachádza chorá osoba a ja by som ju chcel ísť navštíviť, no v čase, ktorý na tom mám k dispozícii dávajú akurát telenovelu, a ja si medzi telenovelou a skutkom milosrdenstva vyberiem práve telenovelu, niečo nie je v poriadku“ – dodal Svätý Otec.

        „Toto všetko nás privádza k duchu tohto sveta, a v súvislosti s tým by som chcel hovoriť o ďalšej veci“ – hovorí Rímsky pontifex: „O nebezpečenstve svetskosti. Žitie svetským spôsobom. Žiť s duchom tohto sveta, čo Ježiš nechcel! Spomeňte si na Ježišovu kňazskú modlitbu, keď sa modlí k Otcovi: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým“ (Jn 17,15). Svetskosť je v rozpore so svedectvom, zatiaľ čo duch modlitby je viditeľným svedectvom: je vidieť, kto je modliacim sa zasväteným mužom a ženou, ako i to, kto sa modlí len -pro forma-, ale nie srdcom. Sú to svedectvá, ktoré ľudia vidia… Svedectvo je práve jednou z tých vecí, ktoré priťahuje povolania. „Chcel by som byť ako ten kňaz. Chcela by som byť ako tá sestrička“. Svedectvo života. Pohodlný život, život zosvetštený nám nepomôže.“

A Svätý Otec  pokračuje: „Udržiavať  „bratstvo“ nie je ľahké ani v konvente, v zasvätenom živote, ani v presbyteriáte. Diabol nás vždy pokúša žiarlivosťou, závisťou, vnútornými zápasmi, antipatiami, sympatiami, mnohými vecami, ktoré nám nepomáhajú vytvárať skutočné bratstvo a vydávame tak svedectvo nášho vzájomného rozdelenia… Podľa mňa, znakom chýbajúceho aspektu bratstva v presbyteráte či rehoľných komunitách sú klebety. Dovolím si tu hovoriť o terorizme klebiet, lebo ten, čo roznáša klebety je ako terorista, ktorý hádže do vnútra bombu a ničí, zatiaľ čo on sám stojí vonku…. klebety sú terprizmom diecézneho i kňazského bratstva a rehoľných komunít.“

A nakoniec: „Pokiaľ hovorím o svedectve, ďalším v poradí je radosť. Radosť môjho života je plná; je to radosť, že som si vybral dobre; radosť z toho, že každodenne vnímam, ako mi je Pán verný. Radosť znamená vidieť, že Pán je verný vo všetkom. Keď ja sám nie som verný Pánovi, mám pristúpiť k sviatosti zmierenia. S osobami zasväteného života a kňazmi, ktorí sú znudení a smutní, s horkosťou v srdci, nie je niečo v poriadku a preto by mali vyhľadať dobrého duchovného poradcu, priateľa a povedať: „Neviem, čo sa to deje s mojím životom“. Keď chýba radosť, niečo nie je v poriadku. Tá intuícia,.. nám napovie, že niečo chýba. Bez radosti nikoho nepritiahneš ani k Pánovi, ani k evanjeliu“.

Sú to slová,  najvyššieho pastiera Cirkvi, ktoré nás môžu viesť k úprimnému  zamysleniu, ale aj k prehĺbeniu nášho vyvolenia a zasvätenia. 

Potvrďme to aj slovami svätého pápeža  Jána Pavla II. k 42. Svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania  – 17. apríl 2005, ktoré bolo pripravené ešte pred jeho smrť (+2. 4. 2005), tu píše: „Duc in altum!“ – „Zatiahni na hlbinu!“ Kristov príkaz je osobitne aktuálny v našej dobe, v ktorej istá rozšírená mentalita dáva pred ťažkosťami prednosť osobnej apatii….Modlitbové puto s Kristom nám umožňuje pociťovať jeho prítomnosť aj v okamihoch zdanlivého neúspechu, keď sa naša námaha zdá byť zbytočná, ako sa to po namáhavej noci zdalo i samotným apoštolom, keď Učiteľovi povedali: „Nič sme nechytili“ (Lk 5, 5). Práve v takýchto chvíľach je potrebné otvoriť srdce prúdu milosti a umožniť, aby mohlo naplno pôsobiť Spasiteľovo slovo: „Duc in altum!“). Kto otvorí srdce Kristovi, pochopí nielen tajomstvo vlastnej existencie, ale aj vlastného povolania, a dozrejú v ňom nádherné plody milosti.“

Drahí bratia, kňazi, Kristus, Učiteľ, Kňaz a Pastier nás povolal k sviatostnému kňazstvu. V tomto duchu si obnovme  sľuby, že budeme žiť čoraz dôstojnejšie zodpovedne povolaniu, ktoré sme prijali. Požehnáme  krizmu, olej katechumenov a olej chorých, aby sme zvýraznili tajomstvo Cirkvi ako sviatosti Krista, ktorá posväcuje každú realitu a situáciu nášho života.

Vám,   sa zverujú tieto oleje, aby Vašou službou prúdila v dušiach Božia milosť, prostriedok sily a života. Vážte si, ctite a s osobitnou starostlivosťou uchovávajte tieto oleje, znaky Božej milosti. Osoby, miesta a veci, ktoré budú nimi poznačené, môžu zažiariť  tou istou Božou svätosťou, ktorou obdivuhodným darom svojej lásky chcel, aby sa vo sviatostných znakoch mysticky obnovili udalosti dejín spásy.

Pripomeňte to  našim veriacim, drahí bratia kňazi  aj dnes večer v našich farnostiach, a spoločenstvách a  spojte to, aj s pozdravom  z tohoto  posvätného miesta, z nášho spoločenstva diecézneho kňazstva.

V tomto duchu Vás všetkých pozdravujem, žičím Vám v hojnej miere veľkonočné hodnoty Krista trpiaceho i Vzkrieseného. Amen.