Homília Mons. Viliama Judáka na púti na Skalke

4. augusta 2018 | Kategória: Homílie

Skalka (22. júla) Prinášame plné znenie homílie nitrianskeho biskupa Mons. Viliama Judáka, ktorú predniesol 22. júla 2018 počas slávnostnej svätej omše na výročnej púti na Skalke:

Každý človek a každý národ má svoju históriu. Je to reťaz prežitých a niekedy aj spísaných udalostí. Nie je to len zoznam panovníkov rôznych vlád, vojen a revolúcií, hospodárskych, či športových úspechov. Život takéhoto spoločenstva je omnoho bohatší. Preto ozajstná história sa musí usilovať odkryť aj hnutia a prúdy, či hodnoty, ktoré udržiavajú jednotlivcov i spoločenstvo pri živote ako spodná voda udržiava lúky a pastviny pri stálej zeleni.

Do takej citlivej histórie patria aj prastaré tradície ako sú aj púte, ktoré si zachoval náš ľud a ktoré ho uchovali, aby nestratil čo mu je vlastné. A to nielen fyzické ale aj duchovné hodnoty.

Toto miesto poznačené životom a pôsobením našich svätcov Andreja-Svorada Beňadika na prelome prvého a druhého tisícročia je spojené s mníšskou kultúrou. Prichádzali sem celé storočia ľudia – mladí mnísi, aby hlbšie prenikli do svojho povolania a lepšie žili svoje povolanie. O čo vtedy išlo? Na základe dejín pôsobenia mníšstva možno povedať, že v čase veľkého kultúrneho zlomu, ktorý vyvolalo sťahovanie národov a vytváranie nových štátnych útvarov, boli kláštory miestami, na ktorých pretrvali poklady starobylej kultúry a kde sa práve vo vzťahu k nim postupne formovala kultúra nová.

Najprv treba s veľkým zmyslom pre skutočnosť povedať, že ich úmyslom nebolo len vytvárať novú kultúru ani uchovávať predošlú. Ich motivácia bola oveľa vznešenejšia. Ich cieľom bolo quaerere Deum, hľadať Boha. V zmätku vtedajších čias, keď sa zdalo, že nič neobstojí, chceli nájsť to najdôležitejšie: zasadzovali sa za hľadanie toho, čo platí a trvá navždy, chceli nájsť samotný Život. Usilovali sa nájsť Boha. Od druhoradých vecí chceli prejsť k tomu, čo je podstatné, k tomu čo jediné je dôležité a vierohodné. Za provizórnymi vecami hľadali to, čo je definitívne – Boh.

Quaerere Deum – keďže boli kresťanmi, nebola to nejaká expedícia púšťou, kde niet ciest, nebolo to hľadanie v absolútnej temnote. Boh sám im zanechal smerovníky, ba dokonca im cestu sám vopred vyšliapal, ich úloha spočívala iba v tom, aby ju našli a vydali sa po nej a aby ju žili naplno.

Je to posolstvo, ktorým sa nám prihovára toto miesto aj dnes. Počuli sme odkaz z Listu sv. Pavla Filipanom: „Myslíte na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé… robte to čo ste sa naučili, prijali a počuli… A Boh pokoja bude s vami“ (Flp 4, 8-9).  Evanjelium nás, v tomto duchu, povzbudzuje, aby sme mali horiace sviece v rukách a pripravený postoj pre konanie dobra.

Uvedomujeme si, že kresťanstvo nie je len ideál, či slušnosť, ale pozvanie ku každodennému plnohodnotnému životu. Ježiš Kristus, nás pozýva k nasledovaniu, každého originálnym neopakovateľným spôsobom. Cieľom nasledovania nie je len „podobať sa“ Kristovi  navonok, ale „obliecť sa“ v Krista, naplniť sa ním, žiť ho.

Povzbudením sú pre nás sv. Svorad-Andrej a Beňadik. Charakteristickým pre oboch týchto benediktínov bola modlitba a práca a asketický spôsob života.  Nemožno to, ale chápať, len ako dobový štýl, ktorý je pre mnohých nemoderný. Oni žili tieto hodnoty ako prostriedok k udržovaniu a rozvoju viery, živého vzťahu k Bohu a k blížnym.

Osvojiť si taký životný štýl je ako beh na dlhé trate. Naša vôľa je ako svaly. Ako svaly sa dajú  vytrénovať, tak aj naša vôľa, či skôr osvojiť si správny štýl života, chce to ochotu čas a prácu na sebe. Keď sa o to neusilujeme, niekedy aj odopretím si príjemných vecí, v kľúčových situáciách nemáme silu stať sa takým ako niekedy túžime byť, či zbaviť sa nejakej neresti.

Manfred Spitzer, súčasný nemecký psychiater a psychológ,“ hovorí, že dnes v dôsledku užívania digitálnych médií sme tuční, hlúpi, agresívni, osamelí, chorí a nešťastní.

Áno, sme sluhami „pokroku“. Zarábame, aby sme mohli míňať, nakupujeme zbytočnosti, zmátožení reklamou a snahou mať viac než ostatní. Naša spotreba neúmerne rastie, akoby už nebolo ideálom tvoriť, ale troviť. A dôsledok? Konzumný spôsob života v nás zabíja ľudskosť?  

Mnohokrát už len pri televízii prežívame príbehy odvážnych superhrdinov, no už nemáme dostatok síl, aby sme sa sami zdvihli a žili opravdivo verne svoj život pretože máme naporúdzi inú ľahšiu ponúkanú verziu života a okrem toho  vonku tak občas aj prší.

Zoberme si takú hodnotu akou je láska. Tešíme sa z nej, avšak ťažko chápeme, že láska nie sú len sladké chvíle, príjemnosti, ale aj sebazápor, boj, dávanie, počúvanie, sebaobetovanie, sebadarovanie, niekedy až do krvi, až do poslednej bunky tela. Aj preto naše manželstvá sa v takom veľkom množstve rozpadajú. A vidíme, že je akási všeobecná strata vôle, alebo dokonca spoločnosť tento trend podporuje.

Často uchlácholíme svoje svedomie tým, že sa nemusíme za svoj živočíšny, prízemný život hanbiť, lebo tak „žijú aj tí druhí.“

Pozrite! Jeden z filmov úspešnej českej režisérky Alice Nellis, hovorí o tom, že Júlia má všetko: úspešného a sympatického manžela, zdravú a chytrú dospievajúcu dcéru, prácu prekladateľky, oddaného milenca a teraz dokonca i nový veľký dom. Proste tie veci, ktoré potrebuje k životu a presne v tomto poradí: manžel, dcéra, práca, milenec a dom. Takto svet predsa funguje. Keď niekto nemá deti, tak to ešte pochopíme, ale keď nemá milenca, to akoby nežil.

Z lásky sme urobili bôžika, pretože o láske sme povedali, že toto je najposvätnejšia hodnota. Eso, ktoré prebije všetko a stojí za to ju nasledovať kamkoľvek, keď príde. Takže, keď sa zamilujeme musíme nasledovať hlas srdca, lebo to tak cítime, až tak že ma to zavedie na kraj sveta a je to romantické! A to, že mám už doma tri deti a ich mamu, nie je podstatné. Idem predsa za hlasom svojho srdca, nasledujeme lásku a to je iste hodné obdivu okolia. A kde je rozum, svedomie?

Naša etika vzťahov je veľmi jednoduchá pretože nám to robí dobre a preto už nemáme vôbec žiadnu vôľu a nikto nám ani nepovie, aby sme sa naučili sebaovládaniu, pretože chceme Vianoce „každý deň“. Tak sa necháme žmýkať každým závanom emócií a ešte si myslíme že tak to má byť a že je to dobre.

Dnes sme sa už prestali hanbiť za mnohé veci. Dnes už nie sme hriešnici, len ľudia, ktorí si chcú užiť život naplno podľa svojich chúťok a predstáv. A deťom to „nikdy neškodí“, ako hovoria moderné výskumy a tvrdia múdre sociologičky každý deň.

Aj spolužitie mladých ľudí pred manželstvom je u nás naozaj pálčivý problém. Žiaľ, často musíme konštatovať, že aj praktizujúci kresťanskí rodičia, to tolerujú. Kedysi sa to považovalo pre kresťana za neprijateľné a musíme povedať, že je to ťažký hriech aj dnes, a to aj pre tých, ktorí dávajú k tomu aj tichý súhlas. Nemožno to odbiť slovami – dnes je iná doba.

Áno, Boh je Láska a do jeho príbehu patrí tiež pokušenie na púšti, ktoré muselo byť ťažko vybojované; tiež pot a krv Getsemanskej záhrady aj  veľkopiatková osamelosť na kríži. Toto je Láska. Na to nám poukazujú svojim životom aj sv. Andrej – Svorad a Beňadik. Dať Boha na prvé miesto v našom živote a nebáť sa obeti a života, ktorý k tejto hodnote vedie. Je to tak, ako keď si zapneme správne prvý gombík. Potom už všetky ostatné sú správne na mieste.

Ak však dáme na prvé miesto niečo iné, nastáva neporiadok a rozháranosť, ba ide to aj proti prirodzenému poriadku a zdravému rozumu.

Pozrite! Nemeckou spoločnosťou pred časom otriasli prípady, keď pes zaútočil na ľudí a spôsobil im smrteľné zranenie. 7 mesačné bábätko z Essenska zomrelo po tom, čo ho doma pes, ktorý patril rodine, pohryzol do fontanely na hlavičke a dieťa vykrvácalo.

Ďalší prípad bol, keď pes menom Chico, zabil 52-ročnú matku na vozíčku a jej 27-ročného syna, v ich vlastnom byte.

Práve spomínané psy vyvolali debatu. Séria článkov o útoku psa vyvolala reakcie a následnú vlnu protestov, ktorými sa zaoberali tie najserióznejšie nemecké denníky a týždenníky.

Potom, čo zverejnili informáciu, že pes Chico bude zrejme utratený, pred mestský úrad vyšli protestovať nespokojní milovníci zvierat a vykrikovali „osloboďte Chica!“ Následne sa na internete spustila petícia na záchranu „úbohého“ psa, ktorý si smrť nezaslúži. Podpísalo ju viac ako 290-tisíc ľudí. Tlak verejnosti bol taký masívny, že sa mesto rozhodlo najprv rozhodnutie o utratení psa, zrušiť. Nakoniec sa tak však stalo, pretože zistili u psa rakovinu sánky, ktorá sa nedala liečiť. Sociálne siete okamžite zareagovali a na najbližšiu nedeľu zvolali pochod na pamiatku psa. „Každý, kto má možnosť prísť, mal by to urobiť, aby sme zanechali stopu. Byť tam pre Chica (…) má to byť pokojné zhromaždenie, aby sme spolu smútili za tým malým psom. Môžete priniesť plagáty a sviečky…“ avizovala organizátorka petície.

Pod petíciou sa opakovali vety typu, že trest si zaslúži majiteľ a nie pes. „Jediné nebezpečenstvo sú ľudia…“

Naozaj, kde sa spoločnosť posunula, že ju zaujíma osud psa ako smrť ľudí, ktorých usmrtil.

Aj nedávno v jednej zahraničnej relácii bolo hlavnou témou to, ako uchrániť našich miláčikov: psov a mačky – nie ľudí – pred teplom, ktoré je príznačné pre toto ročné obdobie.

Pred pár týždňami sa aj na našej politickej scéne riešila táto záležitosť, keď sa definovalo zákonom, že zviera nie je vec, čo môže byť dobré. Tam jeden z opozičných politikov povedal, že je to záležitosť, na ktorú sa nepozerá na politické tričká, lebo ide o dobrú vec. Avšak v tých dňoch, keď išlo o zákon sprísňujúci potraty, boli sme rozhádaní, pretože sme ani my kresťania, nevedeli zaujať jednoznačný postoj a handrkovali sme slovíčkami, kedy môže a kedy nemusí poslanec hlasovať.

Žiaľ, hoci žijeme v prostredí, ktoré sa javí ako kresťanské a predsa nás tu nechcú aj s hodnotami, ktoré tu boli spomenuté. Nemusíme ísť ďaleko. Dochádza k prenasledovaniu kresťanov. Nič nové pod slnkom. Istú novosť však majú formy tohto prenasledovania, sú prepracovanejšie a zákernejšie. Človek sa má spasiť sám svojou slobodou… Frontová línia nie je jasne vyznačená.

Liberalizmus útočí proti náboženstvu so všetkou silou. Podľa nich patrí náboženstvo do raného štádia ľudstva, brzdí pokrok a konzervuje iracionálne predstavy, preto ho treba potláčať, prinajmenšom držať uzavreté v súkromnej sfére. Zároveň presadzuje „rozmanitosť“ a „inakosť“. Média sa tak stali akýmsi trhom, kde sa zdanlivo slobodne ponúkajú rôzne, aj choré, pohľady na svet, rôzne kultúry a životné štýly. Pritom pravda zostáva v úzadí, obchádzaná, nechcená, zamlčiavaná. Propagujú sa kadejaké sociálne experimenty, zneužíva sa téma ľudských práv, sloboda sa oddeľuje od zodpovednosti.

Našťastie ľudia, ktorí rozmýšľajú si to všímajú: „Problém jednostrannosti názorovej orientovanosti umeleckej komunity na Slovensku je zarážajúci“, informovala TASR v súvislosti s podujatím, ktoré sa konalo len pár sto metrov odtiaľto – kde boli všetci v pohode – a pokračuje, „Všetci milujú Hillary, migráciu, Kisku a sexuálne menšiny. Takmer do jedného podporujú sobáše homosexuálov, multikulturalizmus a liberálnu spoločnosť. Ostatní prezieravo mlčia, lebo nechcú prísť o kšeft.“

Jeden z hlavných organizátorov (Michal Kaščák) v jednom z mnohých rozhovorov v komerčnom rádiu (FM) zadefinoval jasne slovenskú kultúru, v tejto súvislosti: „Národne, kresťansky a podobne orientované kapely, nemajú miesto na festivale Pohoda, ak mám byť úprimný, ani by nemali existovať a hrať.“ (Slovenské národné noviny, č. 28-29 14. júl 2018, 2 s.)

Áno tolerancia voči kresťanom končí tam, kde je iný názor a hodnoty, aké zastavajú naši, nazvime ich „priatelia“, ktorí chcú priniesť slobodu a rovnosť všetkým.

Áno, žiť sa dá všelijako. Aj bezhlavo, bezmyšlienkovito, podľa módy, zo dňa na deň… Taký život však človeka neuspokojuje, nenapĺňa, skôr ho vyprázdňuje. Nie je totiž jedno, ktorou cestou pôjdeme. Nemali by sme si namýšľať, že sme múdrejší než celé generácie pred nami.

 Povedzme to jednoznačne: Boh je garantom dôstojnosti človeka.

„Jeho mravná dôstojnosť spočíva v správnom využívaní slobody v zodpovednosti pred sebou samým a vlastným svedomím, pred spoločenstvami, v ktorých žije, a napokon pred Bohom“ (Friedrich Romig: Práva národa).

Berme svoj život vážne a nestrácajme čas. Život je umenie, tak sa k tomuto umeniu učme každý deň, učme sa trpezlivo ale dôsledne. Učme sa byť s vedomím, že sme k tomu povolaní

Na našom Slovensku je určite veľa dobrých otcov, starostlivých matiek i mladých ľudí, detí, ktorí sa hlásia k hodnotám. Iste patríte aj Vy k ním, drahí bratia a sestry! Urobme všetko, aby sme dali Boha, ako naši svätci Andrej-Svorad a Beňadik na prvé miesto v našom živote a potom bude mať všetko svoje pravé miesto! Amen