Na poslednej ceste do večnosti odprevadili kňaza Nitrianskej diecézy Petra Blahovca

Pred farským kostolom sv. Jána Nepomuckého v Lukáčovciach sa 2. januára 2021 dopoludnia konala posledná rozlúčka so zosnulým miestnym farárom a dekanom dekanátu Lužianky Vdp. Petrom Blahovcom, ktorý nečakane odišiel do večnosti počas koronavírusovej pandémie 27. decembra 2020. Skromné pohrebné obrady, navyše z dôvodu platných protipandemických opatrení aj bez účasti verejnosti, viedol nitriansky diecézny biskup Mons. Viliam Judák, ktorý zádušnú sv. omšu za zosnulého kňaza celebroval už v ranných hodinách vo svojej súkromnej kaplnke. Mons. Judák sa pred rakvou s ostatkami zosnulého kňaza s pohnutím v hlase prihovoril viac ako tisícke pripojených účastníkov pri obrazovkách a monitoroch prostredníctvom online prenosu, a uvažoval nad kňazskou osobnosťou zosnulého obetavého a obľúbeného kňaza.  Opísal smutné obdobie, ktoré ľudská spoločnosť aktuálne prežíva a prežívala aj cez nedávne vianočné sviatky a v kontexte s tým spomínal aj pôsobenie dekana Petra Blahovca, ako kňaza, ktorý sa obetavo snažil svojim veriacim byť nablízku, slúžil im a povzbudzoval ich vo viere. Mons. Judák opísal aj svoju osobnú skúsenosť so zosnulým kňazom a  s jeho pôsobením a na záver svojho príhovoru mu poďakoval slovami: „Kiež z jeho obetavej služby, za ktorú mu chcem úprimne poďakovať, ktorú konal vám milí veriaci vo farnostiach kde pôsobil, vyrastie lipa, alebo mohli by sme povedať lipy viery, tiež nech vyrastú rehoľné a kňazské povolania a Pán, ktorému verne slúžil ako Kristov kňaz, nech mu dá účasť na svetle večných Vianoc.“   Pohrebné obrady spojené s uložením zosnulého kňaza do rodičovského hrobu sa popoludní uskutočnili v jeho rodnej Oščadnici na miestnom cintoríne. Vykonal ich nitriansky diecézny biskup Mons. Viliam Judák len za účasti len najbližších príbuzných. Široká verejnosť si mohla pohrebné obrady pozrieť zo záznamu cez elektronické médiá. Aj v Oščadnici sa Mons. Judák lúčil s jedným zo svojich diecéznych kňazov slovami a myšlienkami, ktoré boli spomienkou, ale aj vyzdvihnutím príkladu obetavej kňazskej služby zosnulého kňaza.

V záveroch pohrebných obradov sa v Lukáčovciach aj v Oščadnici prihovorili a so zosnulým Petrom Blahovcom rozlúčili aj zástupcovia z obcí Lukáčovce, Alekšince a Andač, ako aj rodnej Oščadnice, ktorí vyjadrili smútok, ale aj vďaku za príklad a dielo zosnulého kňaza, ktoré zanechal počas svojho pôsobenia v rodnej obci, či území farnosti a v srdciach veriacich a obyvateľov obcí do nej patriacich. Posledná rozlúčka so zosnulým kňazom Petrom Blahovcom, aj keď bola skromná, potvrdila, že Nitrianska diecéza prišla o usilovného kňaza, ktorý za sebou zanechal živú stopu, ktorá napriek tomu, že navždy odišiel, ho bude stále pripomínať a ostane hlboko v srdciach všetkých, ktorým bol blízky, ktorí ho poznali, a ktorí mali možnosť zažiť jeho kňazské pôsobenie. R.I.P.

 

Vzhľadom na aktuálnu ťaživú situáciu, v ktorej sa nachádza Slovensko pre koronavírusovú pandémiu a neustále pribúdajúce obete, aktuálne prinášame aj dojímavé smútočné osobné vyznanie dekana – farára z Topoľčian Mons. Dušana Argaláša, k osobe zosnulého kňaza, ktorý bol jeho najbližším priateľom, ako jeho ALTER EGO, ako nazval aj svoje vyznanie:

Predrahá smútiaca rodina a duchovenstvo, drahí všetci smútiaci!

V deň jeho pohrebu by sme tu radšej neboli, keby nebolo smútočného oznámenia, ktoré nám všetkým pripadalo ako falošná správa, ktorá k nám len omylom éterom zablúdila. Pri zistení, že správa o náhlom odchode človeka, ktorého sme poznali a mali v obľube, keď nás náhle opustil veľadôstojný pán Mgr. Peter Blahovec (*8.2.1976 – +27.12.2020) – farár Farnosti Lukáčovce a dekan Dekanátu Lužianky, spôsobilo šok v našej mysli, privodilo smútok do srdca, slzy do očí a osobnú spomienku či prítomnosť na smútočných pohrebných obradoch.

Z tohto dôvodu, mi prosím dovoľte, ako jeho kňazský spolubrat a najlepší kamarát, sa vám smútočne prihovoriť. Nie som vnútorne schopný prihovoriť sa nahlas, preto využívam tejto písomnej formy k tlmočeniu predložených myšlienok. Boli písané cez slzy a plač v jedno skoré ráno v týždni pred jeho pohrebom a samotný príhovor som nazval: ALTER EGO (Druhé ja)

Tak ako vás, i mňa vnútorne nesmierne zasiahla udalosť, ktorú som zažil v neskorý večer nedele 27. decembra 2020. Uprostred môjho včasnejšieho nedeľného spánku ma po krátkom čase z ničoho nič prebudil mobil, ktorý nezvonil, lebo je cez noc na tichom chode. Pozrel som na displej a na ňom som rozospatými očami čítal: Peter Blahovec. Neozval sa však už on, ale len z jeho mobilu tlmočenie jeho priania, aby som za ním súrne prišiel. O to viac som spozornel, lebo pred Vianocami nastúpil po pozitívnom potvrdení koronavírusom do karantény na svojej fare v Lukáčovciach. V tej chvíli som neuvažoval ani sekundu, či tam ísť alebo neísť. Či to je rizikové alebo nie. Srdce má totiž dôvody, ktoré rozum neberie do úvahy. Veď bol to on, kto stál pri mne pri mojich úspechoch i nezdaroch, v radosti i v mojej chorobe a dennými návštevami ma pred rokom sviatostne posilňoval a navštevoval v nemocniciach. A vo chvíli, keď sa za mnou prišiel duchovne rozlúčiť a požiadať ma o zabezpečenie posledných vecí, nemal by som byť mu nablízku a v pohotovosti?! Zastihol som ho na fare v Lukáčovciach už však v dobe jeho odchodu z tohto sveta, keď mu už ani zavolaná rýchla pomoc nedokázala prinavrátiť dýchanie. Nasledovalo už len vyslúženie zaopatrovania spojeného s pomazaním a generálnou absolúciou. Ako i zvolávanie nad ním všetkých svätých, aby mu prišli na pomoc, ponáhľali sa mu v ústrety a zaviedli ho pred tvár Najvyššieho…

Prepáčte nám – že spolu s jeho bratom Jánom, ktorý narýchlo prišiel z Kysúc aj s Petrovými dvoma synovcami – ale nemali sme vtedy vnútorných síl, aby uprostred nedeľnej vianočnej noci, sme zverejnili túto ťaživú smútočnú správu. Bezsenná noc nás oboch je len svedectvom nášho nemého a slzavého bôľu. Ten však v nastávajúcom dni prišiel rovnako k vám. Pocítili ste všetci, čo sme zažívali. Šok, smútok, slzy, žiaľ, neverenie prijatej správy a veľkú stratu v našom živote, vo farnosti, dekanáte, v kňazskom spoločenstve Nitrianskej diecézy a v našom srdci.  

Veľadôstojný pán dekan Mgr. Peter Blahovec – bol človekom bezprostredným, žoviálnym, odhodlaným pomôcť, duchovne a kňazsky poslúžiť. Mal dar, že sa vedel porozprávať so vzdelancom i bežným človekom. Nerozlišoval ľudí podľa postavenia. Ale v odhodlanej ľudskosti a duchovného poslania sa snažil byť na blízku všetkým, ktorí ho potrebujú. Mal záľubu v knihách a v historickej revue. Mnohými knižnými novinkami nás niektorých zásoboval. A referoval, čo nové sa dočítal. Viaceré knihy som osobne prečítal „len jeho očami“, keď o nich rozprával. Táto jeho záľuba a sčítanosť vnášala do jeho života a kázní živosť, aktuálnosť i príťažlivosť. Bol horlivým mariánskym ctiteľom, pútavým kazateľom a takisto vyhľadávaným spovedníkom, lebo vedel sa vcítiť a chápať ľudské osudy, zlyhania a omyly. Roky rokúce sme dvakrát ročne cestovali spoločne na nákupy devocionálií do Poľska. A to predovšetkým pre dobro a krásu nám zverených kostolov a liturgie v nich. Mnohé z týchto vecí na daných miestach slúžia dodnes. A jeho víziou ako hovoril bolo, že bude takto v nasledujúcom roku zabezpečovať liturgický interiér plánovanej výstavby nového kostola na filiálke Andač.  

Vždy sa dobre cítil v kňazskej spoločnosti medzi spolubratmi pri rôznych liturgických sláveniach a stretnutiach. Tešil sa, keď sa môže porozprávať so spolubratom kňazom, so svojim farníkom alebo s hocikým, koho stretne. Úprimne sa tešil priaznivému vzťahu, ktorý mal so svojim biskupom Viliamom a mal ho vo veľkej úcte a obľube. Ale ctil si a vážil rovnako všetkých svojich principálov počas svojich kaplánskych rokov v Rajeckej Lesnej, Dolnom Hričove, Lietave a Trenčíne. Jeho farárske pôsobenia vo Farnosti Selec a Lukáčovce spolu s filiálkami Alekšince a Andač mu spôsobovali profesijnú radosť, kňazské oduševnenie a pastoračný zápal. Tešil sa, keď v týchto kostoloch mohol niečo vynoviť a vylepšiť. Či to už bolo vymaľovanie kostola v Selci, spravenie nového ozvučenia, elektroinštalácie a osvetlenia v Lukáčovciach alebo ešte počas koronakrízy zavedenie nového kúrenia v Alekšinciach. Popri tom pracoval na prípravných prácach pre stavbu zmieneného nového kostola na filiálke Andač. A viackrát podnikol rôzne púte so svojimi farníkmi na mnohé posvätné pútnické miesta. Vo všeobecnosti a bez akejkoľvek nadsázky je možné konštatovať: Drahí jeho terajší a predchádzajúci farníci, dôstojní jeho kňazskí kamaráti a spolubratia, milí jeho priatelia a známi, mal vás úprimne rád ako váš duchovný pastier i ušľachtilý priateľ. Cenil si vašu ústretovosť, vaše ľudské prijatie na miestach, kde pôsobil, vašu štedrosť a pohostenie a ochotu priložiť ruku k dobrému dielu. Zakaždým sa tešil dobrej spolupráci s jednotlivými starostami, s daných spomenutými obcami, s jeho blízkymi spolupracovníkmi a starostlivými osobami i pomocníkmi. Ak by však náhodou ešte niekomu zaznievali jeho nedokonalosti alebo slovné urieknutia, prosím, odpustite mu, ako mu Boh odpustil pri generálnej absolúcii! A ako dúfame, zaodial ho dostatočnou dávkou milosrdenstva, odpustenia a lásky.

Mňa osobne a nás oboch spoločne dlhé roky obohacoval náš bezprostredný kňazský, priam bratský a čistý kamarátsky vzťah. Dokázali sme spoločne nielen zabezpečovať naše kostoly a farnosti, konzultovať pastoračné záležitosti, spoločne sa radiť a hľadať východisko pri riešení rôznych záležitostí vedenia farností a dekanátov. Ale spoločne sme dokázali prerozprávať hodiny a hodiny v družnom všespoločenskom rozhovore. Niekedy sa nám zdalo, že deň má málo hodín pre naše rozhovory. A najkrajšiu oázu pre tieto rozhovory a oddychový pobyt na ceste za nákupmi devocionálií do Poľska, sme vždy našli v Oščadnici u jeho milovanej sestry Miladky, ktorá nám vždy vytvorila príjemnú a pohostinnú atmosféru typicky štedrého kysuckého zázemia.  

Drahí jeho súrodenci, dnes so spomienkami na milovaných vašich rodičoch, by zaiste Peter chcel Tebe osobitne drahá Miladka úprimne poďakovať za všestrannú celoživotnú starostlivosť, ako vyjadriť vďaky takisto ostatným bratom súrodencom s ich rodinami, krstným rodičom, všetkým synovcov, neteriam a láskavo požehnať svoje krstňa. Vyjadrené biblicky, ako najmladší zo súrodencov bol vašim mileným benjamínom, ale nejedenkrát i zabezpečujúcim egyptským biblickým Jozefom. Na jeho svetlú pamiatku zapaľujte mu, prosím, sviečku pri malinkej mariánskej kaplnôčke naprieč cez potok jeho rodičovského domu, ktorú sme spoločne pred rokmi požehnali.

Napriek tomu, že v súzvuku kamarátstva sme nachádzali mnohé spoločné témy, v jednej oblasti sme sa nedokázali zladiť, a to v cestovaní. Osobne rád by som mu ukázal čaro rôznych európskych pútnických miest a svetových veľkomiest či dal mu zakúsiť vánok morského pobrežia. Až na malé výnimky, jemu stačili Kysuce a Slovensko, ktoré miloval, stačilo mu prostredie jeho kňazského účinkovania a drahé a milované zázemie rodiny, do ktorej patril. To tvorilo jeho lokálpatriotizmus, s ktorým bol spokojný. K svojmu životu nepotreboval celosvetový svet. Stačil mu svet, ktorí ste tvorili vy všetci jeho drahí a milí; svet, v ktorom žil a pracoval. A z tohto dôvodu takisto vaše srdce má dôvody, prečo za ním smútite… Lebo sme ho vo všeobecnosti mali radi a v obľube!

V deň jeho pohrebu sme vrcholne smutní a nesvoji. Tak za veľkou stratou, ktorú vo veľadôstojnom pánovi Petrovi Blahovcovi strácame. Ale zhodne tiež z toho, že nemôžeme jeho pohreb vyslúžiť tak, ako by si zaslúžil, ako by sme chceli a ako by sa patrilo. Cítim však jedno, že po návrate normálnych a bezpečných čias, sa na miestach jeho významného kňazského pôsobenia odslúžia za neho dodatočne zádušné sv. omše. Lebo on nezomiera v našich spomienkach, neopúšťa naše srdce a nezomiera v našej láske. A sám sa zaväzujem, že tabuľka s jeho menom pribudne na priečelí novopostaveného pútnického chrámu Panny Márie Matky Cirkvi v Turzovke na Živčákovej, kam sme spoločne radi chodievali.

Na duchovné cvičenia sme veľmi radi chodili na Svätý Hostýn na Morave. Tam na vrchu kopca v malebnej prírode pri Bazilike Nanebovzatia Panny Márie sme prežívali duchovnú atmosféru exercícií. Nikdy sme však neopomenuli zájsť na malý cintorín, ktorý sa nachádza v blízkosti tejto významnej mariánskej baziliky. Vždy nás na vstupnej kovovej bráne cintorína fascinovali slová, ktoré sú tam napísané: „Odpočiňte v pokoji nablízku té, kterou jste za živa milovali.“ 

Dovolím si za nás všetkých vyjadriť familiárne oslovenie a vyznanie, lebo inak ako osobne by sa mi to ani nedalo:  Drahý Peťo, dnes, pre nás všetkých v tejto ťažkej a smutnej chvíli, Ti chcem za seba i za nás všetkých povedať: VEĽKÉ ĎAKUJEM. Sme vďační, že sme ťa poznali, že si vstúpil do našich životoch a zanechal v nich nezmazateľnú stopu. Odcestoval si zrazu a príliš ďaleko. Nech Ťa teda v týchto večných diaľavách náš Veľkňaz Ježiš Kristus, ktorému si obetavo slúžil, prijme k sebe pri slávení nebeskej liturgie. A nás nech posilňuje pri prekonávaní veľkej osobnej straty a žialivého smútku, ktoré nastali Tvojim odchodom. A vo svojej rodnej obci v mariánskom pútnickom mieste Oščadnica, v ktorej si sa rozhodol spočinúť po boku svojich milovaných rodičov, odpočívaj vo svätom pokoji v blízkosti oščadnickej Panny Márie – nablízku tej, ktorú si za živa tak vrúcne miloval. R.I.P.

Za všetkých: Dušan Argaláš, farár v Topoľčanoch a jeho najlepší kamarát