V Želiezovciach majú relikviu sv. Charbela

14. decembra 2019 | Kategória: Najdôležitejšie informácie, Nezaradená

Nitrianska diecéza má po Kostole sv. Petra a Pavla v Nitre ďalší chrám, ktorému sa dostalo cti uchovávať relikvie sv. Charbela Makhloufa. Tým chrámom je od 23. novembra 2019 farský kostol sv. Jakuba staršieho v Želiezovciach. Práve v tento deň tam nitriansky diecézny biskup Mons. Viliam Judák spolu s miestnym farárom Stanislavom Illéšom a ďalšími kňazmi celebroval slávnostnú svätú omšu, počas ktorej miestnej farnosti odovzdal prinesené relikvie sv. Charbela Makhloufa. Na začiatku liturgie predniesol brat Fabio z poľskej Maronitskej nadácie modlitbu sv. Charbela v arabskej reči, ako sa ju tento svätý pustovník a libanonský divotvorca pôvodne modlieval. Vo svojom príhovore biskup Viliam Judák poukázal na cestu jednotlivca k svätosti skrze nasledovanie príkladu svätých. V závere liturgickej slávnosti si prítomní veriaci mohli bozkom uctiť relikviu sv. Charbela, a pre záujemcov bol distribuovaný požehnaný olej, ktorý bol mimoriadne pripravený práve pre túto príležitosť. Relikviár s ostatkami sv. Charbela bude natrvalo uchovávaný vo farskom kostole sv. Jakuba v Želiezovciach.

Sv. Charbel Makhlouf je známy ako pustovník z Annaya. Tento maronitský kresťan žil v Libanone v rokoch 1828 –1898. Je považovaný za jedného z najväčších divotvorcov 19. storočia. Už za svojho života bol vzorom dokonalého mnícha pustovníka a ľudia ho považovali za svätca. Jozef Anton Makhlouf sa narodil 8. mája 1828 na juhu Libanonu v chudobnej roľníckej rodine. Ako trojročnému mu zomrel otec, a tak vyrastal pod dohľadom svojho strýka. Keď mal 14 rokov, utiahol sa do jaskyne, dnes nazývanej Jaskyňa svätca, aby sa tam v tichu modlil. V rozjímaní dokázal tráviť celé hodiny. Cítil povolanie do mníšskeho stavu, no nemohol túto túžbu realizovať, lebo strýko bol proti. Až po dosiahnutí 23 rokov opustil tajne domov a stal sa novicom v kláštore Rádu libanonských maronitov v Annay. Prijal meno Charbel (Sarbel, Jerbello) po jednom z mučeníkov za éry cisára Traiána. Slávnostné sľuby zložil 1. novembra 1853 a predstavení ho poslali do seminára v Kfifane. Charbel Makhluf bol vysvätený za kňaza roku 1859 a nasledujúcich štyridsať rokov prežil v kláštore v Annay. Roku 1859 požiadal o možnosť žiť životom eremitu a usadiť sa v pustovni. Toto povolenie však dlho nedostával. V r. 1875, keď otec Charbel už pridlho čakal na povolenie utiahnúť sa dopustovne, sa udial tento zázrak. Dvaja sluhovia sa rozhodli, že si z neho urobia žart a namiesto oleja naplnili jeho lampu vodou. Otec Charbel ju však zapálil ako obyčajne. Otec predstavený, ktorého na to upozornili vystrašení sluhovia, sa presvedčil, že v lampe naozaj horela voda. Pochopil túto udalosť ako znamenie a na druhý deň prišlo od generálneho predstaveného povolenie pre pustovňu. Niekoľko mesiacov po smrti sa okolo jeho hrobu začali diať mimoriadne udalosti. Keď otvorili rakvu, našli telo v stave, akoby ho pochovali iba včera. Preniesli ho teda do novopostavenej kaplnky, kde ho pochovali. Roku 1927 sa začal proces jeho blahorečenia, a tak rakvu znovu vyniesli na povrch. Mnísi a veriaci, ktorí sa tam zišli, videli z truhly vytekať tekutinu. Domnievali sa, že do nej prenikla voda, preto ju znovu otvorili. Telo bolo nedotknuté rozkladom a malo teplotu živého človeka. Na čele mŕtveho boli kvapky potu. Keď ich predstavený utrel, na šatke ostal odtlačok tváre. V deň, keď sa v r. 1950 exhumovalo jeho telo, boli na príhovor otca Charbela uzdravení mnohí chorí, hluchí, nemí, slepí, ochrnutí – púhym dotykom jeho hrobu alebo krvou, alebo často jednoduchou modlitbou v jeho mene. K hrobu Šarbela Makhlufa začali prichádzať pútnici, katolíci aj veriaci iných vierovyznaní, prinášali chorých a modlili sa za ich uzdravenie. Mnohí z nich sa skutočne vyliečili. Počas II. vatikánskeho koncilu pápež Pavol VI. vyhlásil Šarbela Makhlufa za blahorečeného 5. decembra 1965 a 9. októbra 1977 ho pripísal do zoznamu svätých.