Patróni a svätci

Svätý Andrej-Svorad a Beňadik

hlavní patróni Nitrianskej diecézy
pustovníci na Zobore v Nitre a na Skalke pri Trenčíne
liturgické slávenie – 17. júla

S ich životopisnými údajmi sa zoznamujeme v najstaršom latinskom písaným prameňom, zaoberajúcim sa konkrétnym slovenským prostredím v Maurovej legende z roku 1064-1070.  Pravdepodobne Svorad pochádzal z územia Poľska. Dokazuje to aj neskoršia tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom neďaleko slovenskej hranice, ktorá zaznamenala, že tam Svorad žil v mladosti ako mních. Už pred 13. storočím tu bol kostol zasvätený svätému Svoradovi. Okolo roku 1020 prichádza na Slovensko. Neďaleko Nitry, v benediktínskom kláštore svätého  Hypolita na Zobore, ho prijal opát Filip, od ktorého dostáva i rehoľné meno Andrej.

Svorad-Andrej sa po istom čase spoločného života utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. Pustovňa bola iste nie ďaleko od kláštora, aby mohol prichádzať na spoločné bohoslužby. V pustovni na Skalke pri Trenčíne žil pravdepodobne až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a učeníka, mnícha Beňadika.

Svätý Svorad-Andrej žil veľmi prísnym asketickým životom. Zvlášť sa postil cez pôstne obdobie. Biskup Maurus hovorí o tom, že na začiatku pôstu si vyžiadal od opáta „40 orechov, a spokojný s touto potravou s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia“.

Po dennej práci, ktorá spočívala v klčovaní lesa a učení pospolitého ľudu, si pripravil taký nočný odpočinok, ktorý sa mohol nazvať skôr trýznením ako oddychom. Na svojom tele nosil reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do jeho tela. Polovicu tejto reťaze Maurus vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore. Keď sa začalo verejné uctievanie svätca, daroval ju kniežaťu Gejzovi, ktorý o ňu veľmi prosil.

Svorad zomrel okolo roku 1030. Pozostatky sú uložené v nitrianskej Katedrále sv. Emeráma. Najväčšia časť relikvií je v Pálffiovom relikviári z roku 1674.

Beňadik bol žiakom sv. Andreja-Svorada. Pochádzal s najväčšou pravdepodobnosťou z územia Slovenska. Po smrti svojho učiteľa sa rozhodol bývať na tom istom mieste. Podľa jeho príkladu na Skalke pri Trenčíne tri roky viedol veľmi prísny život. Tu ho prepadli zbojníci, zviazali a hodili do rieky Váh. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale bez výsledku. Zbadali však, že orol po celý rok sedával na brehu Váhu, akoby niečo pozoroval. A skutočne našli telo, ktoré bolo po roku neporušené, akoby bol Beňadik len nedávno zomrel. Jeho telo pochovali tiež v katedrálnom chráme v Nitre, ktorý už v tom čase mal titul baziliky.

Najstaršie zobrazenie sv. Svorada pochádza od autora Legendy biskupa sv. Maura, pochádzajúceho z okolia Nitry, ktoré nechal vytesať na hlavicu stĺpa novovybudovanej katedrály v Péči (11. stor.).

V roku 1083, za pápeža sv. Gregora VII., z podnetu kráľa sv. Ladislava, boli kanonizovaní medzi prvými piatimi uhorskými svätcami: kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gerardom. Ich spoločný sviatok je 17. júla a sú hlavnými patrónmi nitrianskej diecézy a sv. Svorad od roku 1739 patrónom mesta Nitry.

Ich úcta sa veľmi rýchlo rozšírila, o čom svedčí skutočnosť, že biskupský chrám v Nitre už začiatkom 12. storočia nesie ich titul. Podobne tiež kanonická kapitula je označená menom týchto svätcov. Uctievajú si ich okrem Slovákov, najmä Poliaci, Maďari, Česi, Chorváti.

V ikonografii sú zobrazení ako pustovníci s pozadím Zobora alebo Skalky pri Trenčíne, prípadne maďarskej Panonhalmy. Atribútmi sú orechy, orol, reťaz, sekera, kamene zavesené v bútľavom strome.

(jv)

Svätý Gorazd a spoločníci

liturgické slávenie – 27. júla

Z pomerne veľkého počtu spolupracovníkov sv. Cyrila a Metoda vyniká sv. Gorazd. Arcibiskup Metod pred smrťou ukázal na Gorazda so slovami: „Tento je vašej krajiny slobodný muž, učený dobre v latinských knihách a pravoverný. To buď Božia vôľa a vaša láska, ako aj moja.“

Gorazd patril ku skupine klerikov z vyšších domácich spoločenských vrstiev. Sprevádzal svojich učiteľov roku 867 do Ríma, kde bol vysvätený za kňaza. Obdivuhodné je, že ostal s Metodom aj vtedy, keď neprajnosť franského kléru dosiahla svoj vrchol a arcibiskupa Metoda zajali a bol s ním vo väzení takmer tri roky.

Gorazdovi sa pripisuje viacero literárnych prác (Život Metoda, Kyjevské listy…) ako aj spolupráca na prekladoch.
Po smrti Metodovej v roku 885 sú životné cesty Gorazda a jeho spoločníkov nejasné a názory autorov sa v tejto otázke značne rozchádzajú. Nemeckí žoldnieri dostali rozkaz vyhnať žiakov arcibiskupa Metoda za hranice Veľkomoravskej ríše. Avšak medzi učeníkmi, ktorí museli opustiť Svätoplukovu dŕžavu, sa Gorazd vôbec nespomína.

Po prepustení z väzenia sa Gorazd pravdepodobne utiahol na dvorec niektorého veľmoža, nakloneného slovanskej liturgii. Nemohli Gorazda totiž vyhnať, lebo pochádzal z domáceho vznešeného rodu.
Po zmene situácie okolo roku 900 je veľmi pravdepodobné, že sa stal arcibiskupom.
Gorazdove životné cesty po rozpade Moravskej ríše (907), a teda aj cirkevnej provincie, sú zahalené tajomstvom. Hovorí sa o jeho pobyte v Čechách, Poľsku, na Ukrajine a v Bulharsku, kde je jeho úcta zvlášť živá a je zaradený do zoznamu svätých Sedempočetníkov (Sv. Cyril a Metod, Kliment, Naum, Gorazd, Sáva a Angelár).

Svätý Gorazd právom patrí medzi významné osobnosti na Slovensku. Je prvý po mene známy slovenský svätec, kňaz, pedagóg, literát, vzdelanec európskeho formátu, diplomat, aj mučeník. Bol nielen verným spolupracovníkom solúnskych bratov, najmä sv. Metoda, ale pravdepodobne aj jeho nástupcom na arcibiskupskom stolci.

(jv)

Svätý Emerám

biskup a mučeník (8. st.)
liturgická spomienka – 22. septembra,
patrón Katedrály – Baziliky v Nitre

Pochádzal pravdepodobne z Poitiers vo Francúzsku. Prišiel, podľa legendárnej Passio (649) do Bavorska na pozvanie vojvodu Teoda. Požiadal ho, aby ako biskup spravoval cirkevné spoločenstvo na jeho území. Tu požehnane pôsobil. V treťom roku svojej misijnej činnosti chcel cestovať do Ríma, aby podal správu pápežovi. Podľa iných správ jeho cesta mala viesť na slovanské územie, kde chcel ako misijný biskup evanjelizovať.

Pri únose dcéry regensburského vojvodu Ota, bol obvinený. Biskup poznal mená únoscov, keďže chcel uchrániť česť dievčaťa, neprezradil vinníkov. Bol mučený a napokon usmrtený. Stalo sa to (asi r. 652) v obci Kleinhelfendorf pri Aiblingu. Jeho telo pochovali do kostola sv. Juraja v Regensburgu.

Regensburský biskup Gaubald dal r. 740 postaviť kostol k jeho úcte. V tom čase aj freisinský biskup Erembert dal postaviť chrám na mieste jeho umučenia. Podľa Emeráma pomenovali aj slávny benediktínsky kláštor v Regensburgu (pôvodný rímsky cintorínsky kostol sv. Juraja).

Jeho úcta v krátkom čase prevýšila úctu sv. Erharda, biskupa-patróna mesta.
Zobrazuje sa s biskupskými insígniami (mitra, pastierska palica a s rebríkom – nástrojom, na ktorom bol umučený – symbol cesty do neba).
Jeho úcta bola franskými misionármi rozšírená aj na našom území. Mnohí ho pokladajú za patróna prvého kostola na našom území, ktorý dal postaviť Pribina v Nitre a bol vysvätený salzburským arcibiskupom Adalrámom o. r. 830.

Proti patrocíniu sv. Emeráma hovorí jeho pôvod – Regensburg (odtiaľ však pochádzala údajne žena Pribinu – príbuzná arcibiskupa Adalráma); za hovorí lokalizácia chrámu na nitrianskom hrade.
Jeho relikvie, ktoré vlastnila nitrianska katedrála boli v r. 1990 odcudzené a v r. 1998 opätovne získané z regensburskej katedrály pre Katedrálu sv. Emeráma v Nitre.

(jv)

SVÄTÝ BYSTRÍK

Nitriansky biskup a mučeník (11. stor.)

Liturgická spomienka – 24. septembra

1003 ? – 1046

Presné miesto a čas narodenia svätého Bystríka nepoznáme, ako však tvrdia historické záznamy, pochádzal z vyššieho rodu z okolia Nitry, kde bolo silné kresťanské staroslovenské etnikum, ktoré si uchovalo svoju vieru od čias pôsobenia vierozvestov sv. Cyrila a Metoda a aj po zániku Veľkomoravskej ríše v roku 907. Keďže sa predpokladá, že sv. Bystrík bol ustanovený za nitrianskeho biskupa na konci vlády prvého uhorského kráľa Štefana I. († 1038), musel sa sv. Bystrík narodiť niekedy na prelome 10. a 11. storočia, pretože biskup mal mať podľa vtedy platného kanonického práva pri vysviacke vek aspoň 35 rokov. Môžeme predpokladať, že sv. Bystrík absolvoval učilište sv. Hypolita na Zobore, založené ešte za čias Veľkej Moravy. O rehoľníkoch a žiakoch zo zoborského kláštora, ako pokračovateľoch štafety sv. Cyrila, sv. Metoda a sv. Gorazda, vieme, že sa snažili o šírenie slovienskej liturgie. Po zániku Veľkej Moravy sa o christianizáciu Uhorska starali okrem nemeckých kňazov aj kňazi zo spomínaného učilišťa sv. Hypolita na Zobore.

Politická, hospodárska, kultúrna a náboženská situácia v uhorskom kráľovstve v prvej polovici 11. storočia bola veľmi zložitá. Nástupcom sv. Štefana, ktorý zomrel bez potomka v roku 1038 (jeho jediný syn Imrich zomrel v roku 1031), sa na kráľovskom tróne stal jeho synovec Peter Orseolo z Benátok. Proti nemu však povstal príbuzný Samuel Aba, ktorý vyhnal Petra z Uhorska. Po viacerých vojnových stretnutiach nemecký cisár Henrich III. v roku 1044 opäť dosadil Petra na uhorský trón, ktorý spravoval ešte tri roky. V Uhorsku považovali Petra za votrelca a v roku 1046 vypuklo proti nemu povstanie. Nespokojenci pozvali na trón synov Vazula, nešťastného bratranca kráľa Štefana, ktorého oslepili na Nitrianskom hrade, pretože pripravoval vzburu. Za Vazulom vtedy stála pohanská časť národa. Nastalo obdobie poznačené vnútornými náboženskými nepokojmi, ktoré vyústilo do krvavých zrážok. S prestávkami trvalo skoro tridsať rokov, Vazulovi synovia Ondrej, Belo a Levente boli ešte za čias kraľovania Štefana poslaní do vyhnanstva na Kyjevskú Rus. Ondrej sa dal v Kyjeve pokrstiť a stal sa zaťom Jaroslava Múdreho, práve on sa mal stať budúcim uhorským panovníkom. Všetko skomplikovali pohanskí vzbúrenci pod vedením vodcu Vatu, ktorí medzitým začali ohrozovať kresťanstvo v podunajských oblastiach, kde ničili kostoly, kláštory a iné kresťanské pamiatky. Vatovci udreli najprudšie na Nitru v lete 1046. Biskup Bystrík so županom Salamierom a so Slovienmi z Ponitrianska a Považia, zahnali pohanov za Dunaj. Kresťanské obyvateľstvo slovenského územia sa postavilo na obranu svojej viery. Chcelo zastaviť nápor nepriateľských síl a prispieť takto na pomoc svojím kresťanským bratom v Zadunajsku. Vatovci medzitým opanovali celé Zadunajsko, územie medzi Dunajom, Tisou a Zátisie odkiaľ zutekali biskupi Gerard, Buldus a Benetus ponáhľajúc sa do Stoličného Belehradu (Székesfehérvár). Po správe, že sa kráľoviči Levente a Ondrej blížia k Pešti, sa biskupi rozhodli, že ich pôjdu privítať. Väčšia legenda o sv. Gerardovi z 13. storočia spomína sv. Bystríka ako spoločníka umučenia svätého Gerarda za pohanského povstalca Vatu v roku 1046. Podľa tejto legendy sa v posledný deň cesty zo Stoličného Belehradu do Budína biskupi Gerard, Buldus, Benetus a Bystrík zastavili v dedinke Diósd, kde stál kostolík sv. Sabíny. Biskupi tu čakali na kráľovičov Leventeho a Ondreja, prichádzajúcich z Kyjevskej Rusi, ktorých pozvali späť do Uhorska, aby niektorého z nich, pravdepodobne Ondreja, korunovali za kráľa.

Ktoré diecézy biskupi spravovali? Gerard, benediktín pochádzajúci z Benátok pôsobil od roku 1030 v novozaloženom biskupstve v Čanáde, Buldus v Jágri, Benetus v Ostrihome a Bystrík podľa Annales ecclesiastici regni Hungariae (1644) a Jozefa Vuruma (1835) pôsobil od roku 1034 ako biskup v Nitre. O dobe pôsobenia sv. Bystríka na nitrianskom biskupskom stolci nemáme dostatok informácií, chýbajú nám celkovo údaje o fungovaní Nitrianskeho biskupstva z 11. a 12. storočia. Je to azda preto, že toto najstaršie slovenské biskupské sídlo bolo koncom 13. a začiatkom 14. storočia dva razy katastrofálne zničené, v druhej polovici 17. storočia dokonca dočasne obsadené Turkami. I keď súčasní historici na základe dostupných historických prameňov nepredpokladajú, že biskupstvo v Nitre obnovil už kráľ Štefan I. (kladú jeho znovuobnovenie až do vlády kráľa Kolomana I. do roku 1110), nemali by odmietať skutočnosť, že sv. Bystrík bol nitrianskym biskupom. Ako prepošt na čele Nitrianskej kapituly mohol mať podľa prof. R. Marsinu biskupské svätenie ad personam a teda bol biskupom. Funkciu prepošta s biskupským svätením nachádzame aj v Spišskom prepoštstve, ktoré vzniklo koncom 12. storočia a pôsobilo ako ozajstná diecéza. Spišský prepošt Ján mal biskupské svätenie už koncom 13. storočia a počnúc 16. storočím boli všetci prepošti vysvätení za biskupov.

Ako hovorí legenda, biskup Gerard predniesol ohnivú kázeň o viere v Boha a o obetách, ktoré má kresťan prinášať pre Krista. Na konci kázne so slzami v očiach dodal: „Bratia, dnes sme pozvaní na hostinu Božieho Baránka. Bez otáľania sa ponáhľajme zomrieť za Krista!“ Potom im vysvetlil, že v predchádzajúcu noc videl Pannu Máriu, ktorá ich prijímala do svojho náručia. Biskupi sa vzájomne vyspovedali, posilnili vo viere a pripravili na smrť.

Jeho predpoveď, že okrem ostrihomského arcibiskupa Benetu všetci čoskoro podstúpia mučenícku smrť, sa splnila. Sotva prišli k Dunaju, vojsko pohanského Vatu ich dostihlo. Gerarda priviazali na voz, ktorý spustili z hory do Dunaja, a keďže po páde do hlbiny ešte žil, rozrazili mu hlavu o kameň a hruď prebodli kopijou. Kopec na tomto mieste je dnes pomenovaný na jeho pamiatku, leží na pravom brehu Dunaja v dnešnej Budapešti a v maďarčine sa nazýva Gellért (Gellérthegy).

Biskupa Buldu tiež kameňovali. Bystrík sa spolu s Benetom a županom Salamierom usilovali prejsť člnom na druhý breh Dunaja pri peštianskom brode Kelenfolde. Na peštianskej strane už mali byť v bezpečí, pretože tam malo byť vojsko kráľoviča Ondreja prichodivšieho z Kyjevskej Rusi. Aké bolo ich prekvapenie, keď našli na druhom brehu tiež povstalcov, ktorí Bystríkovi spôsobili mečom smrtelné zranenia, na následky ktorých na tretí deň zomrel. Stalo sa to 24. septembra 1046. Bystrík zomrel na tretí deň po smrti biskupa Gerarda – teda 26. septembra 1046.

Svätý Gerard, patrón Budapešti a vychovávateľov, bol kanonizovaný zásluhou kráľa Ladislava v roku 1083 pápežom Gregorom VII. a spolu s ním boli svätorečení aj jeho spolomučeníci. Dnešný sviatok sv. Gerarda stanovila na 24. septembra Sabolčská synoda v roku 1092.

Pre nás je osobnosť svätého Bystríka zaujímavá tým, že bol obrancom, pokračovateľom a šíriteľom vzácnych cyrilometodských tradícií. Šírením jazyka našich predkov sa svätý Bystrík priradil k tým dejateľom, ktorým odkaz Cyrila a Metoda nebol ľahostajný. V etnickom integračnom procese, v rámci ktorého sa z potomkov veľkomoravských Slovienov formovala stredoveká slovenská národnosť, zohral nemalú úlohu. Stal sa nitrianskym biskupom pre svoj slovensky pôvod. Jeho meno je jednoznačne domáce, pôvodné, a nemá nič spoločné s neslovanským osobným menom. Práve pre svoj slovensky pôvod a šírenie liturgie v slovienčine sa svätý Bystrík neobjavoval častejšie v uhorských kronikách a legendách. Svätého Bystríka uctievali od jeho smrti najmä v Nitre, od roku 1880 sa ale silný maďarizačný prúd usiloval jeho pamiatku zatemniť. Po roku 1918 v Nitre znovu ožila oprávnená úcta k nemu.

V súčasnosti sa meno Bystrík vyskytuje len v slovenskom občianskom kalendári, kde sa dostalo zo Svätovojtešského kalendára v polovici 20. storočia.

Spomienka svätého Bystríka bude do direktória Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku zaradená na 24. septembra vďaka iniciatíve, ktorá vzišla v roku 2000 z Konferencie biskupov Slovenska a Klubu Bystríkov. Znovuzaradenie sv. Bystríka do liturgického kalendára na Slovensku posudzuju v súčasnosti Kongregácia pre Boží kult v Ríme. V liturgickom kalendári u gréckokatolíkov bola jeho spomienka od roka 1984 zaradená 17. júla, v súčasnosti sa v ňom už nevyskytuje. V Maďarsku je 24.9. sviatok svätého Gerarda, kedy sa pripomínajú i jeho spolumučeníci – sv. Bystrík a sv. Buldus. V ich direktóriu nachádzame jeho sviatok aj 13. novembra, keď sa slávi 41 svätých a blahoslavených, ktorí nemajú samostatný liturgický deň.

Atribútmi sv. Bystríka sú loďka a meč. Býva vyobrazený s biskupskou berlou a mitrou či palmovým listom, ktorý je symbolom mučeníkov.

V Nitrianskej diecéze je sv. Bystríkovi zasvätený kostol v Hajnej Novej Vsi a kaplnka v Dome sv. Bystríka v Čičmanoch.