Homília Mons. Viliama Judáka – Slávnosť Krista Kráľa 2013

22. októbra 2018 | Kategória: Dokumenty, Homílie, Najdôležitejšie informácie

Mnohí určite poznáte zaujímavú novelu od Sigmunda Freuda. Hovorí o jachtárovi, ktorý doplával k brehu istého ostrova v južnom Pacifiku. Keď domorodci spozorovali jeho príchod, začali ho s nadšením vítať: tlieskali, spievali, tancovali. Niesli ho na rukách do dediny a posadili na zlatý trón. Muž pomaly zisťoval, čo to znamená. Obyvatelia ostrova mali totiž zvyk zvoliť si za svojho kráľa nejakého prišelca, ale iba na jeden rok. Počas toho obdobia mohol kráľ vydávať akékoľvek príkazy a jeho podriadení ich vykonávali bez mihnutia oka. Istého dňa sa však v jachtárovom srdci zrodili pochybnosti. Začal premýšľať, čo sa stane, keď sa čas jeho panovania skončí. Správa, ktorú dostal, ho vydesila, ba priam zmrazila. Dozvedel sa, že ho vyvezú na neobývaný ostrov. Zostane bez akýchkoľvek prostriedkov na živobytie ako obeta pre bohov. Keď sa prebral zo šoku, začal si pripravovať plán. Najskôr prikázal remeselníkom postaviť flotilu malých lodí. Keď boli hotové, dal vykopať ovocné stromy a iné užitočné rastliny, previezť ich na spomenutý neobývaný ostrov a tam ich zasadiť. Nakoniec tam prikázal postaviť pekný dom. Takto sa pripravil na čas, keď sa jeho kraľovanie skončí.
Aj my sa nachádzame v situácii, o ktorej vieme, že raz skončí odchodom z tohto pozemského života. Sme dosť múdri na to, aby sme si zabezpečili budúcnosť, ku ktorej nás volá Boh každodenným životom z viery?
Pri končiacom Roku viery, by sme mali azda prehodnotiť nakoľko sa nám podarilo naplniť očakávanie tohto obdobia, ktoré emeritný Svätý Otec Benedikt XVI. apoštolským listom Porta fidei, 11. októbra 2012 otvoril aby sme takto plnšie vstúpili do živého spoločenstva s Bohom. Aby sme sa tak stali radostnými a hodnovernými svedkami živého a vzkrieseného Pána, a aby sme boli takto aj schopní hľadajúcim a pochybujúcim ukázať dvere, ktorými sa vstupuje do sveta viery.
Iste, ťažko nejakým spôsobom merať nakoľko sme to naplnili. Pretože iba Pán vidí do srdca a pozná naše myšlienky a úmysly. Niečo sa však predsa dá posúdiť, hoci nie globálne. Každý z nás predsa vie, sám za seba, povedať, či využil toto obdobie tak, aby ho priblížilo k Pánovi a či sme naozaj využívali prostriedky, ktoré nám Cirkev v tomto období dáva. Napr. venovali sme čas náboženskému vzdelávaniu, aj získaniu odpustkov pri návšteve určených chrámov alebo obnovením krstných sľubov pri krstnom prameni, kde sme získali nadprirodzený život,…?!
Samozrejme tým, že končí toto obdobie, nekončí sa naše úsilie o naše posvätenie. Samotná Slávnosť Krista Kráľa, ktorého kráľovstvo je bez konca nám dáva k tomu ďalší impulz.
Svätý Pavol ako sme počuli v Liste Kolosanom si kladie otázku, či sa môžeme vôbec obísť bez Krista, ktorý je pôvodca života prirodzeného i nadprirodzeného. Ku komu by sme išli? Bez neho by sme ťažko, alebo vôbec nepochopili zmysel svojho života.
Viera nás vedie k tomu, aby sme objavili, že stretnutie s Bohom dáva novú hodnotu všetkému, čo je v človeku krásne, dobré, pravdivé – a zároveň to všetko privádza k dokonalosti. Takže, keď sa Boh zjavuje, človek nielen spoznáva, kto je Boh, ale zároveň objavuje aj seba samého, svoj pôvod, svoj osud, svoju veľkosť – dôstojnosť ľudského života.
Katolícka viera je teda racionálna a má dôveru v ľudský rozum. Prvý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii Dei Filius potvrdil, že rozum je schopný s istotou poznať existenciu Boha zo stvorených vecí, no len viera dokáže „s ľahkosťou a s absolútnou istotou, bez omylu“ (DS 3005) spoznať pravdy, ktoré sa týkajú Boha, a to vo svetle jeho milosti. Poznanie viery teda nikdy nie je v rozpore so zdravým rozumom.
Dnešné evanjelium hovorí o chvíli, keď Kristus začína kraľovať nad svetom. Kríž je trónom Krista Kráľa. „Bol nad ním aj nápis: Toto je židovský kráľ.“ To, čo v zámere nepriateľov malo byť odôvodnením jeho odsúdenia na smrť, v očiach Nebeského Otca bolo vyhlásením jeho všeobecného panovania
Svätý Pavol, keď píše kresťanom v Korinte, hovorí: „Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo“ (1 Kor 1,22-23). Boh spasil svet nie skutkom svojej moci, ale prostredníctvom poníženia svojho jednorodeného Syna: podľa ľudských parametrov, tento nezvyčajný spôsob, ktorý si Boh zvolil, nejde spolu s kritériami gréckej múdrosti. A predsa má Kristov kríž svoju racionalitu.
Svätý Pavol nevidí v kríži iracionálnu udalosť, ale spásonosnú skutočnosť, ktorá je racionálne pochopiteľná vo svetle viery. Aj apoštol Peter poučuje kresťanov v diaspore: „Uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (1 Pt 3, 15). V atmosfére prenasledovania a veľkej potreby vydávať svedectvo viery sú veriaci vyzvaní, aby dokázali rozumne obhájiť svoju prináležitosť k slovu evanjelia a taktiež zdôvodniť svoju nádej.
Na týchto východiskách, na plodnom vzťahu medzi pochopením a uverením, sa zakladá aj cnostný vzťah medzi rozumom a vierou.
Práve preto je teda pre človeka dôležité, aby sa otváral pre vieru a pre poznanie Boha, ako aj pre poznanie jeho plánu spásy v Ježišovi Kristovi. V evanjeliu je do života uvedené nové ľudstvo – autentická „gramatika“ človeka a celej skutočnosti. Katechizmus Katolíckej Cirkvi hovorí: „Božia pravda je Božia múdrosť, ktorá vládne v celom poriadku stvorenia a riadenia sveta. Boh sám stvoril nebo i zem a len on sám môže dať pravé poznanie všetkých stvorených vecí v ich vzťahu k nemu“ (čl. 216).
„Viera znamená nechať sa pritiahnuť Otcom. Len svetlo Otca na Syna privádza veriaceho k zjednocujúcemu stretnutiu s ním. Toto stretnutie je dielom Ducha Svätého. Veriť znamená prijať svedectvo, ktoré Boh o sebe ponúka prostredníctvom Syna. Kristus je plným zjavením sa Boha: Otec môže byť plne poznaný len skrze Syna, preto jeho osoba pomáha prekonať nevieru a vytrvať vo viere. Nijaký kresťan sa nestane istým vo viere, len ak prostredníctvom kontemplácie Ježiša Krista“ učí z vlastnej skúsenosti švajčiarsky teológ Hans Urs von Balthasar.
„Existuje toľko spôsobom, ako sa stať veriacim, koľko je ľudí“ – pripomína Romano Guardini.
Francúzsky dominikán kardinál Yves Marie Congar zdôrazňuje: „Ak je dieťa pokrstené, vieru môže prijať spolu so životom, chlebom a teplom domova. Katechéza a sviatosti neprinášajú trvalé ovocie tam, kde sa vďaka rodinnej atmosfére nezakorenia. Vieru skutočne oveľa viac odovzdávajú kresťanskí rodičia ako kňazi a kazatelia, ktorí sa venujú starostlivosti o duše. Rodičia ju odovzdávajú predovšetkým dôverným spôsobom, tým, že dávajú príklad, tým, ako rozprávajú o veciach, ako hodnotia udalosti, modlitbou a malými gestami rodinnej liturgie i jasným učením viery“.
V tejto súvislosti spomeňme na smrť bl. Jána Pavla II. V izbe, v ktorej zomieral, na stolíku na dosah jeho zraku, stála fotografia jeho rodičov. A on, slabým hlasom hovoril prítomným v izbe: „Dovoľte mi odísť do domu Otca“. Cestu do domu Otca začal so svojimi rodičmi v rodnom dome. S veľkou vierou a dôverou kráčal do domu, v ktorom čakal na neho Kristus ako aj najbližší, s ktorými zdieľal spoločný, pozemský dom.
Keďže sme tu viacerí, ktorí teologicky formujú iných, či sa chystajú na toto povolanie, pripomeňme si slová talianskeho biskupa Carla Colomba: „Aj teológ prispieva k tomu, aby viera rástla, a to svojím vlastným spôsobom; starostlivosťou, aby kresťanská viera bola racionálna pre všetkých ľudí, pre členov Cirkvi i pre tých, ktorí ešte nie sú jej členmi v plnom zmysle. Teológovi nestačí len náboženská kultúra, aby to dokázal, ale potrebuje osobnú vieru“.
„Viera má etickú silu, čo znamená, že určuje morálne konanie veriacich. Ak byť veriacim znamená byť zahrnutý dobrotu a otcovskou láskou Boha, ako aj jeho pravdou, svätosťou a spravodlivosťou, nemôže to byť inak. Dôsledkom viery je plnenie Božej vôle, bez čoho viera v Kristových očiach je ničím. Ak vieru sprevádza morálna vôľa a etická činnosť, stáva sa mocnou energiou, ktorá zahŕňa celého človeka a jeho životu dáva nový zmysel i nové úlohy“ – hovorí teológ Fritz Tillmann.
„Viera v Boha nám dáva istotu, no nie ako by sme to chceli my: neprináša nám paralyzujúcu ilúziu alebo blaženú spokojnosť, ale dovoľuje nám konať. Viera neuspáva človeka ako droga, neuzatvára ho v stálom a pohodlnom habitat. Dáva mu istotu, aby ho povzbudila do činnosti a odovzdala mu vyšší nepokoj“ – vyjadruje francúzsky jezuita Henri-Marie De Lubac.
„Veriť znamená s dôverou sa zveriť Bohu, ktorý oživuje svet. Kresťanská viera je voľbou v prospech nadprirodzenej skutočnosti. Je udelením zmyslu, bez ktorého by človeku všetko zostalo bez pevného bodu, ktorý predchádza matematickú i všetku ostatnú činnosť človeka a bez ktorého by túto činnosť nemohol vykonávať, lebo je toho schopný iba tam, kde je zmysel, ktorý ho nesie. Lebo naozaj: človek nežije iba z uskutočniteľného chleba, ale ako človek a práve v najvlastnejšom zmysle svojho ľudského bytia žije zo Slova, z lásky, zo zmyslu“ – tvrdí ohľadom viery kardinál Joseph Ratzinger.
Francúzsky teológ kardinál Jean Daniélou definuje vieru takto: „Veriť prináša znepokojenie. Skutočnosť Boha sa presadzuje tak, že on je niekto, kto mi odoláva, kým nemôžem disponovať, s kým sa zrážam. On absolútne odoláva mojej vôli. Odoláva mojej inteligencii v zdanlivej ľubovôli svojich zásahov. Ak sa takto presadzuje, viac sa stavia proti mojim plánom, ako by ich uspokojoval. Prijať Boha teda znamená súhlasiť, že do nášho života vnikne prítomnosť, ktorá nás nikdy viac nenechá na pokoji“
Takmer všetci poznáte P. Jozefa Hegglina, MSC, ktorý pôsobil na Gilbertských ostrovov v Pacifiku na týchto ďalekých ostrovoch 15 rokov a ako misionár tu prežil plodné obdobie. S radosťou spomína na ľudí, ktorých mu tu Boh dal. Tento ostrov južného Pacifiku je iba niekoľko stoviek metrov široký, maximálne 70 km dlhý a jeho najvyšší vrch má najviac 3 metre. (Len pre ozrejmenie – z Austrálie sa tu letí ešte sedem hodín). Ľudia sú tu materiálne chudobní, ale majú bohatstvo viery a radosť zo života.
Je zaujímavé ako prišli k viere. V druhej polovici 19. storočia pracovali niektorí obyvatelia z Gilbertských ostrovov v Pacifiku v pre nich cudzom Mexiku, Guatemale, Samoe alebo na Tahiti. Tu sa o nich staral francúzsky misijný biskup, ktorý nariadil svojmu kňazovi, pátrovi Latuin – Lévequeovi, aby ich vyučoval katolícke náboženstvo. Zaujalo to zvlášť dva manželské páry, ktorým venoval páter Léveque zvláštnu starostlivosť. Hneď po krste pripravil manželov za laických misionárov. Boli to Betero Terawati a Rararo Tiroi a ich manželky Mária a Matarena. Dal v ich jazyku vytlačiť malý katechizmus a Nový zákon, piesne, modlitby a rôzne texty. Potom poslal týchto svedkov kresťanskej viery späť do ich vlasti. V krátkom čase začali s evanjelizáciou v Nonouti, svojom rodnom ostrove. Táto skupinka sa rýchlo rozrástla. Po istom čase napísali niekoľko listov biskupovi na Tahiti s prosbou, aby tam poslal misionára, pretože nesmierne túžili po svojom kňazovi. Biskup sa obrátil na pápeža Leva XIII., ktorý požiadal zakladateľa kongregácie misionárov MSC pátra J. Chevaliera, aby do tejto oblasti poslal misionárov. Medzitým sa každú nedeľu zhromažďovali prví kresťania z Nonouti na morskej pláži a spoločne sa modlievali obrátení tvárou k Tahiti. Vedeli totiž, že tým smerom, v niekoľko tisíc kilometrovej vzdialenosti sa konáva svätá omša! V deň Nanebovstúpenia Pána v r. 1888 prišli prví traja misionári MSC do Nonouti z Francúzska. Ich cesta trvala takmer poldruha roka. Pátrov Bontempsa, Leraya a brata Konráda srdečne prijalo až 569 novopokrstených katolíkov. V ďalšom týždni malo byť pokrstených viac ako 600 katechumenov. S hrdosťou v srdci ukazovali Betero a Tiroi deväť kostolov a kaplniek, postavených z kmeňov stromov so slamenými strechami. Oltáre a svätostánky čakali už iba na prítomnosť Krista.
Viera je naozaj milosť zo strany Boha, ale vždy vyžaduje zo strany človeka ochotu spolupráce. V tejto perspektíve najdôležitejšou otázkou, akú si musíme položiť aj na Slávnosť Krista Kráľa nie je to, či on kraľuje vo svete alebo nie, ale či kraľuje v mojom srdci; alebo, nie či jeho kraľovanie je uznané štátmi a vládami, ale či je uznané a prežívané mnou. Je Kristus je kráľom a pánom môjho života? Kto kraľuje v mojom srdci? Kto vyznačuje ciele a určuje priority: Kristus či ktosi iný?
Modlime sa, aby sme našli v Kristovi zmysel svojej existencie a patrili do jeho kráľovstva, skvalitňovali tak svoj život, a zabezpečili si aj budúcu večnosť, ku ktorej nás volá Pán. Amen.