Patróni a svätci

Svätý Andrej-Svorad a Beňadik

– hlavní patróni Nitrianskej diecézy
– pustovníci na Zobore v Nitre a na Skalke pri Trenčíne
– liturgické slávenie – 17. júla

sv_andrej_svorad_a_benedikt_17328

S ich životopisnými údajmi sa zoznamujeme v najstaršom latinskom písaným prameňom, zaoberajúcim sa konkrétnym slovenským prostredím v Maurovej legende z roku 1064-1070.  Pravdepodobne Svorad pochádzal z územia Poľska. Dokazuje to aj neskoršia tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom neďaleko slovenskej hranice, ktorá zaznamenala, že tam Svorad žil v mladosti ako mních. Už pred 13. storočím tu bol kostol zasvätený svätému Svoradovi. Okolo roku 1020 prichádza na Slovensko. Neďaleko Nitry, v benediktínskom kláštore svätého  Hypolita na Zobore, ho prijal opát Filip, od ktorého dostáva i rehoľné meno Andrej.

Svorad-Andrej sa po istom čase spoločného života utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. Pustovňa bola iste nie ďaleko od kláštora, aby mohol prichádzať na spoločné bohoslužby. V pustovni na Skalke pri Trenčíne žil pravdepodobne až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a učeníka, mnícha Beňadika.

Svätý Svorad-Andrej žil veľmi prísnym asketickým životom. Zvlášť sa postil cez pôstne obdobie. Biskup Maurus hovorí o tom, že na začiatku pôstu si vyžiadal od opáta „40 orechov, a spokojný s touto potravou s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia“.

Po dennej práci, ktorá spočívala v klčovaní lesa a učení pospolitého ľudu, si pripravil taký nočný odpočinok, ktorý sa mohol nazvať skôr trýznením ako oddychom. Na svojom tele nosil reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do jeho tela. Polovicu tejto reťaze Maurus vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore. Keď sa začalo verejné uctievanie svätca, daroval ju kniežaťu Gejzovi, ktorý o ňu veľmi prosil.

Svorad zomrel okolo roku 1030. Pozostatky sú uložené v nitrianskej Katedrále sv. Emeráma. Najväčšia časť relikvií je v Pálffiovom relikviári z roku 1674 (na obrázku).

Beňadik bol žiakom sv. Andreja-Svorada. Pochádzal s najväčšou pravdepodobnosťou z územia Slovenska. Po smrti svojho učiteľa sa rozhodol bývať na tom istom mieste. Podľa jeho príkladu na Skalke pri Trenčíne tri roky viedol veľmi prísny život. Tu ho prepadli zbojníci, zviazali a hodili do rieky Váh. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale bez výsledku. Zbadali však, že orol po celý rok sedával na brehu Váhu, akoby niečo pozoroval. A skutočne našli telo, ktoré bolo po roku neporušené, akoby bol Beňadik len nedávno zomrel. Jeho telo pochovali tiež v katedrálnom chráme v Nitre, ktorý už v tom čase mal titul baziliky.

Najstaršie zobrazenie sv. Svorada pochádza od autora Legendy biskupa sv. Maura, pochádzajúceho z okolia Nitry, ktoré nechal vytesať na hlavicu stĺpa novovybudovanej katedrály v Péči (11. stor.).

V roku 1083, za pápeža sv. Gregora VII., z podnetu kráľa sv. Ladislava, boli kanonizovaní medzi prvými piatimi uhorskými svätcami: kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gerardom. Ich spoločný sviatok je 17. júla a sú hlavnými patrónmi nitrianskej diecézy a sv. Svorad od roku 1739 patrónom mesta Nitry.

Ich úcta sa veľmi rýchlo rozšírila, o čom svedčí skutočnosť, že biskupský chrám v Nitre už začiatkom 12. storočia nesie ich titul. Podobne tiež kanonická kapitula je označená menom týchto svätcov. Uctievajú si ich okrem Slovákov, najmä Poliaci, Maďari, Česi, Chorváti.

V ikonografii sú zobrazení ako pustovníci s pozadím Zobora alebo Skalky pri Trenčíne, prípadne maďarskej Panonhalmy. Atribútmi sú orechy, orol, reťaz, sekera, kamene zavesené v bútľavom strome.

(jv)

Svätý Gorazd a spoločníci

– liturgické slávenie – 27. júla

sv. Gorazd

Z pomerne veľkého počtu spolupracovníkov sv. Cyrila a Metoda vyniká sv. Gorazd. Arcibiskup Metod pred smrťou ukázal na Gorazda so slovami: „Tento je vašej krajiny slobodný muž, učený dobre v latinských knihách a pravoverný. To buď Božia vôľa a vaša láska, ako aj moja.“

Gorazd patril ku skupine klerikov z vyšších domácich spoločenských vrstiev. Sprevádzal svojich učiteľov roku 867 do Ríma, kde bol vysvätený za kňaza. Obdivuhodné je, že ostal s Metodom aj vtedy, keď neprajnosť franského kléru dosiahla svoj vrchol a arcibiskupa Metoda zajali a bol s ním vo väzení takmer tri roky.

Gorazdovi sa pripisuje viacero literárnych prác (Život Metoda, Kyjevské listy…) ako aj spolupráca na prekladoch.
Po smrti Metodovej v roku 885 sú životné cesty Gorazda a jeho spoločníkov nejasné a názory autorov sa v tejto otázke značne rozchádzajú. Nemeckí žoldnieri dostali rozkaz vyhnať žiakov arcibiskupa Metoda za hranice Veľkomoravskej ríše. Avšak medzi učeníkmi, ktorí museli opustiť Svätoplukovu dŕžavu, sa Gorazd vôbec nespomína.

Po prepustení z väzenia sa Gorazd pravdepodobne utiahol na dvorec niektorého veľmoža, nakloneného slovanskej liturgii. Nemohli Gorazda totiž vyhnať, lebo pochádzal z domáceho vznešeného rodu.
Po zmene situácie okolo roku 900 je veľmi pravdepodobné, že sa stal arcibiskupom.
Gorazdove životné cesty po rozpade Moravskej ríše (907), a teda aj cirkevnej provincie, sú zahalené tajomstvom. Hovorí sa o jeho pobyte v Čechách, Poľsku, na Ukrajine a v Bulharsku, kde je jeho úcta zvlášť živá a je zaradený do zoznamu svätých Sedempočetníkov (Sv. Cyril a Metod, Kliment, Naum, Gorazd, Sáva a Angelár).

Svätý Gorazd právom patrí medzi významné osobnosti na Slovensku. Je prvý po mene známy slovenský svätec, kňaz, pedagóg, literát, vzdelanec európskeho formátu, diplomat, aj mučeník. Bol nielen verným spolupracovníkom solúnskych bratov, najmä sv. Metoda, ale pravdepodobne aj jeho nástupcom na arcibiskupskom stolci.

(jv)

Svätý Emerám

– biskup a mučeník (8. st.)
– liturgická spomienka – 22. septembra, 
patrón Katedrály – Baziliky v Nitre

sv. Emeram

Pochádzal pravdepodobne z Poitiers vo Francúzsku. Prišiel, podľa legendárnej Passio (649) do Bavorska na pozvanie vojvodu Teoda. Požiadal ho, aby ako biskup spravoval cirkevné spoločenstvo na jeho území. Tu požehnane pôsobil. V treťom roku svojej misijnej činnosti chcel cestovať do Ríma, aby podal správu pápežovi. Podľa iných správ jeho cesta mala viesť na slovanské územie, kde chcel ako misijný biskup evanjelizovať.

Pri únose dcéry regensburského vojvodu Ota, bol obvinený. Biskup poznal mená únoscov, keďže chcel uchrániť česť dievčaťa, neprezradil vinníkov. Bol mučený a napokon usmrtený. Stalo sa to (asi r. 652) v obci Kleinhelfendorf pri Aiblingu. Jeho telo pochovali do kostola sv. Juraja v Regensburgu.

Regensburský biskup Gaubald dal r. 740 postaviť kostol k jeho úcte. V tom čase aj freisinský biskup Erembert dal postaviť chrám na mieste jeho umučenia. Podľa Emeráma pomenovali aj slávny benediktínsky kláštor v Regensburgu (pôvodný rímsky cintorínsky kostol sv. Juraja).

Jeho úcta v krátkom čase prevýšila úctu sv. Erharda, biskupa-patróna mesta.
Zobrazuje sa s biskupskými insígniami (mitra, pastierska palica a s rebríkom – nástrojom, na ktorom bol umučený – symbol cesty do neba).
Jeho úcta bola franskými misionármi rozšírená aj na našom území. Mnohí ho pokladajú za patróna prvého kostola na našom území, ktorý dal postaviť Pribina v Nitre a bol vysvätený salzburským arcibiskupom Adalrámom o. r. 830.

Proti patrocíniu sv. Emeráma hovorí jeho pôvod – Regensburg (odtiaľ však pochádzala údajne žena Pribinu – príbuzná arcibiskupa Adalráma); za hovorí lokalizácia chrámu na nitrianskom hrade.
Jeho relikvie, ktoré vlastnila nitrianska katedrála boli v r. 1990 odcudzené a v r. 1998 opätovne získané z regensburskej katedrály pre Katedrálu sv. Emeráma v Nitre.

(jv)