Príhovor biskupa V. Judáka pri výročí narodenia J. Silana

15. októbra 2018 | Kategória: Homílie, Príhovory

Janko Silan  – sté výročie narodenia (1914 – 1984)           Nové Sady, 22.11.2014         

Sú  vzácne príležitosti  v našom živote, ktoré sú  výzvou: zastaviť sa, stíšiť sa, prijať vybočenie z dynamiky každodennosti a chvatu ako príležitosť  zamýšľať sa a veľkodušne „chváliť slávnych mužov“ pre ich činy, múdrosť, udatnosť a „vodcovský“ zástoj medzi ľuďmi. ako  nám pripomína už starozákonná kniha Sirachova (porov. Sir 44,1-5,12). Áno, len človek,  ktorý prekročí seba a úzke okolie a angažuje  sa pre dobro iných. len taký človek, ktorý sa dá do služby všeobecného dobra a svojím myslením a konaním dokáže osloviť svoje okolie, len taký, ktorý vie byť jedným z nás a zároveň je ochotný a spôsobný byť „otvorený pre hlas pravdy“, len taký je hodný pozornosti, zastavenia sa a premýšľania. Takouto osobnosťou a takýmto velikánom našej doby i nášho Slovenska patrí  katolícky kňaz Ján Ďurka, ktorého poznáme pod básnickým menom Janko Silan. Narodil sa 24. novembra 1914  tu vo Vašej farnosti –  v Sile. Po gymnáziu v Trnave a v Nitre, kde v roku 1936 maturoval, keďže nebol prijatý do trnavského seminára, kvôli slabnúcemu zraku,  spišský biskup Ján Vojtáššak  ho prijal do svojho seminára  v Spišskej Kapitule. Zaujímavá je jeho história prijatia do Kňazského seminára v Spišskej Kapitule   ako ho opisuje Anton Lauček:  Biskup J. Vojtaššák si cez okno svojej pracovne všimol mladého  chlapca v tmavom ošúchanom kabátiku, s chudými plecami a zhrbeného, so silnými okuliarmi, sediac na kuse žulového kvádra pri vchode do veže katedrály. „Čo sa ti stalo, syn môj?“ Oslovený ledva vyjachce pozdrav a potom sa prizná: „Nechcú ma prijať do seminára, osvietený pán biskup.“ „Ako sa voláš?“ „Ďurka Ján.“ „Odkiaľ si?“ „Zo Sily, len teraz bývam v Trnave.“ „V Trnave…“

Vojtaššák si napokon spomenie, kde chudobne oblečeného mládenca prvýkrát zazrel. Včerajší večer v katedrále. Nedalo sa nevšimnúť si: Na stupni bočného oltárika pod Božským Srdcom, osamotený, kľačiaci, s rukami nie zopnutými ale spustenými, nevnímajúci akoby úplne odovzdaný do vôle Najvyššieho. „A nebolo by ti bližšie študovať za kňaza v Trnavskom seminári?“ „Chcel som, odmietli ma.“ „Prečo?“ „Kvôli zraku“, hlesne chlapec a skloní hlavu. „Hmm…“ Vojtaššák prejde zrazu na latinčinu. „Kde si maturoval?“ „V Nitrianskom malom seminári“. „A teraz z čoho žiješ?“ „Dávam kondície po rodinách.“ „Rodičia ťa nepodporujú?“ „Nemáme majetok. Otec nezvláda všetko. A mama… nám umrela.“  Mládencovi sa zachveje hlas a skoro zlomí. No snaží sa držať, veď možno tento biskup, o ktorom každý vie, že je veľký ľudomil … čo keby … Nenaberie odvahu ani na to pomyslieť. Veľkému kňazovi sa pozdáva jeho dokonalá latinčina a naschvál ho ďalej obracia: „Koľkých máš súrodencov?“ „Piatich, osvietený pán biskup.“ Vojtaššák nahlas zauvažuje: „Komisia predsa ešte úradne nevyhlásila výsledky konkurzu. Tie budú až poobede k dispozícii. Syn môj, možno sa zavčasu strachuješ.“ „Mne povedali okamžite, že nemusím čakať, že … ani sa ma poriadne na nič nespytovali.“

Nakoniec všetko dobre dopadlo, keďže chlapec sa mu priznal, že naposledy jedol včera ráno, pozval ho k skromnému obedu a nakoniec sa zaangažoval aj za to, aby ho prijali do seminára.    V r. 1941 bol vysvätený za kňaza, pôsobil ako kaplán v Ždiari, v Liptovskom Hrádku, v Jurgove a v Dovalove. Od r. 1949 spravoval farnosť vo Važci, kde pôsobil až do svojej smrti (16. 5. 1984).                              

Už ako gymnazista prispieval do študentský časopisov Svojeď a Pero. Tu svoje príspevky uverejňovali básnici Svietloslav Veigl, Pavol Ušak Oliva, Ján Milov a ďalší. Neskôr publikoval v Kultúre, Eláne, Slovenských pohľadoch a v časopise Verbum. Jeho básnické začiatky sú poznačené chudobou a hroziacou slepotou, čo sa prenieslo do jeho prvotnej tvorby. Ešte ako oktávan sa prejavil básnickou zbierkou so symbolickým názvom Kuvici (1936) inšpirovanej osobnou tragédiou človeka, strácajúceho zrak a s motívmi rodného kraja, za ktorú bol vyznamenaný cenou J. Zayera. V nasledujúcich zbierkach reflexívnej lyriky (Rebrík do neba, 1939; Slávme to spoločne, 1941; Kým nebudeme doma, 1936) sa predstavuje ako mystický a hĺbavý básnik, plný pokory a odovzdanosti do Božej vôle. Podstatu svojho kňazstva nachádza v kňazskom povolaní a svoje duchovné presvedčenie stavia do konfrontácie s realitou života hľadajúc súlad medzi svetskými udalosťami a zákonmi Stvoriteľa.  Vo svojich básňach ospevuje rodný kraj a prírodu s ktorou sa zjednocuje a pomáha mu prenikať hlbšie k otázkam poslania ľudského života a večných hodnôt. Príroda ho vedie k rovnováhe a pokoju a privádza ho k meditácii. Svedčia o tom zbierky: Piesne z Javoriny (1943) a Piesne zo Ždiaru (1947). Počas vojny napísal historickú poému Svetoboj (1942), v ktorej sa prejavil ako národný básnik a prezentuje kajúceho Svätoplukovho syna. Pre protinemecký postoj však nevyšla. V r. 1948 vydal zbierku Úbohá duša na zemi, v ktorej sa usiluje vyrovnať s vojnovými udalosťami a po tomto roku sa nedobrovoľne, následkom nového režimu odmlčal. Aj napriek tomu, že sa utiahol do ústrania a verejne nepublikoval, neprestal tvoriť. Súkromne vydal verše: Tri návštevy (1966), v tom istom roku Triptych Dve bolesti jedna radosť (1968). Tlačou mu vyšla v r. 1967 zbierka s názvom Som s vamiOslnenie (1969). V Ríme v Ústave sv. Cyrila a Metoda mu v r. 1984 vyšla zbierka Ja som voda, v ktorej uvažuje o úlohe básnika vo svete, o Cirkvi a v spomienkach sa vracia k svojej matke a do rodného kraja. Žiaľ až po básnikovej smrti vyšiel výber z jeho rukopisnej pozostalosti s názvom Piesne z Važca (1999) a román Dom opustenosti. Vo vydavateľstve Lúč  r. 1997 vyšlo osemzväzkové Súborné dielo Janka Silana, v ktorom sú aj reedície všetkých jeho vydaných zbierok i doteraz nepublikované básnické  a prozaické texty. Pôsobil tiež ako prekladateľ. Treba si všimnúť najmä jeho prebásnený preklad Rímskeho breviára, Hymny 1-2 (1943). S lekárom P. Straussom preložil Liperetovu knihu Človek Jób hovor s Bohom (1948).

Hlavým tematickým „obsahom“ románu  Dom opustenosti je  jeho vlastný životný príbeh a ľudský údel ako katolíckeho kňaza-básnika v represívnomspoločensko-politickom systéme, ktorý sa  usilovalpodvrátiť Cirkev a umlčať jej duchovnú i kultúrnu elitu.

Janko Silan sa predstavuje ak kňaz, ktorý „pláva proti prúdu“ – systému, ktorý  chce násilne potopiť „loď Cirkvi“. Píše o tom že je to „Cirkev umlčaná“, „Cirkev zgniavená“, „Cirkev ukrižovaná“.  Kňaz-básnik vzdoruje  proti neprajnosti režimu  jednak svojou nebojácnou vierou, jednak svojou literárnou tvorbou.

Je to aj jeho  polemická reakcia na dobovú ateistickúpropagandu, ako o tom svedčí aj istá autorka triumfujúco  vyzdvihuje že „synovia ‚hriešnej‘ Zeme – Juraj Gagarin a  German Titov – sa vzniesli tam, kde podľa učenia Cirkvi má byť ‚nebo‘. A ani jeden z nich nepriniesol správy o nebeskej ríši.“ Také publikácie a s nimi spojené „presvedčovacie“ akcie od päťdesiatych rokov priam zaplavovali celé Slovensko. Janko Silan nato reagoval:  „Smiešne. Leteli kozmonauti vesmí­rom,  ale Boha tam nikde nestretli. Čiže to bol zbytočný let… „ A pokračuje: „Ja cítim Boha, jeho prítomnosť a lásku i v najmenšejkve­tinke. A za tento cit som hotovýi zomrieť“.

To nie je iba spontánne priznanie sa k všadeprítomnosti Božej, ale aj vyznanie svojej viery v Neho,  od ktorého pochádza všetko živé a dobré. Silan sa proti tomuto „prúdu“ vzoprel nielen ako kňaz, rovnako i svojou literárnou tvorbou.

Prostriedkami policajného režimu ako boli prehliadky fary, výsluchy, špicľovanie, nasadenie provokatéra, väznenie… sa ho usilovali zastrašiť, ba aj odstrániť.

Spisovateľ – kňaz Silan musel text svojej tvorby  šifrovať už aj z toho dôvodu, že z častých návštev, prehliadok, výsluchov mnohých kňazov vedel o nebezpečnosti a záludnosti príslušníkov štátnych orgánov.

Je známe, že   ako važecký „štvrťfarár“ ako sa označoval. uchádzal o lepšiu faru (avšak sa mu „nevyhovelo“. To boli tie „spoločenské“ dôsledky, ktoré mu protikresťanský, proticirkevný, protináboženský režim dal pocítiť. A to viacnásobne. Preto sedel na tu na svojej chudobnej fare, „brdárke“  ponechaný sám na sebe a dobre kontrolovaný, či je vždy sám. O to im išlo, aby bol vždy sám, aby ho to zlomilo. On síce nachádzal útechu v poézii („potešenie písať básne“ mu ostalo ako jediné na tejto zemi), ale i jeho básnické spevy pridusili – nemohol publikovať: „Trpel nevýslovne, že nesmel svoje spevy šíriť nijakým spôsobom“; literárna izolácia od publika bola pre neho ťaživejšia než izolácia spoločenská. Nemohli zniesť, že  J. Silan „svojou poéziou dvíha všetkých k Bohu, k večnej láske“. Pochopiteľne, že „usilovali sa ho znemožniť celkom. Duševne zlomiť, overovali si jeho psychický stav prostredníctvom falošných návštevníkov, „ako sa má a či a čo píše.“ Dosiahli to, že ho takmer umlčali, lebo vohnali do situácie životného odcudzenia a vnútornej emigrácie: „rodná zem“ stala sa mu cudzia a „cítil sa v nej ozaj ako emigrant“. Navyše „pokladali ho za nebezpečného“ aj z toho dôvodu, že „nepíše“. Čiže bol dvojnásobne podozrivý, dvojnásobne podozrievaný. To vzbudilo v ňom krajné, deprimujúce, depresívne „psychické“ následky: poznanie, že „práve pre poéziu bude najviac skusovať a hájiť sa a trpieť, len čo sa usadí v dome opustenosti“; že je úplne „nepotrebný a zbytočný“.  Napokon mu zatrpkla a zahorkla i samota, ktorej kedysi jeho srdce spievalo         Pracovníci a spolupracovníci bezpečnostného aparátu  však dosiahli to, že Silan celé roky prežíval stavy úzkosti a strachu, premietajúce sa mu do snov a nočných videní.. Pocit súvisel s úzkosťou a strachom, ktoré si uvedomoval v bdelom stave. Chvalabohu, neskrušili ho, nedal sa skrušiť a zlomiť úplne, hoci veľmi trpel . Posilou mu boli aj jeho priatelia-kňazi, ktorí ho podľa možnosti navštevovali, medzi ktorých patril aj tajný biskup dnes emeritný nitriansky biskup Ján Chryzostom Korec.

Týždeň pred smrťou si na okraj   komunistického denníka Pravdy napísal aj tieto slová: „V pokore, tichu čakám na chvíľu keď Pán zamení moju slabosť na silu“.

Mnohí, ktorí sa angažovali pre dobro iných žili nenápadný život a tak ako žili, stratili sa v čase. Avšak nesmieme dovoliť, aby sa na  meno a osobnosť typu Vášho rodáka, vzácneho kňaza – básnika, spisovateľa zabudlo, pretože svojou činnosťou tak ovplyvnil svoje okolie, že by sa mal zapísať nielen do učebníc, ale mocne do pamäti ľudí celej generácie, aby odtiaľ nikdy nemal zmiznúť. Čas, totiž ako púštny vietor zasypáva stopy v piesku. Aj stopy pamäte, ktoré boli vysekaná do tvrdých skál možno zničiť – násilne, cieľavedome, hlboko. Preto nech aj dnešná slávnosť a podobné podujatia nám pripomenú jeho odkaz, pre ktorý žil obetoval sa i zanášal príkoria. Celá jeho životná tvorba a hodnoty, pre ktoré žil si zasluhujú našu úctu a vďaku, nielen pri jeho storočnici.

Nech nás to aj povzbudí,   aby sme sa nedali znechutiť žiadnymi prekážkami, alebo ťažkosťami, ale aby sme sa usilovali žiť podľa svedomia využívajúc všetky naše dary a danosti na Božiu slávu a pre dobro iných.

Viliam Judák