Pastierske listy

PASTIERSKY LIST NITRIANSKEJ DIECÉZY NA SLÁVNOSŤ SVÄTEJ RODINY JEŽIŠA, MÁRIE A JOZEFA

Milí bratia a sestry,

s prejavom úprimného žičenia Vás v týchto sviatočných chvíľach všetkých pozdravujeme a želáme Vám požehnané vianočné dni a milostiplné obdobie nastávajúceho nového občianskeho roka. Celkom Vás chápeme, že nemusíte byť naladení, v tejto atmosfére, na nasledujúce slová, ktoré zaznejú z pastierskeho listu. Nemáme však inú možnosť v tento deň Svätej rodiny spoločne sa stretnúť ako diecézna rodina, aby sme si uvedomili dobro rodiny a jej nenahraditeľnosť. Ide o hodnoty, okolo ktorých nemôžeme obísť mlčky, lebo by sme riskovali dobro pozemské aj našu spásu. Sme svedkami toho, že v súčasnosti sa začína nebezpečne hovoriť o rodine ako o inštitúcii rôznych podôb a vzťahov. Tvrdí sa, že pohlavie človeka ako muža alebo ženy nie je nemeniteľné, vopred dané, ale že si ho môže každý človek určiť sám. Teda nie Boh stvoril človeka ako muža a ženu, ale my ľudia si robíme svoje „pohlavie“ sami. A tak už nie sú iba dve, ale aj iné „pohlavia“ podľa sexuálnych sklonov a želaní jednotlivcov, aj keď by tie boli akokoľvek bizarné. Médiá sa nás snažia presvedčiť, že sme netolerantní, keď trváme na tradičných hodnotách a princípoch rodiny. Je nám to predkladané ako cesta pokroku. „Tradičné manželstvo a rodina“ – tento Boží poriadok pre muža a ženu – v tom nemajú miesto. Áno, sme pod tlakom sekulárnej spoločnosti, a predsa naša identita, Bohom darovaná je nemeniteľná a zároveň výnimočná. Niet väčšej hodnoty pre ľudí žijúcich v manželstve, ako je kresťanské manželstvo. Ježiš Kristus, ktorý priniesol zmierenie všetkému, prinavrátil manželstvo a rodinu k ich počiatočnej forme (porov. Mk 10,1-12). Rodina a manželstvo boli Kristom vykúpené (porov. Ef 5,21-32), obnovené na obraz Najsvätejšej Trojice – tajomstva, z ktorého vychádza každá opravdivá láska.

Zmysel manželskej zmluvy, inaugurovanej vo stvorení a zjavenej v dejinách spásy, je naplno zjavený v Kristovi a v jeho Cirkvi. Od Krista a prostredníctvom Cirkvi manželstvo a rodina získavajú milosť potrebnú pre vydávanie svedectva o Božej láske a pre život v spoločenstve. Rodina je prameňom radostí i skúšok, hlbokých citov, a niekedy aj zranených vzťahov: rodina je skutočne „školou ľudskosti“ (porov. Gaudium et spes, 52), ktorú tak veľmi potrebujeme. Ruský spisovateľ Fiodor Michajlovič Dostojevskij opisuje manželské šťastie takto: „Ak ste kedysi milovali, ak ste sa z lásky zosobášili, tak prečo by táto láska mala pominúť? Či ju nemožno oživiť? Zriedka sa stáva, že ju nemožno zachrániť. Je pravda, že prvá manželská láska pomíňa, ale potom prichádza láska dokonca ešte lepšia. Stávajú sa jedným duchom, všetky rozhodnutia robia spoločne, nemajú pred sebou tajomstvá. Keď sa narodia deti, tak každá chvíľa, dokonca najťažšia, zdá sa byť chvíľkou šťastia… Ako by sa vtedy otec a matka nemohli spojiť ešte užšie? Veď ktože by musel byť muž, aby znenávidel ženu, ktorá kŕmi svoje dieťa?“

Čo nové prináša kresťanská viera do tohto ľudského ideálu? Jednoducho možnosť preniesť ho do praxe, aby z ideálu, ktorý zostáva vo sfére snov, stala sa prežívaná skúsenosť. Viera pridáva k prirodzenosti milosť. Je to ovocie sviatosti manželstva, ono dáva manželom milosť stavu. Ona je hodnotou, ktorá pochádza z kríža Kristovho, ktorý neničí prirodzenosť ani ju nenahrádza, ale ju dvíha, povyšuje, uzdravuje a posilňuje, dáva jej nové schopnosti k prekonávaniu ťažkostí. Pomáha vstať po každom páde. Keď sa manželia otvárajú pre činnosť Ducha Svätého, on im udeľuje to, čím sám je. „Nakazí ich“, ak tak možno povedať, keď v nich obnovuje schopnosť a radosť z dávania sa druhej osobe. O tom, že sa čosi začína meniť vo vzťahoch medzi manželmi, že milosť začína víťaziť nad prirodzenosťou, „agape“ nad „erosom“, svedčí to, že sa prestávajú pozastavovať a pýtať: „Čo môj muž – alebo moja žena – mohla by urobiť pre mňa, a ešte to neurobila?“, ale začínajú myslieť: „Čo by som mohla urobiť pre môjho muža, alebo čo by som mohol urobiť pre moju ženu, čo som ešte neurobila, neurobil?“

V podstate sviatostného manželstva prebýva Boh. V našich rodinách, manželstvách, to, čo je svetu málo viditeľné, je práve Pánova prítomnosť. „S nami je Boh“ – to je podstata kresťanskej rodiny, z ktorej sa odvíja všetko ostatné. Až keď otec, matka a deti prežívajú istotu, že s nimi je Boh, až potom sa začína odvíjať všetko to, čo nazývame praktizovaný kresťanský život. Keď sa otec s matkou denne obracajú k Bohu, ktorý si prial ich manželstvo, ktorý si prial ich deti, narodené z ich vzájomnej lásky, obracajú sa k tomu, ktorý nielen uplatnil svoju vôľu, že sa tak stalo, ale aj ďalej ju majú možnosť žiť na oslavu Božiu i na vzájomné posvätenie. V Kristovej láske hľadáme najprv dobro blížneho, a to si manželia potrebujú strážiť celý svoj život, nielen dočasne. Veď láska sa prejavuje nielen cez pocit, ale najmä cez každodennú obetu, ochotu darovať sa blížnemu pre jeho dobro.

Okrem lásky je tu aj Kristova pokora. Veď pýcha, zaťatosť, stáť na svojom sú smrteľnými nepriateľmi lásky, ktorí vedú k rozvodu, najprv k rozvodu srdca, neskôr v živote. Pokora je olivovým olejom, ktorý odstraňuje začiatky hrdze; je štítom; nepripúšťa, aby sa tvorili zrazeniny urážok ako aj múry mlčania, ktoré neskôr možno len nesmierne ťažko zrúcať. Ak sa niekedy objaví myšlienka: Prečo musím vždy ja ustupovať? Uvážme, koľkokrát Boh ustúpil vo vzťahu k nám, keď nám odpustil a keď obnovil dialóg s nami, ktorý sme prerušili, keď sme zhrešili! Okrem toho, že pokora chráni manželstvo; možno tiež dodať, že manželstvo sa rodí z pokory! Zamilovanie sa do druhej osoby je najradikálnejším aktom pokory, aký si možno predstaviť. Znamená vyjsť zo seba samého, zísť k druhému ako osoba, ktorá prosí: Daj mi Tvoj život, lebo môj mi už nestačí! Je to priznanie z hĺbky duše, že človek sám sebe nestačí, ale že sa doplňuje, keď dáva seba. Boh, ako vidno, vpísal pokoru do jestvovania muža a ženy. Treba však byť ostražitý. Môže sa totiž stať, že s plynutím rokov láska oslabne a bude sa chcieť „odplatiť“ za tú počiatočnú pokoru, pričom bude pokorovať všetkými možnými spôsobmi životného spoločníka. Sú to znaky našej znepokojujúcej úbohosti a neusporiadania panujúceho v našom vnútri po hriechu. Ale na začiatku to tak nebolo! Manželstvo a rodina vyšli z Božích rúk. Je našou spoluzodpovednosťou ich chrániť a pomáhať, aby sa naplnil Boží úmysel.

„Pán dal otcovi vážnosť”, počúvame v prvom čítaní. Ak si otec vie v rodine dobre zastať svoju úlohu pred Bohom i pred najbližšími a manželka mu v tom pomáha, dávajú najlepší príklad toho, aby ich autoritu rešpektovali aj deti. Bohom dané a rešpektované usporiadanie manželského i rodinného života je najlepším liekom, ktorý preventívne chráni, prípadne i lieči, možné choroby našich rodín. Tu sa ukrýva vnútorná sila i Božia ochrana rodiny, ako aj požehnanie pre spoločnosť. Drahí bratia a sestry, ďakujeme Vám, že sme mohli spoločne uvažovať o hodnotách, ktoré sú nám všetkým vzácne. Aby Pán požehnal naše úsilie, zavŕšme našu úvahu modlitbou: Nebeský Otče, ty si nám dal rodinu ako žiarivý vzor; dopraj, prosíme, aby otcovia bdeli a chránili ju ako svätý Jozef a ženy – matky nech posilňuje príklad Panny Márie v ich dôstojnosti a obetavej láske. Nech deti môžu rásť v múdrosti, veku a obľube u Teba i u ľudí, ako Tvoj milovaný Syn, ktorý povýšil manželstvo na sviatosť. V tom nám Pán Boh pomáhaj! Amen.

Posvätné pôstne obdobie, v ktorom sa nachádzame je zamerané na Veľkú noc. Katechumenov pripravuje na prijatie krstu a zároveň veriacim pripomína ich krst, ktorý prijali a pobáda ich na pokánie (porov. VSLR 27).

Evanjelium dnešnej nedele nám poukazuje na skutočnosť, že všetci sme duchovne slepí; všetci sme duchovne chorí a naša choroba je tak vážna, že potrebujeme lekára a prostriedky na naše uzdravenie. Takýmito prostriedkami sú Sviatosť krstu a Sviatosť pokánia.

Vo Sviatosti krstu sú odpustené všetky hriechy: dedičný hriech, všetky osobné hriechy, ako aj všetky tresty za hriechy. Krstom sa otvára brána účinnej novosti života, ktorá nie je stiesnená pod ťarchou negatívnej minulosti, ale už dáva zakúsiť nádheru a slasť nebeského kráľovstva. Ide o mocný zásah Božieho milosrdenstva v našom živote pre našu spásu. Tento spásonosný zásah však neodníma slabosť našej ľudskej prirodzenosti. Všetci sme slabí a hriešni. Nezbavuje nás to zodpovednosti prosiť o odpustenie zakaždým, keď urobíme chybu! A to je úžasné. Nemôžem sa síce nechať pokrstiť druhýkrát, tretí, štvrtý, ale môžem ísť na spoveď a obnoviť si milosť krstu. Je to akoby sme prijali druhý krst. Pán Ježiš nám nikdy neprestane odpúšťať. Svätý Otec František hovorí: „Nebojte sa prosiť o odpustenie, Boha nikdy neunaví odpúšťať.“ Krst nám otvára bránu. Ak sa táto brána aj trochu privrie kvôli našim slabostiam, našim hriechom,  svätá spoveď nám ju znovu otvorí, pretože je „druhou záchrannou doskou“ ako volá túto sviatosť starokresťanský spis o pokání z polovice druhého storočia  Hermov pastier. Je akoby druhým krstom, ktorým sa nám mnoho odpúšťa, a osvecuje nás, aby sme kráčali vpred s Pánovým svetlom. To je Pánova milosť!

V prvom rade si musíme uvedomiť, že hlavným aktérom odpustenia hriechov je Duch Svätý. Keď sa Ježiš prvýkrát po zmŕtvychvstaní zjavil apoštolom vo Večeradle dýchol na nich a povedal: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20,22-23). Ježiš vo svojom oslávenom tele je novým človekom, ktorý ponúka veľkonočné dary ako ovocie svojej smrti a zmŕtvychvstania. Aké sú to dary? Pokoj, radosť, odpustenie hriechov, vyslanie, predovšetkým však dáva Ducha Svätého, ktorý je ich prameňom. Od Ducha Svätého pochádzajú všetky tieto dary. Ježišovo dýchnutie sprevádzané slovami, ktorými udeľuje Ducha, naznačuje odovzdanie nového života.

Prv však, ako Ježiš učiní gesto dýchnutia a darovania Ducha, ukazuje apoštolom svoje rany na rukách a na boku. Ony predstavujú cenu našej spásy. Duch Svätý nám prináša odpustenie „prechádzajúc cez“ Ježišove rany. Tie rany si chcel zachovať. Aj v tejto chvíli, 
v nebi, ukazuje Otcovi rany, ktorými nás vykúpil. Silou týchto rán sú naše hriechy odpustené. Takto Ježiš vydal život za náš pokoj, za našu radosť, za milosť pre našu dušu, za odpustenie našich hriechov. Je to ozaj nádherné, keď hľadíme na Ježiša takýmto spôsobom.

Ježiš zároveň udeľuje apoštolom moc odpúšťať hriechy. Čo to však znamená? Ako chápať to, že človek môže odpúšťať hriechy? Je to trochu náročné na pochopenie a preto je potrebné sa pritom zastaviť.

Cirkev je držiteľkou moci kľúčov aj čo sa týka odpúšťania hriechov. Boh odpúšťa každému človeku vo svojom zvrchovanom milosrdenstve a chce, aby tí, ktorí patria Kristovi a jeho Cirkvi, prijímali odpustenie hriechov prostredníctvom služobníkov spoločenstva. Cez apoštolskú službu (ministérium) k nám prichádza Božie milosrdenstvo, naše viny sú odpustené a je nám darovaná radosť. Ježiš nás touto cestou volá prežívať zmierenie aj v rozmere cirkevnom, komunitnom. Cirkev, ktorá je svätá a zároveň potrebuje pokánie, sprevádza našu cestu obrátenia po celý život. Cirkev nie je vládkyňou nad mocou kľúčov; nie je paňou, ale služobníčkou vysluhovania milosrdenstva a raduje sa zakaždým, keď môže tento Boží dar ponúknuť.

Mnoho ľudí dnes možno nechápe cirkevný rozmer odpustenia, pretože stále prevláda individualizmus, subjektivizmus a pociťujeme to i my, kresťania. Isteže, Boh odpúšťa každému kajúcemu hriešnikovi osobne, avšak kresťan je spojený s Kristom a Kristus je zjednotený s Cirkvou. Pre nás kresťanov je to dar navyše a zároveň i záväzok navyše: pokorne kráčať touto cestou vysluhovania zo strany Cirkvi. Toto potrebujeme doceniť! Je to dar a je to zároveň starostlivosť, ochrana a istota, že Boh nám odpustil.

Kňaz je tu nástrojom odpustenia hriechov. Božie odpustenie je nám darované v Cirkvi, udelené prostredníctvom služby kňaza. On, človek ako my, ktorý tiež potrebuje milosrdenstvo, stáva sa ozajstným nástrojom milosrdenstva, udeľujúc nám bezhraničnú lásku Boha Otca. Aj kňazi sa musia spovedať, aj biskupi. „Všetci sme hriešnici. Aj pápež sa spovedá každých štrnásť dní, pretože aj on je hriešnik!“ – pripomenul Svätý Otec na Generálnej audiencii 20. novembra 2013.

Spovedník vypočuje naše previnenia, radí nám a odpúšťa, pretože všetci potrebujeme toto odpustenie. Z času na čas sa stáva, že počujeme názor o spovedaní sa priamo Bohu… Iste, Boh nás vždy počúva, vo sviatosti zmierenia však posiela kňaza, aby nám priniesol odpustenie, istotu odpustenia v mene Cirkvi. A toto je nádherné! Znamená to mať istotu v tom, že: „Boh vždy odpúšťa! Nikdy sa neunaví v odpúšťaní!“ Teda ani my sa nemáme unaviť v tom, že ideme prosiť o odpustenie.

„Služba, ktorú vykonáva kňaz ako služobník v Božom mene na odpustenie hriechov, je veľmi citlivá a vyžaduje si, aby v srdci kňaza vládol pokoj. Aby mal srdce v pokoji, aby nebol nervózny, ale aby bol mierny, dobrotivý a milosrdný, aby dokázal zasievať nádej do sŕdc a predovšetkým, aby si uvedomoval, že brat alebo sestra, ktorá pristupuje k sviatosti zmierenia, hľadá odpustenie a robí to podobne ako mnohí ľudia, ktorí prichádzali k Ježišovi, aby ich uzdravil. My všetci máme právo, všetci veriaci, aby sme v kňazoch našli služobníkov Božieho milosrdenstva“ povedal Svätý Otec pri spomínanej audiencii. Modlime sa za svojich spovedníkov, aby pre nás naozaj boli láskavými a trpezlivými sprostredkovateľmi Božieho milosrdenstva.

Samozrejme, k takémuto dôstojnému vysluhovaniu sviatosti je potrebný aj primeraný čas, preto okrem prvých piatkov a spoločných spovedí je v našej diecéze zavedený zvyk spovedať každodenne aspoň pol hodinu pred svätou omšou a kde je viac kňazov a je k tomu možnosť aj v nedeľu a to aj cez svätú omšu.

Svätý Otec nás povzbudzuje aj nasledujúcimi slovami, aby sme nemali obavy pred prijatím tejto sviatosti: „S krstom sa zároveň spája naša viera v odpustenie hriechov. Sviatosť zmierenia alebo spoveď je v skutočnosti akoby „druhým krstom“, ktorý sa vždy vzťahuje na prvý, aby ho upevnil a obnovil. V tomto význame je deň nášho krstu východiskovým bodom cesty, úžasnej cesty smerom k Bohu, ktorá trvá celý život, cesty obrátenia, neprestajne podporovanej sviatosťou zmierenia. Uvedomte si aj toto: Keď sa ideme vyspovedať z našich slabostí, hriechov, ideme prosiť o Ježišovo odpustenie a takisto ideme obnoviť náš krst vďaka tomuto odpusteniu, a to je nádherné. Akoby sme v každej spovedi oslavovali deň nášho krstu. A tak spoveď nie je akési sedenie v mučiarni, ale oslava dňa krstu. Spoveď je pre pokrstených! Na udržiavanie čistoty bieleho rúcha našej kresťanskej dôstojnosti!“ (13. novembra 2013).

Drahí bratia a sestry, sme si ako členovia Cirkvi vedomí krásy tohto daru, ktorý nám ponúka sám Boh? Pociťujeme radosť z tejto starostlivosti, z tejto materinskej pozornosti Cirkvi voči nám? Vieme ju úprimne oceniť? Nezabúdajme, že Boh na nás vždy trpezlivo čaká ako otec márnotratného syna. Prostredníctvom služby kňaza nás Boh uzdravuje, vracia nám duchovný zrak, aby sme správne pozerali na Boha, na iných aj na seba. Milosrdný Boh nás znova takto privinie  k sebe v objatí, ktoré nás naplní pokojom a umožní nám nanovo povstať a pokračovať v životnej ceste zodpovedne, aby sme raz mohli mať účasť na Božom živote.

Nech Vás všetkých aj v tomto úsilí žehná Všemohúci Boh + Otec i  Syn a Duch Svätý. Amen.

                                                                                  † Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup