Sviatkom Krista Kráľa končí liturgický rok

14. decembra 2019 | Kategória: Informačný servis diecézy, Nezaradená

V Katolíckej cirkvi liturgické slávenia vznikali na základe aktuálnosti čias. Prví kresťania slávili najskôr liturgiu Veľkej noci – Eucharistiu podľa rozkazu Ježiša Krista. Postupne si začali liturgicky pripomínať jednotlivé tajomstvá života Krista a tak sa začali sláviť sviatky Zjavenia Pána a Vianoc, neskôr aj sviatky Panny Márie a svätých.

S postupom čias, ako boli nastolené otázky viery, bol zavedený sviatok Panny Márie Bohorodičky. Po vyhlásení dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie (1854) bol v Cirkvi zavedený sviatok s týmto titulom. Silný vplyv vývoj liturgických slávení mali pápeži a koncily. V novodobých dejinách pápež Pius XI. prijal za svoje motto: „Pokoj Kristov v kráľovstve Kristovom“. Svojím postojom sa usiloval dokázať, že Cirkev sa má aktívne podieľať na činnosti spoločnosti, nie sa od nej izolovať. V prvej encyklike Ubi arcano (1922) založil Katolícku akciu – viedla k úzkej spolupráci laikov s hierarchiou. Ako odpoveď na dobový sekularizmus vyhlásil sviatok Krista Kráľa (1925). Pius XI. 11. decembra 1925 vydal encykliku Quas primas pre patriarchov, arcibiskupov, biskupov a všetkých ostatných miestnych správcov, ktorí zdieľajú pokoj a príslušnosť k Apoštolskému stolcu, aby medzi ľudom zažiarila nádej na zaistený mier (pokoj) – nariadil všeobecne, že má byť slávený sviatok Krista Kráľa v poslednú nedeľu mesiaca októbra.

V úvode encykliky pápež Pius XI. konštatuje, že od samého začiatku svojho pontifikátu všetkých svojimi nariadeniami napomínal, že pokoj Kristov je potrebné hľadať v Kristovom kráľovstve, lebo k dohode a upevneniu mieru niet účinnejšieho prostriedku ako obnova Kristovej vlády. V prvej časti encykliky s názvom Milostivý rok je hlásateľom Kristovho kráľovstva Pius XI. vyznáva, že on sám bol naplnený potešením, keď v Chráme sv. Petra, po vyhlásení šiestich vyznávačov a panien za svätých, nesmierne množstvo veriacich prevolávalo pri ďakovnom chválospeve: „Ty si Kráľ slávy, Kriste!“ Okrem toho na ten jubilejný rok (1925) pripadlo 1600. výročie Nicejského snemu (325), ktorý slávnostne vyhlásil a ako článok viery predložil jednopodstatnosť jednorodeného Syna s jeho Otcom. Tento snem taktiež vložil do Vyznania viery slová: „A jeho kráľovstvu nebude konca.“ Pretože tento svätý rok veľmi prispel k oslave Kristovho kráľovstva, zakončíme ho tým, hovorí Pius XI., že zavedieme do cirkevnej liturgie zvláštny sviatok Pána nášho Ježiša Krista Kráľa.
Podľa pápeža Pia XI. je zvykom nazývať Krista Kráľom pre najvyššiu dokonalosť, ktorou vyniká nad všetkými tvormi. Týmto spôsobom je Kristus Kráľom nad rozumom človeka (lat. in mentibus hominum), pretože on je pravda sama a všetci ľudia musia od neho čerpať pravdu a poslušne ju prijímať. Kristus je Kráľom nad vôľou človeka (lat. in voluntatibus hominum), pretože Kristus svojím vnútorným vedením a vnuknutím podrobuje našu slobodnú vôľu svojej vôli, a tým nám dodáva nadšenie k najušľachtilejším úkonom. Kristus je Kráľom sŕdc pre svoju „lásku, ktorá presahuje každé poznanie“ (Ef 3, 19). Je zrejmé, že kráľovské meno a kráľovská moc prináleží Kristovi ako človeku aj vo vlastnom slova zmysle V tretej časti s názvom Kristovo kráľovstvo vo Svätom písme analyzuje Pius XI., že na mnohých miestach vo Svätom písme sa dočítame, že Kristus je Kráľ. Kristus totiž je predurčený ako Vládca pochádzajúci od Jakuba (Num 24, 19); bol pomenovaný Kráľ, od Otca bol ustanovený nad Sionom – svätým vrchom (Ž 2, 6) a jeho kráľovstvu nikto nepopíše hranice (Ž 71, 8) a vytrvá až naveky (Iz 9, 7), tak ako kráľ predpovedal (Jer 23, 5), má vládnuť až na veky (Dan 2, 44). Táto náuka o Kristovi Kráľovi je potvrdená aj na stránkach Nového zákona. Archanjel zvestuje Panne, že porodí syna, ktorému dá Pán Boh trón Dávida, jeho otca; ten bude vládnuť nad potomstvom Jakubovým na veky a jeho kráľovstvo bude bez konca (Lk 1, 32 – 33). Kristus sám vydáva svedectvo o svojom kráľovstve: hovorí vo svojej poslednej reči k ľudu o odmenách a trestoch, ktorých sa dostane dobrým a zlým pre celú večnosť; odpovedá rímskemu miestodržiteľovi, ktorý sa verejne pýta, či je kráľom; alebo po svojom zmŕtvychvstaní zveruje apoštolom úrad učiť a krstiť všetky národy; skrátka kedykoľvek sa naskytla vhodná príležitosť, sám seba nazýval kráľom (Mt 25, 31 – 40) a verejne sa vydával za kráľa (Jn 18, 37) a slávnostne prehlásil, že je mu daná všetka moc na nebi i na zemi (Mt 28, 18). Čo iné je vyjadrené týmito slovami, než veľkosť jeho moci a nekonečnosť jeho kráľovstva?

Nemôžeme sa teda čudovať, že Ján ho nazýva „vládcom nad pozemskými kráľmi“ (Zjv 1, 5), a že sa zjavil apoštolovi vo videní o konci sveta, ako má na svojom plášti vo výške bedier napísané: „Kráľ kráľov a Pán pánov“ (Zjv 19, 16). Veď Krista Otec „ustanovil dedičom všetkého“ (Hebr 1, 2), musí teda kraľovať, až kým na konci sveta nepoloží všetkých nepriateľov pod nohy Boha a Otca (1 Kor 15, 25). Quas primas a zdôrazňuje, že je potrebné učiť o Kristovej kráľovskej dôstojnosti a moci. To je zahrnuté v piatej časti encykliky s názvom „Základ Kristovej kráľovskej dôstojnosti“. Kristus je naším Kráľom nielen právom svojho zrodenia, ale aj právom, ktoré nadobudol svojím vykupiteľským dielom, veď „boli sme vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“ (1 Pt 1, 18 – 19). Neprináležíme už sebe, pretože Kristus nás kúpil za veľkú cenu (1 Kor 6, 20). Zo šiestej časti Povaha Kristovho kráľovstva je dôležitý fakt, ktorý zdôraznil aj Pius XI., že Kristovo kráľovstvo obsahuje trojakú moc, bez ktorej by žiadne kráľovstvo nebolo mysliteľné. Ježiš Kristus je náš zákonodarca, ktorého sú všetci povinní poslúchať (Mk 16, 15 – 16). Moc sudcu dostal Ježiš od Otca (Jn 5, 22) a má právo odmeňovať a trestať ľudí počas ich pozemského života. Kristus má taktiež moc výkonnú, pretože všetci ľudia sú povinní poslúchať jeho zákony, spurným hrozia tresty, ktorým nikto nemôže uniknúť.

Siedma časť s názvom Kristovo kráľovstvo sa vzťahuje zvlášť na duchovné záležitosti a nám pripomína, že Kristova kráľovská moc sa rozprestiera nad všetkých ľudí a nad všetky národy, pretože je len jediný prameň šťastia pre jednotlivca i pre spoločnosť: „A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). „Preto tí, ktorí riadia národy, nech sami i so svojím ľudom neodopierajú verejne preukazovať Kristovej vláde povinnú úctu a poslušnosť, ak si chcú zachovať naplno svoju autoritu a povzniesť blaho a šťastie svojej krajiny.“ Ôsma časť Požehnanie plynúce z Kristovej kráľovskej vlády konštatuje, že predchodca Pia XI., Lev XIII., pred dvadsiatimi piatimi rokmi v encyklike Annum sanctum (25. mája 1899) predniesol tieto slová: „Aké šťastie by zavládlo na svete, keby sa všetci jednotliví ľudia, rodiny i štáty nechali riadiť Kristom. Potom konečne bude možné vyliečiť toľko rán; potom právo nájde svoju predošlú autoritu, obnoví sa krásny pokoj, klesnú meče a zbrane vypadnú z rúk, keď všetci ochotne príjmu Kristovu vládu a budú ho poslúchať, a každý jazyk bude vyznávať, že Pán Ježiš Kristus je v sláve Boha Otca. Dôvody pre zavedenie sviatku Krista Kráľa sú v deviatej časti encykliky: „Aby kresťanská spoločnosť hojnejšie prijímala tieto vzácne prednosti a aby si ich natrvalo uchovala, musí sa čo najviac rozšíriť náuka o kráľovskej dôstojnosti nášho Spasiteľa. K tomu sa však nezdá nič užitočnejšie, než ustanovenie vlastného a zvláštneho sviatku Krista Kráľa . Z desiatej časti s názvom Sviatok Krista Kráľa je liekom proti súčasnému laicizmu je zrejmý hlavný dôvod Pia XI. pre ustanovenie sviatku Krista Kráľa: „Všade je rozosiate semeno nesvornosti a sú medzi národmi vzplanuté plamene nenávisti a sporu, ktoré ešte veľmi zadržujú obnovu pokoja: je rozšírená bezuzdná žiadostivosť, ktorá sa nezriedka zakrýva rúškom všeobecného blaha a lásky k vlasti, a z toho vznikajú roztržky medzi občanmi a ona slepá a bezuzdná sebecká láska, ktorá nehľadá nič iné ako vlastný prospech a zisk, a podľa toho hodnotí všetko ostatné: je celkom rozvrátený rodinný pokoj zabúdaním na povinnosti a nedbanlivosťou; jednota a pevnosť rodiny je otrasená; a nakoniec ľudská spoločnosť je rozvrátená a rúti sa do záhuby. Sviatok Krista Kráľa, ktorý sa má odteraz sláviť každoročne, vzbudzuje v nás živú nádej, že sa ľudská spoločnosť sa šťastne sa vráti k najmilšiemu Spasiteľovi.“

Trinásta kapitola hovorí o úradnom zavedení sviatku Krista Kráľa: „Našou apoštolskou mocou ustanovujeme sviatok nášho Pána Ježiša Krista Kráľa, ktorý sa má sláviť každoročne po celom svete poslednú nedeľu v októbri, bezprostredne pred sviatkom Všetkých svätých. Nariaďujeme tiež, aby sa tohto dňa každoročne obnovilo zasvätenie ľudského pokolenia najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, čo nám prikázal každoročne opakovať náš predchodca v blahej pamäti Pius X.“ Za týmto nariadením nasleduje štrnásta časť Požehnanie plynúce z ustanovenia sviatku Krista Kráľa, v ktorej Pius XI. vysvetľuje, aký úžitok sa očakáva pre Cirkev, pre štát aj jednotlivých veriacich z uctievania Krista Kráľa. Po reforme liturgického kalendára dostal miesto na konci Cezročného obdobia, teda na konci liturgického roku. Tým sa vyzdvihuje aj jeho eschatologický charakter (gr. eschaton – týkajúci sa posledných vecí a udalostí).

Spracoval: Daniel Dian (podľa príspevku ThDr. PaedDr. Monika Slodičková, PhD.: Encyklika Pia XI. Quas primas (1925) o Kristovi Kráľovi podľa Mikuláša Russnáka. In: Duchovný pastier, revue pre teológiu a duchovný život. Trnava SSV, 2010, č. 1.)