Homília nitrianskeho biskupa Mons. Viliama Judáka na Omši svätenia olejov

16. augusta 2018 | Kategória: Dokumenty, Homílie, Príhovory

Nitra (13. apríla) Nitriansky biskup Mons. Viliam Judák predsedal na Zelený štvrtok 13. apríla 2017 vo svojom katedrálnom chráme Omši svätenia olejov. V rámci nej predniesol homíliu, ktorú prinášame v plnom znení:

V našom živote sú miesta, ktoré sú nám zvlášť vzácne a milé a to nielen z hľadiska nášho prirodzeného života, ale aj z pohľadu našej duchovnosti. Takýmto miestom je bezpochyby sieň Večeradla na hore Sion v Jeruzaleme, ku ktorej zvlášť v tento deň upierame naše pohľady. Je miestom rozhodujúcich udalostí v dejinách našej spásy: tu bola  ustanovená Eucharistia, v nej Kristus sám seba rozdal, aby sa stal chlebom života a Večeradlo je aj miestom nášho zrodenia kňazstva i Zoslania Ducha Svätého.

Dnes prichádzame do Večeradla našej diecézy, aby sme si tieto hodnoty nielen pripomenuli, ale si ich sprítomnili a prehĺbili  i obnovili  sa v nich. Keďže prežívame Fatimský mariánsky  rok prichádzame tu aj s Matkou nášho kňazstva s Preblahoslavenou Pannou Máriou. Môže to zdať trocha nezvyčajne, ale bude to určite pre nás užitočné, ak sa zahľadíme spoločne na Večeradlo na základe toho, čo nám ponúka Cirkev, vo svojej náuke, aj omilostené osoby, vo vzťahu k Bohorodičke.

Pozrite! Starobylá kresťanská tradícia označuje Pannu Máriu rôznymi metaforami a obrazmi. Viaceré z nich spadajú do tzv. „biblickej a mystickej architektúry“ ako veža Dávidova, Veža zo slonoviny, Dom zlatý, Archa zmluvy, Brána do neba. Avšak jedna z nich  – hoci nie tak známa – je veľmi originálna. Adam od sv. Viktora (+1146) hovorí o Márii ako o Triclinium Trinitatis, čiže o Večeradle alebo hodovej sieni Trojice: „Mária je Večeradlo (triclinium), kde sa Otec, Syn a Duch sýtia vzájomnou láskou a zároveň spočívajú v dokonalom pokoji“.

Ak je Mária „priestorom“, v ktorom sa uskutočňuje božská hostina, je na mieste prosba sv. Tomáša, ktorú sa kňaz modlí po sv. omši:  „Bože, prosím ťa, láskavo uveď mňa, hriešnika, na tú neopísateľnú hostinu, pri ktorej ty sám so svojim Synom a Duchom Svätým pre svojich svätých si pravým svetlom, úplným uspokojením, večnou radosťou, zvrchovanou slasťou a dokonalou blaženosťou“.

Bytostná spätosť Márie s Kristom je zreteľná v celom Ježišovom živote. Konštitúcia Lumen Gentium to popisuje takto: „Toto spojenie matky so Synom na diele spásy sa prejavuje od chvíle panenského počatia Krista až po jeho smrť… (LG 57)  Spolu so svojím Jednorodeným veľmi trpela a materským srdcom sa spojila s jeho obetou, keď s láskou súhlasila s obetovaním obety, ktorú porodila; a napokon ju sám Ježiš Kristus umierajúci na kríži dal za matku učeníkovi týmito slovami: ‚Žena, hľa, tvoj syn!’“ (Jn 19, 26 – 27; LG 58).

Kardinál Angelo Amato sa vyjadruje k otázke o Máriinej prítomnosti pri Poslednej večeri takto: „Jej prítomnosti sa nedá vylúčiť z dvoch dôvodov:

1/. Podľa Jn 19, 27 bola Mária počas tých dní v Jeruzaleme;

2/. Podľa židovského zvyku týkajúceho sa veľkonočnej večere, bolo úlohou matky rodiny (až dodnes) zapáliť sviece: môže byť, že práve Mária vykonala túto úlohu aj počas Poslednej večere“. V tomto zmysle vidíme  jej prítomnosť v spoločenstve prvých kresťanov  počas Turíc (Sk 1, 14).

Pozornému oku neuniknú ani ďalšie dôležité skutočnosti. Na počiatku znamenia premenenia v Káne Galilejskej stojí Máriina iniciatíva a jej príkaz: ‚Urobte všetko čo vám povie‘ (Jn 2, 5). Kána je tak začiatok znamení, aj znamenia chleba (Jn 6). Kána teda predstavuje počiatok novej sviatostnej ekonómie, ktorej stredom  je Eucharistia. V tejto novej ekonómii nie je viac nazývaná ‚matka‘, ale ‚Žena‘. Takýto posun znamená, že najsvätejšia Panna sa stáva pramatkou nového pokolenia ľudí, cirkevnej komunity, ktorá sa sýti Eucharistickým   telom  a krvou Krista.

V Panne Márii sa nám ukazuje aj teologicko-duchovná hĺbka kňazstva ako aj spôsob ako ho správne žiť.  Louise Marguerite Claret de la Touche – francúzska mystička si do svojho duchovného denníka (24. 12. 1904) zaznačila: „Keď bola požehnaná Panna ešte malá, obetovala nebeskému Otcovi svoje panenstvo, tak urobila prvý rozhodný krok k subdiakonátu… Keď zanechala chrám a obnovila svoj sľub čistoty, odišla žiť do sveta, pričom sa zverila Jozefovi a v sile Božieho požehnania urobila ďalší krok –  k diakonátu, ktorý ju priblížil ku kňazstvu. V deň Vtelenia, keď Duch Svätý na ňu zostúpil, naplnila ju láska svojou oplodňujúcou silou, vtedy cez božské pomazanie prijala vznešené označenie Božej Matky. Takisto aj kňaz, v deň svojej vysviacky, je Duchom lásky poznačený kňazským, božským a nezmazateľným znakom. V ten deň sa Nepoškvrnená Panna stala kňazom. Tak ako kňazi, prijala moc obetovať Ježiša, právo dotýkať sa jeho svätého tela, právo ukazovať ho svetu a darovať ho dušiam.  Ako kňaz prijala poslanie zjavovať Pravdu, odpúšťať hriešnikom, nie z vlastnej moci, ale z moci, ktorú mala nad srdcom Syna. Mala poslanie utešovať trpiacich, obetovať Ježišovu obetu a obetovať sa spolu s ním; nakoniec byť živým putom pozostávajúcim z milosrdnej nehy medzi Srdcom Boha a srdcom človeka. Ako kňaz v deň svojej ordinácie neobetuje sám od seba obetu, ale celebruje rukami a s pomocou toho, kto ho vysviaca, tak aj Mária, v okamihu Vtelenia, nekonala sama a z vlastných síl. V tejto prvej hodine prinášala obetu v sile samotnej Trojice. Potom deväť mesiacov zotrvala v kontemplácii tajomstiev Lásky, a tak sa pripravovala na svoje prvé obetovanie. Ježiš prišiel na svet. V tom istom okamihu, keď sa prvýkrát zjavil pred jej očami, vzala ho do svojich materských rúk e pozdvihnúc ho smerom k Nebeskému Otcovi, obetovala ona sama svoju prvú obetu. Bola to prvá Máriina omša v tichu maštale, v blaženej noci, keď anjeli spievali Glória. Kto by kedy mohol pochopiť jej nesmiernu veľkosť a neuchopiteľnú lahodnosť?… Všetky dni, v hodinu rannej obety, Panna-kňaz, Nepoškvrnená brala Božského baránka do svojich nevinných rúk a ho zdvíhala smerom k nebu ako božskú obetu. A keď Ježiš dospel a nemohol byť jej rukami viac vyzdvihnutý, Mária si ho pritlačila na srdce a v čistom materskom objatí obetovala Otcovi tú hostiu lásky, ktorá bola položená na zlatú paténu jej panenského srdca.“

Podľa tej istej autorky (25. 6. 1905), je  Panna Mária pre kňaza vzorom lásky ku Kristovi: „Jestvuje jedno stvorenie, ktoré ma milovalo a miluje tak, ako ma má milovať kňaz; jestvuje jedno srdce, ktoré môže slúžiť ako vzor lásky pre jeho srdce; Je to srdce mojej svätej Matky“

V tejto sile mariánskej lásky sa kňaz má vzdávať celostne Kristovi.

Nie je to len záležitosť mystikov, P. František Sirovič, SVD (+2014) filozof, veľmi racionálne zmýšľajúci človek, odvolávajúc sa na koncilové dokumenty to videl takto: „Pri slávení Eucharistie máme účasť na nebeskej liturgii (SC 8) a chvála obetovaná nebeskému Otcovi je hierarchická, hierarchiou, ktorá nie je určená sviatosťou kňazstva, ale blízkosťou ku Kristovi Veľkňazovi v láske. V tejto hierarchii miesto Panny Márie je jedinečné“ (por. LG 53. V tomto duchu vysvetľuje: „Služobný kňaz, konajúci in persona Christi, je činný v poriadku sviatostného sprítomnenia eucharistického tajomstva; Mária zasa pôsobí na ontologickej rovine tých skutočností, ktoré sa sviatostne sprítomňujú v pozemskom slávení Eucharistie.“

 Niektorí mystici: napr.  Mária Cecilia Baij, bendiktínka žijúca v (18. stor.) v Taliansku; ctihodná Maria z Agredy  opátka konventu Nepoškvrneného počatia, Rádu sv. Františka v Španielsku (17. stor.);  známa  stigmatizovaná bl. Anna Katarína Emmerichová (+1824), hovoria o skutočnom, alebo aspoň duchovnom prijímaní Panny Márie v súvislosti s Poslednou večerou. Talianka Mária Valtorta (+1961 dožila sa 64 rokov z toho 27 a pol ako chorá na lôžku –  autorka desať zväzkového  diela Evanjelium ako mi bolo odhalené, túto udalosť opisuje, že po premení chleba a vína „Ježiš je nesmierne smutný. Vytratil sa z neho každý úsmev, každá stopa po svetle a farbe. Jeho tvár už prezrádza smrteľný zápas. Apoštoli na neho utrápene hľadia. Ježiš vstane a povie: ‚Zostaňte na miestach. Vrátim sa hneď.‘ Vezme trinásty kúsok chleba, vezme kalich a vyjde z Večeradla.  ‚Ide za matkou‘, zašepká Ján“.

Aj bez týchto mystických videní, môžeme vo viere a v učení Cirkvi  povedať, že Máriine spojenie s Kristom v hodine kríža ju spája aj s Večeradlom a Poslednou večerou. Posledná večera bola anticipáciou hodiny kríža a preto čo vidíme na Kalvárii bolo prítomné (hoci mysticky) aj vo Večeradle – vrátane Panny  Márie. To dosvedčuje aj dokument Úradu pápežských liturgických slávení: „Celé veľkonočné Trojdnie je navždy zahrnuté, anticipované a koncentrované v Eucharistickom dare. Preto každý kňaz, ktorý slávi svätú omšu, spolu s celou zúčastnenou komunitou, sa vracia k hodine kríža a oslávenia, duchovne sa vracia ku svätému miestu a k hodine vykúpenia…V tejto spomienke na Kalváriu je prítomné všetko, čo Kristus uskutočnil svojim utrpením a smrťou. Preto nechýba ani to, čo Kristus vykonal svojej matke v náš prospech. V každom slávení svätej omše nanovo počujeme ‚Hľa tvoj syn!’… ‚Hľa, tvoja matka’“ (Jn 19, 23-27). Vziať Máriu k sebe, znamená voviesť ju do celkového dynamizmu vlastnej existencie a do všetkého, čo tvorí horizont nášho apoštolátu. Nie je to nič okrajové…. Preto žiť v Eucharistii spomienku Kristovej smrti, znamená neustále prijímať aj tento dar. Mária je prítomná s Cirkvou ako Matka Cirkvi v každom z našich eucharistických slávení.

Ak Cirkev a Eucharistia tvoria nerozlučnú jednotu, to isté platí aj o Márii a Eucharistii“. Dodajme teda to platí aj o Večeradle a udalostiach, ktoré sa tam odohrali. Pamätajme na to, ako jej dobrí synovia,  a pripomeňte to  aj našim veriacim, drahí bratia kňazi, dnes večer v našich farnostiach a spoločenstvách a  spojte to, aj s pozdravom  z nášho  diecézneho Večeradla, v ktorom nechýbala táto „Eucharistická žena“.

V tomto duchu Vás všetkých pozdravujem, žičím Vám v hojnej miere veľkonočné hodnoty Krista trpiaceho i Vzkrieseného. Amen.