Pastiersky list – Veľká noc 2015
Drahí bratia a sestry! Priznávam, že každoročne, keď mám hovoriť o veľkonočnom tajomstve, dostávam sa do určitých ťažkostí. Azda aj oprávnene, veď posolstvo o Kristovom zmŕtvychvstaní presahuje našu predstavivosť. V každom prípade sa o to pokúsme spoločným uvažovaním, pretože je to pre nás veľmi dôležité, ba najdôležitejšie v našom živote viery. Vždy, keď hovoríme o tajomstve Veľkej noci, musíme rátať s tým, že máme dočinenia so smrťou. Teda so skutočnosťou, ktorá nikdy nebola jednoduchá pre človeka, či ľudstvo vôbec.
Pre antického filozofa Epikura je smrť falošným problémom: „Kým som tu ja,“ – hovoril – „nie je tu smrť, keď je tu smrť, ja tu už nie som.“ Žiaľ, denne sa presviedčame, že: „Smrť je smrteľná choroba, ktorá sa získava narodením.“
Moderný filozof M. Heidegger preberá tento druh myslenia a urobil zo smrti plnoprávny predmet filozofie. Definuje život a človeka ako „bytie k smrti“. Človek podľa neho nemôže žiť bez toho, aby v každom okamihu nezomieral. Žiť pre smrť však podľa neho znamená, že smrť nie je len koncom, ale aj cieľom života. Človek sa rodí preto, aby zomrel, pre nič iné. Aj podľa mnohých filozofov dneška je ničota jediná možnosť človeka.
Skúsenosť nám poukazuje, že kultúry a obdobia sa stavajú voči smrti ako voči tajomstvu, či skôr hádanke, ktorá sa nedá rozlúštiť.
Keď sa však na tajomstvo smrti pozrieme očami viery a veľkonočného víťazstva, mení sa vo svojej podstate. Sv. Gregor Nysský hovorí o Ježišovi Kristovi, že „sa narodil, aby mohol zomrieť“. On, Boh, vzal na seba smrteľné telo, aby mohol s ním bojovať a zvíťaziť nad smrťou. Smrť, hovorili Otcovia, sa vrhla na Krista, pohltila ho, ako bola zvyknutá robiť všetkým ľuďom, ale nemohla ho „stráviť“, pretože v ňom bol Boh a takto bola ním usmrtená. Sv. Efrém Sýrsky píše: „Smrť ho zabila v tele, ktoré vzal na seba, ale tými istými zbraňami on zvíťazil nad smrťou… Smrť zabila prirodzený život, ale bola zabitá nadprirodzeným životom.“ „V moci Ducha, ktorý nemohol zomrieť, Kristus usmrtil smrť, ktorá zabíjala ľudí“, hovorí Melito zo Sárd.
Ježiš Kristus hovorí o svojej smrti ako o veľkonočnom exode, a tak Kristova smrť na kríži je nová Pascha, „Kristov prechod z tohto sveta k Otcovi“ (porov. Jn 13, 1).
Preto náš pohľad na tajomstvo smrti je plný nádeje, ktorá nesklame. So sv. Pavlom môžeme zvolať: „Smrť pohltila víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo. Smrť, kdeže je tvoj osteň?“ (1 Kor 15, 55).
Pýtate sa, ako sa to týka nás? Pozrite! Keď Ježiš ustanovil Eucharistiu, anticipoval svoju smrť. Keď láme chlieb a podáva kalich, dáva jej taký zmysel, aký chce on. Dôverne ju prežíva s učeníkmi prv, než ho strhnú vonkajšie udalosti a pribijú na kríž. My môžeme urobiť to isté. Ježiš ustanovil Eucharistiu, aby nám dal účasť na svojej smrti, aby nás spojil so sebou. Sláviť Eucharistiu, či sa na nej zúčastňovať s čistým srdcom, je najopravdivejší, najsprávnejší a najúčinnejší spôsob, ako sa pripraviť na smrť. V nej slávime aj našu smrť a obetujeme ju deň čo deň Otcovi, lebo Kristus zomrel za všetkých. V Eucharistii môžeme dať Bohu naše amen, áno, tomu čo nás čaká, spôsobu smrti, ktorú On na nás dopustí. V Eucharistii píšeme svoj testament: Rozhodujeme sa, komu odovzdáme svoj život, pre koho zomrieme.
Definícia človeka ako „bytia smerujúceho k smrti“ dokonale vystihuje Krista, ktorý sa narodil preto, „aby mohol zomrieť“. Ale vystihuje aj nás, ktorí sme v neho uverili. V Ježišovi takto máme moc premeniť svoju najväčšiu porážku – smrť – na svoje najväčšie víťazstvo, ak ju prijmeme spolu s ním.
Veľká noc je sviatok dôstojnosti človeka. Dáva prísľub, že každý z nás je zahrnutý do Božej lásky, Boh nás pojal do svojho srdca, nikdy sa nás nevzdá, ani v smrti nie, preto máme dôstojnosť, ktorú nám nik nemôže vziať, pretože je od Boha.
Pri tejto veľkonočnej slávnosti by som Vás chcel povzbudiť, aby sme sa často, najmä v nedeľu, zúčastňovali sv. omše a v nej prijímali Eucharistiu ako záruku večného života. Pamätajme, v tomto duchu, aj na našich chorých a nevládnych bratov a sestry, sprostredkujme im túto milosť viackrát do roka. Naši kňazi ich ochotne navštívia nielen pred Vianocami a Veľkou nocou, ale aj v okruhu prvých piatkov, keď o nich vedia. My, ktorí sme príbuzní a známi, im to máme umožniť. Zvlášť zavolajte kňaza včas v prípade ťažkej choroby, doma či v nemocnici, tiež pri vážnych úrazoch, či autohaváriách. Ako je možné, že mnohí naši blízki veriaci zomierajú bez sviatostného zaopatrenia, a to často aj po dlhej chorobe? Návšteva kňaza neznamená automaticky privolanie smrti. Nebuďme falošnými utešiteľmi, ktorí často zakrývajú pred chorým jeho vážny stav a nechajú ho odísť z tohto sveta, akoby šiel do neznáma či konečného zániku?! Ježišove slová sú jednoznačné: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?!“ (Jn,14,2). Využime prostriedky, ktoré nám Pán ponúka cez svoju Cirkev, aby sme boli „domácimi Pána Boha“.
V prípade, že nás naši blízki predchádzajú do večnosti, naša rozlúčka s nimi, hoci je veľmi bolestná, nech je dôstojná a nech je svedectvom našej viery vo večný život. Preto buďme ľuďmi, ktorí primerane preukážu svoju úctu a lásku svojim blízkym, avšak so živou vierou. Pristúpme pri tejto príležitosti k sviatosti zmierenia a obetujme predovšetkým sv. prijímanie za zosnulého. Okrem vonkajšej skromnej kvetinovej spomienky nezabúdajme na to najdôležitejšie, a to je obeta sv. omše za zosnulého. V niektorých farnostiach je zvykom, že veriaci príbuzní uvijú najkrajší veniec z ušetrených prostriedkov a dajú odslúžiť za zosnulého i viac sv. omší.
Bude to, okrem duchovnej pomoci zosnulému, aj naším prejavom živej viery vo večný život.
Primeraná skromnosť by sa mala prejaviť aj pri výbere rakvy a vo forme stavania pomníkov nad pripravovanými miestami nášho pochovania, ešte za nášho života, či hrobmi našich blízkych zosnulých.
Je možné, že poslednými myšlienkami vyvolávam istú nevôľu, ale priznajme, ak chceme svoju vieru v Zmŕtvychvstalého žiť opravdivo, týka sa veľmi výrazne aj tejto oblasti nášho života. Ba dokonca od toho môže závisieť aj naša večnosť, a to, uznajme, nie je maličkosť. Ide o všetko!
Viera v Zmŕtvychvstalého Ježiša je viera v to, čo sa skutočne stalo a čo čaká aj nás. Táto viera stojí na pevnom základe. Preto, ak sa počas života usilujeme učiť a motivovať do života a pracovných aktivít, potrebujeme sa tiež učiť odchádzať z tohto sveta, nie so strachom, ale s kresťanskou nádejou.
Sv. Pavol nás povzbudzuje: „Sám Duch, spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. Ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním mohli byť oslávení. A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8,16-18).
V duchu týchto slov Vám, milí bratia a sestry, žičím a vyprosujem veľkonočnú nádej v každej oblasti nášho života.
† Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup
