Homília nitrianskeho biskupa Mons. Viliama Judáka na Omši svätenia olejov

21. januára 2018 | Kategória: Homílie, Najdôležitejšie informácie

 

Missa Chrismatis                                       Nitra, 17. 4. 2014

V našom živote sú vzácne a obohacujúce  chvíle, medzi ktoré  určite patrí aj táto. Ona má svoj pôvod v dávnej minulostí v dejinách spásy už v časoch starozákonných, keď  Židia  sa  každý rok na Veľkú noc vydali na púť do Jeruzalema, aby sa vrátili k svojim koreňom, aby si znovu pripomenuli Božiu spásu, oslobodenie a svoj základ. V tom sa skrývala hlboká Božia starostlivosť o vyvolený národ. Ľud bol v priebehu roka stále v nebezpečí, že sa roztratí a to nielen navonok, ale aj vo vnútri a že stratí svoju identitu, ktorá ho charakterizovala. Pascha  mala byť týmto každoročným návratom Izraela z nebezpečenstiev a zmätkov k Bohu. Bola to príležitosť zakoreniť sa v tom, čo bolo jeho základom.

Aj Ježiš slávil Veľkú noc podľa týchto predpisov: vo Večeradle, so svojimi  apoštolmi, ktorí sa stali jeho novou rodinou. Tak bol  poslušný predpisu,  podľa ktorého tí, ktorí sa vydávali do Jeruzalema, mohli vytvárať združenie pútnikov, nazývané haburot, ktoré pre tú noc tvorili veľkonočný dom a rodinu. A tak sa Veľká noc stala aj sviatkom kresťanov. My sme Ježišovi priatelia, jeho rodina. Ako jeho spoločníci v putovaní sme jeho domom a tak je Cirkev nová rodina a nové mesto, ktoré je pre nás tým, čo bol Jeruzalem pre starozákonný ľud. Cirkev je živým domom, ktorý vzďaľuje sily zla a je miestom pokoja, ktoré nás uchováva. Cirkev je živý Jeruzalem  a Ježišova rodina. Jej viera je múrom a hradbami proti hrozbám síl zmätku, ktorý chce zničiť svet. Jeho steny sú posilnené znakom krvi Ježiša Krista, veľkonočného baránka, teda láskou, ktorá sa dáva až do krajnosti a je bez konca. Táto láska je protichodnou silou chaosu, je to stvoriteľská sila, ktorá stále znova tvorí svet, národy a rodiny, a tak nám ponúka shalom, miesto pokoja, v ktorom môžeme žiť jeden s druhým, jeden pre druhého.

Vďaka Bohu, sme sa aj  tohto  roku, ako diecézna rodina, stretli pri slávení veľkonočného tajomstva. Ono,  v pravom slova zmysle začne slávením večernej sv. omše na Pamiatku ustanovenia Večere Pánovej, čím začína Veľkonočné  trojdnie.  Missa Chrismatis však anticipuje tieto udalosti, ktoré budeme prežívať v jednotlivých dňoch. Uvedomujem si, že neide  len o spomienku, aj keď vzácnu, z histórie kresťanstva,  ale  je   ich tajomnou aktualizáciou pre každého kresťana i každé spoločenstvo.

 Veď Kristus vzkriesený z mŕtvych je základom našej viery.

Ježiš  neanticipoval  svoju budúcnosť  len vo svetle dejín Izraela, ale s ním spojil aj seba samého a nás všetkých  v obete kríža a jeho víťazstve.

V tomto zmysle môžeme povedať, že ponad dve tisícročia sa klenie pomyselný stôl. Jeho vzdialený začiatok je prestretý vo Večeradle jeho koniec je tu dnes v našom katedrálnom chráme; dnes v našich kostoloch celej diecézy i celého sveta. Jeme z toho chleba a pijeme z toho kalicha, ako apoštoli, ako milióny ľudí po celé stáročia kresťanstva. Z čoho čerpáme silu žiť a pozerať s nádejou budúcnosti.

Pri dnešnej sv. omši si chceme uvedomiť aktuálnosť Večeradla aj v dare kňazstva. Tu sa večer pred svojim utrpením, Pán Ježiš  modlil za svojich učeníkov, ktorí boli s ním, hľadiac už do budúcnosti na spoločenstvo učeníkov všetkých storočí, „aj na tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa“ (Jn 17,20).

V modlitbe za všetkých učeníkov všetkých čias videl aj nás a modlil sa za nás. Počúvajme, o čo prosí pre Dvanástich a pre všetkých nás, ktorí sme sa tu zhromaždili: „Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta  a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17, 17-18). Pán prosí o naše posvätenie, posvätenie v pravde. A posiela nás, aby sme pokračovali v jeho poslaní.

Zasvätiť niekoho, alebo niečo  znamená dať túto osobu, alebo vec  do Božieho vlastníctva, vyňať ju z prostredia toho, čo je naše a vložiť ju do Božej prítomnosti, takže už nepatrí nám, ale výlučne Bohu.

Takéto vzdanie sa a jej odovzdanie Bohu potom nazývame aj obetou: už to viac nebude moje vlastníctvo, ale vlastníctvo Božie.

V Starom zákone odovzdanie osoby Bohu, teda jej „zasvätenie“, sa identifikuje s kňazskou službou, a týmto spôsobom sa definuje aj to, v čom spočíva kňazstvo novozákonné: je to odovzdanie vlastníctva, vyňatie zo sveta a darovanie sa Bohu. Na tom sú založené aj  dôsledky, ktoré sú súčasťou procesu posvätenia/zasvätenia. Je to opustenie profánneho prostredia života – „odloženie“ pre Boha. Avšak práve preto nie je segregáciou, odlúčením sa. Byť odovzdanými Bohu znamená predovšetkým byť reprezentantmi Boha pre druhých.

Kňaz je vyňatý zo svetských vzťahov a darovaný Bohu, a práve preto je k dispozícii pre druhých, pre všetkých, počínajúc Bohom. „Posväcujem sa“ znamená aj „obetujem sa“.

Práve toto je podstata kňazstva, v ktorom sa Ježiš – Ježiš človek, a zároveň Syn Boží – odovzdáva Otcovi pre nás: toto nesmierne slovo, ktoré nám umožňuje nahliadnuť intímne do srdca Ježiša Krista, by malo byť vždy objektom nášho zamyslenia a nasledovania. V ňom je obsiahnuté celé tajomstvo nášho vykúpenia. A v ňom sa nachádza aj pôvod kňazstva Cirkvi. Len teraz môžeme naplno pochopiť modlitbu, ktorú Pán predniesol Otcovi za apoštolov – za nás. Pán prosí, aby ich Boh, aby nás sám pritiahol k sebe, do vnútra svojej svätosti. Žiada, aby ich vyňal sebe samým a prevzal ich ako svoje vlastníctvo, aby – počínajúc od neho – mohli sme vykonávať kňazskú službu pre svet.

Ako je to s naším životom, bratia kňazi? Sme naozaj preniknutí Božím slovom? Je naozaj potravou, ktorá nás živí – viac než chlieb a hodnoty tohto sveta? Skutočne ho poznáme? Milujeme ho? Naplno sa venujeme tomuto Slovu, takže skutočne formuje náš život a naše zmýšľanie? Alebo sa naše zmýšľanie modeluje stále znova podľa toho, čo sa hovorí a čo sa deje? Nemeriame veci skôr podľa názorov, ktoré práve prevládajú? Nezostávame napokon len pri povrchnosti všetkého toho, čo sa nanucuje dnešnému človeku?
Vieme sa učiť od Krista skutočnej pokore, ktorá zodpovedá pravde o našom bytí, a tej poslušnosti, ktorá je podriadená pravde a Božej vôli?

Pamätajme, bratia, že  pečať kňazstva môže byť pre nás vyznačením a zdrojom milostí, ale  aj na odsúdenie, ak sa náš život nerozvíja v opravdivom duchu tejto  sviatosti. Sľuby, ktoré dnes obnovujeme, v tomto zmysle hovoria, že naša vôľa by mala byť takto orientovaná.  Zjednotenie s Kristom predpokladá zrieknutie. Znamená, že nechceme vnucovať svoje spôsoby a svoju vôľu; že nehlásme seba, svoj štýl a svoje predstavy, sa netúžime stať týmto či tamtým, ale sa oddávame Jemu, na každom mieste a v každom spôsobe, ktorým si on chce nami poslúžiť. „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ povedal sv. Pavol v tomto zmysle (por. Gal 2, 20). Vysloviac svoje „áno“ pri kňazskej vysviacke sme urobili toto podstatné zrieknutie sa vôle byť autonómnymi, zrieknutie sa vlastnej „sebarealizácie“. Treba však každý deň vypĺňať toto veľké „áno“ prostredníctvom mnohých malých „áno“ a prostredníctvom malých zrieknutí sa. Toto „áno“ malých krokov, ktoré spolu vytvárajú jedno veľké „áno“ sa bude môcť realizovať bez zatrpknutosti a bez sebaľútosti, iba ak je Kristus skutočne centrom nášho života. Ak vstúpime do opravdivej blízkosti s Ním. A tak prostredníctvom zrieknutí sa, ktoré na začiatku môžu spôsobiť bolesť, naozaj zakusujeme rastúcu radosť z priateľstva s Ním, všetky malé aj veľké znamenia jeho lásky, ktorú nám neustále darúva. „Kto stratí svoj život, nájde ho“. Ak sa odvážime stratiť svoj život, samých seba pre Pána, zakúsime ako veľmi je pravdivé toto jeho slovo.

Je mnoho kňazov v rozličných službách  v našich farnostiach, či iných službách, obetavo pôsobiacich a právom im patrí vďaka! Hoci musíme s ľútosťou priznať, že sme aj niektorí túto službu nevykonávali vždy  zodpovedne a nasadením všetkých síl a možností a niekedy aj bez lásky.

Sme tu dnes, ako Ježišovi najbližší, jeho priatelia, jeho rodina. Sme tu, aby sme sa vrátili k svojim koreňom, aby si znovu pripomenuli Božiu spásu, oslobodenie a svoj základ, svoju identitu, aby sme sa vrátili k prvotnej láske a zasvätili sa tomu, ktorý nás povolal k tejto vznešenej službe. Aby sme nikomu a ničomu nedali prednosť pred Ním.   

Aj Vy drahí bratia a sestry, modlíte sa za  nás, svojich duchovných pastierov a buďte nám nápomocní v  neľahkej službe na  posvätení   tohto sveta.

Nech je pre nás všetkých  povzbudením i zároveň veľkonočným žičením skutočnosť, že Veľkonočné tajomstvo a viera v zmŕtvychvstanie nemôže byť nič iné ako kráčať za Kristom, ako nasledovať Krista. My nenasledujeme mŕtveho, ale živého. Nasledovanie totiž znamená, prijať celú cestu, ktorou prešiel Ježiš, aby sme ju premenili na program každodenného života. Nech náš život preniknú tieto veľkonočné hodnoty, aby raz boli zárukou   toho, čo znamená byť u Otca.

Drahí bratia, kňazi s týmto vedomím sa vráťme do našich farností a spoločenstiev. Pozdravte v tomto radostnom duchu zverení  Boží ľud. Amen.