Pútnické miesta


Niektoré významné pútnické miesta: Nitra – Kalvária, Topoľčany, Skalka nad Váhom, Topoľčianky, Hronský Beňadik, Nová Ves nad Žitavou, Mechovička

Nitra - Hrad

Informácie o Nitrianskom hrade TU

Nitra - Kalvária

Putovanie človeka na posvätné miesta má hlboké korene už v staroveku. V kresťanskej tradícií sa najčastejšie putovalo k Božiemu hrobu do Jeruzalema a ku hrobom apoštolov, najmä do Ríma. Na prelome 1. tisícročia sa začali formovať mariánske kultové miesta pri kostoloch európskych miest, do ktorých sa prinášali relikvie a obrazy zo Svätej zeme a z Byzancie. Podstatou putovania bolo cieľavedomou námahou, pôstom a pokáním priniesť osobnú obetu, prosiť o odpustenie a vyprosiť milosti pre seba i svojich najbližších.

http://kalvaria.verbisti.sk/

Prvý zápis o kostole Matky Božej na Kalvárii je v listine z roku 1248, čo svedčí o jeho historickej vzácnosti. Je to románska stavba s triumfálnym oblúkom s bazilikálnou apsidou svätyne a s krížnymi loďami. Podľa vatikánskeho súpisu z r. 1332 – 37 bol v tom čase farským kostolom. Potom v r. 1506 sa spomína ako kaplnka Božej Matky na „vrchu zelenej planiny“. Po mnohých vojnových katastrofách, pustošeniach v roku 1271 – 1708 veriaci ho vždy postavili, opravili a zariadili. Po stavebných obnovách sa spomínajú posviacky v rokoch 1630, 1680, 1696 a tiež v r. 1723, kedy postavili aj vežu a umiestnili v nej dva zvony. Kryptu pod kostolom spravili v r. 1728. Podľa kanonickej vizitácie z r. 1732 bolo v kostole 5 oltárov a na stene za hlavným oltárom bol vymaľovaný obraz Nanebovzatej P. Márie. V rokoch 1747 a 1766 prisľúbili mešťania vykonať každoročne celomestskú votívnu púť. V r. 1765 postavili pri kostole prízemný kláštor pre rehoľníkov nazarénov. Po ich odchode v r. 1769 boli tu od r. 1776 kňazi – penzisti ako duchovní správcovia. Trvalo to skoro 150 rokov až do r. 1925. V tých časoch postavili nový hlavný oltár z mramoru. V jeho hornej časti je umiestnená socha Sedembolestnej P. Márie, ktorá je z r. 1776. Prvú krížovú cestu v r. 1884 postavili od kostola po kaplnku Božieho hrobu na vrchu Kalvárie a v r. 1885 obnovili jej kaplnky aj s novými reliéfmi. Veľké reštauračné práce na kostole dal urobiť biskup A. Rožkováni v r. 1875 – 1888, kedy ho aj posvätili. Kaplnku Lurdskej P. Márie postavili v r. 1913. 

Misionári Spoločnosti Božieho Slova sem prišli v r. 1925. Nad starým kláštorom postavili poschodie a v r. 1926 – 1928 vybudovali tu misijný dom. Od r. 1925 obnovili kostol zväčšením o prístavby kaplnky sv. Terezky, oratória, sakristie a postavili zvonku poľný oltár. V r. 1923 kúpili dva nové zvony. Po týchto obnoveniach kostol posviacali v r. 1926, 1932 a 1948. V tom roku dostal kostol aj novú bazilikálnu dlažbu. Po likvidácii kláštora v r. 1950 až do 30.6.1997 bola pri kostole duchovná správa. J. E. Ján Chryzostom kardinál Korec na žiadosť rehole verbistov 1. júla 1997 opäť zriadil na Kalvárii farnosť, ktorú spravujú pátri misionári.

Dnes je kostol strediskom mariánskej úcty. Každoročne na sviatok Nanebovzatej Panny Márie – 15. augusta prichádzajú sem pútnici zo širokého okolia. Po páde komunizmu sa každoročne koná na Kalvárií 5.júla – na sviatok slovanských vierozvestcov národná púť za účasti biskupov celého Slovenska.

zdroj: http://kalvaria.verbisti.sk/

Skalka

Naši predkovia si z úcty k svätcom – sv. Andrejovi-Svoradovi a sv. Beňadikovi ozdobili miesta, kde pôsobili pomníkmi, a to tak na Nitrianskom Zobore ako aj na Trenčianskej Skalke.

www.putnickemiestoskalka.sk

Dňa 17. júla 1224 nitriansky biskup Jakub I. slávnostne posvätil jaskyňu na Skalke, v ktorej žili svätí pustovníci a kde sv. Benedikt zomrel mučeníckou smrťou. Rovnako tu bolo založené opátstvo sv. Benedikta a postavený Benediktínsky kláštor s kostolom. Neskôr bolo toto miesto zverené Jezuitom, ale po zrušení jezuitského rádu bol kláštor i kostol opustený a postupne chátral. V r. 1853 sa hlavne pričinením trenčianskeho farára Ľudovíta Stáreka zrúcaniny čiastočne obnovili. Dňa 17. júla 1853 na sviatok našich svätcov bol novo opravený kostolík, za účasti množstva pútnikov, vysvätený. Odvtedy sa na tento sviatok, alebo na nasledujúcu nedeľu schádzajú každoročne pútnici k úcte sv. Andreja-Svorada a sv. Benedikta na tomto mieste. O ďalší rozvoj pútnického miesta sa zaslúžil najmä nitriansky biskup Dr.Karol Kmeťko
postavením nového kostola na Skalke nad riekou Váh. Tento kostol bol postavený vďaka zbierke amerických a domácich Slovákov. Posviacka sa konala 12. júla 1924.

Toto pútnické miesto utrpelo veľa i počas komunizmu, kedy boli zostatky kláštora barbarsky ruinované. K obnoveniu došlo až po r. 1989 a dnes sú využívané obe časti, tzv. Veľká Skalka (bývalý kláštor) i tzv. Malá Skalka (kostol sv. Andreja-Svorada a sv. Beňadika) najmä na každoročnej púti okolo 17. júla tiež na medzinárodné výtvarno-literárne sympózium ORA ET ARS, organizované k pocte a podpore odkazu kresťanskej Skalky.

Skalka je najstarším pútnickým miestom na Slovensku. Dňa 1. mája 2016 – v Mimoriadnom jubilejnom roku milosrdenstva – vyhlásil nitriansky biskup Mons. Viliam Judák miestny pútnický chrám za Diecéznu svätyňu.

zdroj: www.klastorskalka.sk

Hronský Beňadik

Kláštor Hronský Beňadik
Hovoria o ňom, že je to Perla Pohronia a to vďaka kráse starého benediktínskeho gotického chrámu.
Na mieste dnešného kostola bola prvá románska bazilika postavená v 11. storočí. Bola vystavená v roku 1075. Jej základy boli objavené pri reštauračných prácach v 19. storočí.
Dnešnú trojloďovú stavbu postavili v rokoch 1346 -1375. V súčasnosti patrí kláštorný kostol k najvýznamnejším gotickým stavbám na Slovensku.
V súčasnosti je farnosť spravovaná rehoľou pallotínov, je stále živým miestom konania pútí, pravidelných bohoslužieb, modlitieb, táborov a tiež duchovných cvičení.

Relikvia Kristovej Krvi
Veriaci putujú do Hronského Beňadiku, aby našli pokoj, uzdravenie a silu aj vďaka Relikvii Kristovej Krvi. Relikviou je kúsok z Veronikinej šatky s kvapkami Kristovej Krvi, ktorú daroval pápež Pavol II. kráľovi Matejovi Korvínovi a ten za dôstojné miesto uloženia relikvie uznal Hronský Beňadik. V súčasnosti sa relikvia nachádza v kaplnke Božskej Krvi.

História kláštora
O vzniku tohto starého kláštora hovorí stará legenda. Podľa nej sa kráľ Gejza, ktorý veľmi rád poľoval v okolitých lesoch na divokú zver, stretol s istým človekom. Niektoré pramene hovoria, že to bol jeho príbuzný Šalamún, iné, že sa mu len podobal. Kráľ Gejza bol týmto stretnutím taký dojatý, že založil na tomto mieste benediktínsky kláštor a hneď ho aj obdaroval značným majetkom. Tak hovorí legenda, ale skutočné dejiny sú trochu iné. To, čo sa s legendou zhoduje, sú dve mená: Gejza a Šalamún. Ich dejiny sú spletené aj s dejinami kláštora. Obaja bojovali medzi sebou o vládu nad kráľovstvom. Šalamúnovi v tom čase patrila západná časť kráľovstva s hradmi Mošon a Bratislava. Nad ostatnými časťami panoval Gejza I. Nebojovali medzi sebou len mečom, ale aj zápasili, kto z nich lepšie spravoval svoje majetky. Šalamún mal starý benediktínsky kláštor v Pannonhalme, dnešnom Maďarsku. Gejza nechcel byť horší, a preto sa rozhodol, že založí nový, vlastný benediktínsky kláštor. Otázkou bola len lokalita kláštora. Výber padol na miesto, ktoré bolo hlboko na území Nitrianskeho kniežatstva a už od dávna zvané Slovenská Brána (dnešný Hronský Beňadik). Stála na veľmi dôležitej dopravnej trase. Spájali sa tu dve cesty: zo západu a z južného Slovenska, a pokračovali ďalej na Zvolen a na východ. Dalo by sa povedať, že ten, kto kontroloval túto trasu, vedel veľmi dobre, čo sa deje v jeho krajine. Týmito trasami najčastejšie cestovali kupci zo západu na východ a naopak. Bolo to teda strategické miesto. Predpokladá sa, že kláštor existoval už v roku 1075. Dôkazom toho môže byť zakladajúca listina – súpis majetkových práv už existujúceho kláštora, datovaná na tento rok. Majetok kláštora celý čas rástol vďaka novým donáciám a tiež poplatkom z mýta či zo splavu Hronom. Majetky opátstva boli časom veľmi rozsiahle. Potvrdzuje to listina z 1209 roku vydaná pápežom Inocentom III. O dôležitosti tohto miesta hovorí skutočnosť, že kláštor bol úradným miestom. Tu ľudia mohli overovať listiny, deponovať cennosti. Okrem toho sa tu vydávali knihy, riešili majetkové spory. Takúto úlohu plnilo opátstvo až do konca feudalizmu. Do ďalších dejín kláštora zasiahli vojnové udalosti, ktoré sa odohrali pri ohrození Turkami. V 16. storočí bola rehoľná komunita prepustená, kláštor sa stal vojenskou pevnosťou a majetky postupne prešli pod krídla ostrihomskej kapituly. Veľakrát sa pod hradbami kláštora odohrala vojenská akcia. V roku 1599 mestečko spustošili a vypálili Turci. Ako pevnosť zotrval až do konca tureckých nájazdov. V roku 1881 vypukol v mestečku požiar, ktorý poškodil aj časť kláštorného areálu, ktorý bol od tohto roku až do roku 1889 opravovaný. V roku 1950 sa kláštor stal koncentračným kláštorom pre rehoľné sestry z celého Slovenska. V roku 1970 bolo opátstvo vyhlásené za Národnú kultúrnu pamiatku.

zdroj: www.putnickemiesta.sk

Topoľčany

Medzi najvýznamnejšie kultúrno-historické pamiatky v Topoľčanoch patrí rímsko-katolícky kostol. Najstaršia zachovaná písomná zmienka o kostole je z roku 1285, kedy sa kostol uvádza ako fília podzoborského kostola sv. Martina. Kostol i faru v priebehu 13. až 15. storočia spravovali benediktíni. Nie je presne známe, komu bol kostol pôvodne zasvätený. Avšak z roku 1559 sa z kanonickej vizitácie dozvedáme, že v Topoľčanoch bol v dobrom stave kostol sv. Ondreja.

V roku 1731 vypukol v meste požiar, ktorému podľahlo množstvo budov a zhorel i kostol. Mesto sa veľmi rýchlo obnovilo, avšak po ukončení týchto prác vypukol ešte väčší požiar, pri ktorom bolo zničené celé mesto. Od týchto čias, ako pamiatka na tieto katastrofy, sa stal patrónom mesta sv. Florián. Pri tomto požiari bol znovu postavený barokový kostol, v roku 1740 vysvätený Žigmundom Berényim. Dnešný vzhľad kostola však pochádza z významnej neskorobarokovej prestavby ukončenej v rokoch 1792 až 1802. Nový kostol zasvätili Nanebovzatiu Panny Márie. V roku 1802 po ukončení všetkých stavebných úprav a vybavenia interiérov kostol posvätil belehradský biskup a prepošt ostrihomskej kapituly Jozef Vildt. V roku 1634 grófka Katarína Forgáčová rod. Pálffyová postavila na poďakovanie za záchranu manžela zo smrteľného nebezpečenstva 4 prícestné kaplnky. V jednej z nich dala postaviť sochu Sedembolestnej, ktorá sa neskôr dostala na hlavný oltár. Socha je dielom neznámeho umelca, vyrezaná z dreva. Kardinál Ján Sczitovszky prišiel 15. augusta 1854 sochu posvätiť. Pri tejto príležitosti sochu korunoval a osobitným dekrétom vyhlásil farský kostol za mariánsku svätyňou. Okolo roku 1872 do Topoľčian putovalo 25 až 30 tisíc ľudí.

Z roku 1802 sa viaže k soche Sedembolestnej neobyčajná udalosť. Vtedajší topoľčiansky richtár Šuchman usporiadal veľkú hostinu. Okrem stoličných pánov a úradníkov zavolal na ňu aj závadského farára Jána Andrejkoviča. Už bola tma a padal sneh keď sa Andrejkovič vydal na cestu domov. Keď prišli ku kaplnke, v ktorej bola umiestnená socha, kone odrazu zastali. Darmo ich kočiš nútil ďalej, ani sa z miesta nepohli. Na otázku p. farára, prečo sa kone tak vzpierajú, kočiš odpovedá: „Vidím stáť pred koňmi ženu bielo oblečenú, ktorá vyšla z kaplnky.” „Šľahni ju bičom”, hovorí mu farár. Prestrašený kočiš sa zdráhal. Pána farára prešla trpezlivosť. Sám šľahol bičom, pričom zasiahol tajomnú bielu ženu a kone sa rozbehli veľkým cvalom ďalej. Záhadná pani hneď zmizla. Keď prišiel farár domov ochorel a onedlho zomrel. Na druhý deň bolo vidieť na ľavom líci Sedembolestnej hlbokú, krvavú čiaru, ktorá je tam podnes. Kočiš farára prišiel k topoľčianskemu richtárovi a vyrozprával mu všetko, čo sa prihodilo. Chýr o tom sa hneď rozletel po celom kraji a zástupy sa hrnuli zo všetkých strán. Každý chcel vidieť podivné znamenie na tvári sochy.

K 19. stor. sa viaže aj história topoľčianskej kalvárie. V súvislosti so vzrastajúcim významom mariánskej úcty v Topoľčanoch a okolí, a významom pútnického miesta, sa stala aktuálna požiadavka postaviť na dôstojné miesto reprezentačný súbor objektov predstavujúcich jednotlivé zástavky krížovej cesty . A tak v rokoch 1853 – 56 bolo postavených 14 kaplniek krížovej cesty a v strede kalvárie jej dominanta – kaplnka Panny Márie so studničkou. Výstavba bola spojená s veľkou podporou veriacich a občanov mesta, ktorí sa finančne a materiálne podieľali na tejto stavbe. Dňa 28.septembra 1856 je posvätil novomestský prepošt Jozef Barinay za účasti 20 tisíc veriacich. Dominantná kaplnka Panny Márie v strede svahu má nad vchodom k prameňu na fasáde umiestnenú kamennú platňu z červeného mramoru s vrytým nápisom viažucim sa k vzniku kalvárie. Na vrchole svahu, nad celým areálom , je umiestnený murovaný baldachýn, kryjúci zrejme staršiu plastiku Krista na kríži, z ktorého zadnej strany je monumentálna pieskovcová socha piety. Pieta pochádza z dielne známeho sochára Fraňa Štefunku. Na tom, že sa tento zámer podaril v nevšednej hodnote a kráse, mal nemalú zásluhu topoľčiansky dekan Vincent Kubica. V rokoch 1990 bola topoľčianska kalvária predmetom činnosti vandalov a dostala sa do veľmi neutešeného stavu. Nezištnou zásluhou Dr. Dorušáka , topoľčianskeho kanonika , bola uskutočnená komplexná obnova kalvárie a jej okolia . A tak sa Topoľčany môžu popýšiť obnovenou a vzorne udržiavanou pamiatkou, ktorá reprezentuje nielen cirkev, ale aj kultúrne dedičstvo nášho národa a regiónu.

Výročná púť sa v Topoľčanoch koná okolo slávnosti Nanebovzatia Panny Márie (15. augusta).

Topoľčianky

Topoľčianky – pútnické miesto zasvätené Karmelskej – Škapuliarskej Panne Márii leží na hornom Požitaví. Obklopené je z východu sopečným Pohronským Inovcom, zo západu kryštalickým Tríbečským pohorím, na severe sa spájajú a na juh sa šíri nížina. Obcou pretekajú dva potoky. Zo severu Topoľnica – Leveš, zo severovýchodu Hlboká – Hostiansky potok. Patria do povodia Žitavy.

História obce
Najstaršie doklady potvrdzujúce osídlenie v tejto oblasti pochádzajú z neolitu – mladšej doby kamennej. Teda človek tu žije už takmer 6000 rokov. Prvá písomná zmienka o existencii slovanských hradíšť je zo 6. – 8. storočia. Historický dokument z 9. storočia ANNALES FULDENSES spomína hradište, úlohou ktorého bolo strážiť horský prechod z Požitavia do Ponitria cez Tríbečské pohorie. V 11. storočí r. 1030 sa spomína LOCUS TRIBUTORUM – colnica, románska pevnôstka, úlohou ktorej bolo vyberať clo za prevoz soli na ceste Wielička – Ostrihom. Ale za skutočný historický počiatok našej obce považujeme rok 1293, keď kráľ Ladislav IV. donačnou listinou menuje JÚLIA HOSLAVA z funkcie burgmajstra za vlastníka topoľčianskej pevnôstky a zaraduje ho do radu šľachty s titulom „comes”. Od tejto udalosti je história Topoľčianok podchytená. Záznamy v cirkevných a štátnych archívoch nám osvetľujú okrem všeobecnej histórie aj náboženský vývoj.

Prvý kostolík u nás bol na hradištnej osade na Hrádzi. Pri ňom bola zvonica a na nej 50 kg vážiaci zvon. Hrádza, ako aj ostatné osady na vyvýšených miestach v okolí Topoľčianok zanikla plienením Tatárov r. 1241. Obyvateľstvo sa stiahlo k colnej pevnôstke – základu dnešného kaštieľa. 

Druhý kostolík dal postaviť Mikuláš z Topoľčianok z rodu pánov Topoľčianskych. Plán kostola dal vyhotoviť v talianskom mestečku Gandria r. 1342 u staviteľov Tadea a Verda. Plány sú uložené vo vojenskom archíve v meste Haimstadtdorf. Stavebné práce na kostole boli ukončené r. 1351 – trvali 9 rokov. Roku 1351 po žatve kostolík vysvätil mních svätobeňadickeho opátstva páter Juraj. Prvým kňazom bol otec Kazimír z Hontu, o ktorom kronikár píše, že rozprával plynule po slovensky, latinsky a maďarsky. Kostolík ležal smerom na juh od pevnôstky pred priečelím dnešného kaštieľa. Bol postavený z kameňa v gotickom slohu. Bola to prízemná stavba bez základov, bez krýpt. Kostol bol zasvätený Sv. Anne. Rozmery: dlhý 13,5 m, široký 6,3 m, vysoký 7 m. Bol pokrytý šindľom. Na vežu Mikuláš Topoľčiansky zakúpil stopädesiat kilový zvon. K severnej strane kostola bola pristavená sakristia o ploche 18 m2, nad ňou bolo poschodie s komnatou pre panstvo. Do komnaty sa vchádzalo zo sakristie drevenými točitými schodami. V sakristii sa v zime kúrilo. V kostole bol hlavný oltár s kremencovým podstavcom, vrchná doska bola z červeného mramoru. Kostolný kalich bol strieborný, zdobený zlatom. Paténa bola zo zlata. Pri kostole bola drevená zvonica, na nej 50 kg zvon – umieráčik, ktorý so sebou priniesli obyvatelia Hrádze po jej zániku. V okolí kostola bol cintorín rozdelený lipami na dve časti. Bližšie k potoku Leveš cintorín pre poddaných a bližšie k pevnosti cintorín pre šľachtu, kde bol pochovaný aj zakladateľ kostola Mikuláš z Topoľčianok.

Tretí kostol, zasvätený sv. Kataríne Alexandrijskej, slúžiaci veriacim v súčasnosti, je postavený v klasicisticko-barokovom slohu. Územie, na ktorom stojí, sa v čase výstavby menovalo “Vŕšok”. Dal ho postaviť gróf Karol Keglevich a jeho brat biskup Žigmund Keglevich, Projekt vypracoval vtedajší slávny bratislavský architekt Melchior Hefele, ktorý v Bratislave projektoval dnešný primaciálny palác – ako sídlo ostrihomského arcibiskupa. Stavba kostola bola započatá r. 1776 a ukončená r. 1779, kedy bol i konsekrovaný. Starý kostolík pri pevnosti – na území parku doslúžil. Po 433 ročnej existencii a službe veriacim bol zrúcaný. Prv však z neho boli prenesené vzácne časti do nového kostola. Boli to mramorové časti starého oltára, historicky veľmi cenná medená krstiteľnica na mramorovom podstavci, reliéf Jána Topoľčianskeho -Turkobijca, tiež z červeného mramoru, a niekoľko obrazov. Kostol je zasvätený Sv. Kataríne, ktorej obraz visí nad hlavným oltárom. Maľoval ho na objednávku Karola Keglevicha v r. 1784 podľa menšieho obrazu umiestneného v starom gotickom kostolíku maliar Hubert Alexander Maurer. Ďalej boli prenesené zo starého kostolíka oba 50 kg zvony zo zvonice a 150 kg z kostola. Kostol má pevné základy a pod ním si dala rodina Keglevichovcov vybudovať rodinnú hrobku. Celkove bolo pripravených 45 miest pre rôzne dĺžky rakvy – malé pre deti, stredné a veľké pre dospelých. Zaplnených – zamurovaných je 18. Na niektorých už nie sú mená čitateľné. V kostole sa nachádzajú náhrobné tabule grófa Karola Keglevicha a Adely Zichyovej. V roku 1925 boli na vežu umiestnené nové zvony v cene 55 096,- Kčs. Liala ich zvonárska firma „Bratia Fischer” v Trnave. Celkom bolo upevnených päť zvonov. Ich hlahol je hodný katedrály. V roku 1927 boli inštalované vežové hodiny.

Kaplnka v kaštieli – dala ju vybudovať grófka Rákocziová-Erdódyová pri príležitosti založenia Karmelitánskeho bratstva. Dňa 16. júla 1686 bola kaplnka pripravená prijať obraz Panny Márie z Karmelu, dar pápeža Inocenta XI. a privítať arcibiskupa Juraja Szechenyiho, ktorý Bratstvo škapuliarske v Topoľčiankach založil. Kaplnka bola cieľom pútnikov od jej založenia až po obdobie smutne známych päťdesiatych rokov nášho storočia. Brána kaštieľa a dvere kaplnky sa pre pútnikov zatvorili. Znovu sa otvorili 12. mája 1990, kedy po obnovení ju opäť vysvätil pán arcibiskup Sokol – metropolita trnavský. Vysviacka sa konala z podnetu a za spoluúčinkovania p. kanonika Emila Scheimera . V kaplnke sa nachádzajú mnohé umelecké diela. Na oltári je kópia Rafaelovej Madony – nahrádza pôvodný vzácny obraz škapuliarskej Matky, ktorý bol prenesený do kostola a v roku 1973 neznámym páchateľom z kostola odcudzený. Za oltárom vo výklenku je kópia Murillovej Madony, vedľa nej obrazy od viedenského maliara Huberta Maurera. V prednej časti obraz Oplakávanie Krista jeho matkou po sňatí z kríža od liptovského rodáka Eduarda Ballu z r. 1892. Nad vchodom kaplnky je na obraze Alžbeta Rákocziová rod. Bánffi – vystretá na katafalku. Obraz je z roku 1663, práca benediktínskeho mnícha Basíliusa. Bol to laický maliar, ktorý býval mimo obce a svoje farby si pripravoval z rozdrvených kameňov rôznej farby, živice a oleja. Za zamyslenie stojí nápis na obraze: Kým som priadla niť svojho života, bola som ako svetlo, perla, bola som ako kvet, a teraz som už len ako hmla, dym – prach a popol. Pri vchode do kaplnky nad dverami je mramorová plastika narodenia Pána. Pred vchodom v rohu renesančnej arkády je malý zvon z r. 1694, ktorý zvolával osadenstvo kaštieľa bez rozdielu postavenia na modlitby a bohoslužby.
Text bol prevzatý z webovej stránky Rímskokatolíckeho úradu v Topoľčiankach www.schussdefekt.comuf.com.

Mechovička

Mechovička je pútnickým miestom Nitrianskej diecézy, v blízkosti obce Rajčany v topoľčianskom dekanáte.

Nová Ves nad Žitavou

Je to pútnické miesto asi od r. 1875. Viac informácií TU

Spočiatku sem chodili pútnici ku studničke a neďaleko nej postavenej kaplnke, kde bol stĺp so sochou Sedembolestnej. Dnes sem chodia pomerne veľké púte z požitavskej oblasti na sviatok Panny Márie Kráľovnej (22. 8.). Kaplnka je nová, s lurdskou jaskyňou.

zdroj: http://paulus.frcth.uniba.sk/