Homília nitrianskeho biskupa na Omši svätenia olejov 18. 4. 2019

18. októbra 2019 | Kategória: Homílie

Nitra (18. apríla) Nitriansky biskup Mons. Viliam Judák predsedal vo svojej katedrále Omši svätenia olejov na Zelený štvrtok 18. apríla 2019. Prinášame text homílie, ktorú počas nej predniesol:

Drahí bratia kňazi! Úprimne sa teším, že sa , v tento  jedinečný deň pre nás, sa opäť po roku,  stretávame.

Nepochybne, práve v tento deň si každý z nás, živo uvedomuje skutočnosť svojho povolania, vyvolenie  a posvätenie k službe v Kristovej cirkvi a v duchu si premieta drámu svojho zasväteného života.

Je to naozaj tak. Dobrý Boh si nás v určitej chvíli našiel a oslovil. Nepolapil nás do pripravenej pasce. Mohli by sme síce povedať: „Zvádzal  si Pane, nás a dali sme sa  zviesť.“ Ale súhlasili sme a vydali sme sa na cestu slobodne, síce neznámu ale s Ním. Vtedy začala dráma  o úsilie vernosti a statočnosti. A doteraz neskončila.

Povzbudzuje nás k tomu aj dnešné Božie slovo, ktoré nám v evanjeliu sprítomňuje Ježiša v synagóge. Na Ježiša všetci uprene hľadeli. Vzbudil nevídanú pozornosť. Poslucháči vnímali, že miluje svojho nebeského Otca, aj svoj ľud,  úprimne a oddane. Bol to mimoriadny okamžik intenzívnej komunikácie. Evanjelista ju vierohodne dokumentuje a nás chce  aktuálne osloviť a povzbudiť.

Ježišova vtedajšia návšteva synagógy, možno povedať jeho liturgická služba v tom zhromaždení, by mohla zapadnúť, ako jedna z epizód už viditeľne sa prejavujúceho Majstra a Učiteľa, ale nestratila sa pre svoj význam a dôležitosť. Ježiš Kristus svojím spôsobom opustil do toho času relatívnu skrytosť, ktorá nikdy, mimochodom, nemohla byť skrývaním sa. Podobne i my sme  sa na Boží pokyn,  odpútali od svojich súkromných domén a sme vystavení  pohľadom na očiach všetkým. Má to  veľkú výhodu, ale aj  nebezpečenstvo. Pozitívum  je v tom, že keď sme tak mnohými pozorovaní, vidieť  naše kvality, ale aj , našu krehkosť, naše ľudské obmedzenia a slabosti. Vážnym nebezpečenstvom by bolo naše viditeľné postavenie celkom určite ohrozené, keby sme  podľahli chorobnej výstrednosti a pocitu výnimočnosti a určitým spôsobom by sme to zneužívali.

Nemôže ujsť našej pozornosti, že Pán Ježiš predniesol dnes  pasáž z Izaiášových proroctiev v podivuhodnej kompozícii: čítal Božie slovo ako služobník Slova a sám je vtelené Božie Slovo. Vnútorná previazanosť biblického posolstva s jeho osobou a oddanosťou službe Nebeskému Otcovi pôsobila presvedčivo, zrozumiteľne snáď až tak, že neboli treba ďalšie podrobnejšie vysvetľujúce komentáre.

Pre nás, najprv poslucháčov a potom aj hlásateľov Božieho slova a súčasne služobníkov vteleného Slova, je potešením, že poznáme účinnú metódu pre našu evanjelizačnú a katechetickú činnosť. Božie slovo odovzdávame ďalej s túžbou, aby zasiahlo srdcia ľudí. Vieme však, že ich zasiahne, len vtedy, ak   predtým zasiahlo aj naše srdce. Bude ich smernicou v živote, pokiaľ bude i našou smernicou.

Ježiš, po prečítaní odložil zvitok Písma, aby tak naznačil, že ho odkladá aj pre ďalších, ktorí prídu, aby ho aktuálne žili.

Všimnime si, prosím, tiež na prvý pohľad krátku záverečnú evanjelizačnú poznámku o tom, že Ježiš synagógu opustil. Vyjadruje však niečo dôležité: odišiel od ľudí, k ľuďom. Jeho miesto bolo aj inde, nielen tam. Jeho misia v synagóge nezačína ani nekončí. Pokračuje ďalej. Kristus aj mimo liturgického zhromaždenia chce byť medzi ľuďmi. Vyhľadáva ich a chce sa stretávať aj  s tými, ktorý by ho nikdy možno ani nehľadali.  Jeho milujúce srdce chce byť neustále nablízku každému človeku.

Aj naše pastoračné pole je pestré a mnohovrstevné. Nevyčerpáva sa len našou liturgickou službou pri Pánovom oltári, ktorého sa určite pevne držíme. Nevyčerpáva sa ani našimi kázňami a príhovormi, aj keď by boli teologicky a po predchádzajúcich meditáciách, a inak to ani nemôže byť, zodpovedne pripravované. Naša misia v tunajších diecéznych podmienkach, pokiaľ žijeme a dýchame, stále prebieha všade tam, kam prídeme, kde práve sme. Ako správcovia Božích tajomstiev a ich sprostredkovatelia, aj keď niekedy malému počtu v našich kostoloch, máme širší a dramatickejší priestor apoštolského pôsobenia. Boh nás medzi ľuďmi hľadal, našiel, oslovil nás a poslal medzi nich naspäť. Boh nás z mnohých našich súčasníkov vyvolil pre seba, aby nás potom zasa ľuďom vrátil.

Som Vám, milí  duchovní otcovia a bratia, kňazi veľmi vďačný za to, s akou horlivou zbožnosťou mnohí po oltárnych schodoch vystupujete, a potom s rovnakou pastierskou horlivosťou po oltárnych schodoch zasa zostupujete v ústrety všetkým.  Sú to ovečky verné, ale je i veľa  zatúlaných a je veľa takých, ktoré ani nevedia, že sa stratili. Možno povedať, že sa nezatúlali  a  nestratili sa nám, ale Kristovi! Naším požehnaným poslaním je, aby sme ich hľadali, nachádzali a v objatí náruče vrátili Bohu. Buďme vďační , že nám túto úlohu s dôverou zveril.  Nie je to ľahké ani dnes, či vlastne dnes je to ťažšie ako inokedy.

Iste  už od začiatku  existencie kresťanstva  sa sily zla usilujú zdeformovať  pravdu o Kristovi a jeho hodnotách. Toto zlo, akoby sa v našich časoch  odviazalo z reťaze.

S kajúcnosťou priznávame, že sme slabí a hriešni. Pokušenie zrady sa objavuje aj v našom živote  a padáme, čím  spôsobujeme pohoršenie a bolesť mnohým, predovšetkým  Cirkvi, za čo sa s úprimnou ľútosťou ospravedlňujeme.

Genialita diabolskej stratégie však spočíva v zovšeobecňovaní judášskej zrady na celé kolégium apoštolov. Mnohí zaslepení nenávisťou, alebo aj z iných dôvodov,  manipulujú verejnou mienkou, a tak vzbudzujú nenávisť voči všetkým kňazom a Cirkvi. Ich cieľom je odsunúť na okraj vplyv Katolíckej cirkvi a poslať ju na smetisko dejín.  Nihil nove sub sole! Už jeden z hlavných ideológov francúzskej revolúcie  Denis Diderot poučoval vodcov revolúcie, že najúčinnejšie je bojovať proti Cirkvi prostredníctvom očierňovania a morálneho zosmiešňovania duchovenstva. Podobne to robila Tretia ríša v Nemecku. Len čo prebrali moc zaútočili na kňazov a rehoľníkov. Ministerstvo propagandy Ríše vydalo direktívy pre novinárov, ktoré určovali ako treba informovať o súdnych procesoch proti kňazom: „Označme ich za obyčajných zločincov. Strhneme im z tváre masku ctihodnosti.“  Téma „nemorálnosti“ mala byť  trvalo prítomná v tlači a aby  ju „múdro dávkovali“. Išlo aj o to, aby Cirkev nemala vplyv na výchovu mladej generácie. Nie je to podobná taktika a stratégia našich dní?

Náboženský spisovateľ Peter Seewald známy aj knihou  Benedikt XVI. Posledné rozhovory. Poukazujúc na nedostatky v ľudskej spoločnosti aj v morálnej oblasti nedávno na túto tému napísal: „Prestaňte teda s vašim poučovaním. Prestaňte  zneužívať svoju moc v médiách … voči Cirkvi! Práve spoločnosť, ktorá vo svojej temnote bez Boha stále viac blúdi, by mala premýšľať o tom, čo stráca, keď s nevídanou zúrivosťou zatracuje inštitúciu, ktorej etika je pre demokratickú, spravodlivú, slobodnú spoločnosť nenahraditeľná. Kritika je dobrá. Ale kto opustí každú mieru, každú vecné poznanie, každé diferencie, nemôžu chcieť, aby ho považovali za vierohodného. Tomu ide očividne o vlastné ciele.“

Nedajme sa teda znechutiť a zastrašiť! Vieme, že Božia moc môže premôcť tuto diabolskú taktiku. Avšak  potrebuje náš súhlas  a spoluprácu s nami, aby v nás a skrze nás mohol pôsobiť. Aj preto sme  v tento deň, bratia kňazi, pozvaní, aby sme si obnovili svoje kňazské sľuby.

Je zaujímavé, že Boh sa v tomto okamihu pýta nás  všetkých a rovnako. Dokonca aj s vedomím našej  slabosti a neresti, nepoznaných prekážok a neočakávaných skúšok chce počuť  naše „ÁNO“. Či to nie je opäť len potvrdenie toho pavlovského: „Z Božej milosti som tým, čím som“ (1 Kor 15, 10)? Je to úžasné že  Boh sa nepýta na našu  dokonalosť či nejakú pomyselnú pripravenosť, lež na našu ochotu?! 

Je zaujímavé  aj to, ako sa mení to naše „ÁNO“. Kým  sme mladí, či sme nimi boli, vychádza naša odpoveď viac z hrdla; postupne rokmi, vychádza viac zo srdca.

A aká pestrosť: mladí, kňazi v strednom veku, poznačený šedinam, či  zhrbení rokmi služby. Tí, čo zažívajú  „úspech a všetko im ide ako po masle“, a hneď vedľa kňazi unavení vekom, chorobou či situáciou, ktorú vo farnosti, či vo svojom srdci prežívajú. Všetci bez rozdielu s dôverou v jeho milosrdenstvo, ale aj  v  jeho pomoc, mu patríme. On nás nezaslúžene povolal, povedzme mu opäť naše „ADSUM“ a s Božou pomocou sa ho usilujme naplniť každodennou obetavou službou Bohu a iným.   

A Vy drahí bratia a sestry, ktorí poznáte naše kvality aj naše slabosti, zintenzívnite svoje modlitby za nás, a pomáhajte nám, aby sme spoločne kráčali po ceste spásy v ústrety Vzkriesenému Kristovi.                                                                                Amen.