V obci Slepčany, ktorá je filiálkou farnosti v Novej Vsi nad Žitavou sa 29. augusta 2025 uskutočnila oslava 860. výročia prvej písomnej zmienky a súčasne pripomienka slávneho rodáka z obce, blahej pamäti bývalého nitrianskeho biskupa a župana, uhorského prímasa arcibiskupa Juraja Szelepčéniho – Pohronca. Pri tejto príležitosti v miestnom filiálnom Kostole sv. Jána Nepomuckého celebroval slávnostnú svätú omšu nitriansky biskup Mons. Viliam Judák s miestnym farárom Viliamom Zemančíkom a ďalšími kňazmi za účasti miestnych veriacich a predstaviteľov obce. Vo svojom príhovore priblížil osobnosť Jána Szelepčéniho, jeho zásluhy a životné osudy. Po sv. omši a položení vencov k pamätníku arcibiskupa sa konala prezentácia publikácie o dejinách obce od miestneho rodáka J. Koprdu: Slepčany v toku časov.
Arcibiskup Juraj Szelepčéni sa narodil 24. apríl 1595 v Slepčanoch. Pochádzal z chudobného slovenského zemianskeho rodu. Rodičov mu zabili Turci pri nájazde na Slepčany. Ujal sa ho kardinál Peter Pázmaň. S jeho podporou absolvoval gymnaziálne štúdiá v Trnave a v rokoch 1627-1634 filozofiu i teológiu v Ríme na Nemecko-uhorskom kolégiu spolu s ďalšími ôsmimi mladíkmi zo Slovenska. Dosahoval vynikajúce výsledky v oblasti štúdia aj duchovného života. Jeho teologickú prácu Propositiones theologicae defensae (Predstava teologickej obrany), s portrétom kardinála Pázmaňa, vytlačili v Ríme (1634). Po skončení štúdia získal doktorát filozofie a teológie. 27. decembra 1634 sa stal farárom v Senci; 3. januára 1636 ostrihomským kanonikom a kancelárom arcibiskupského úradu so sídlom v Trnave, pričom bol zároveň farárom v Kamenných Kosihách. Bol aj földvárskym opátom a ostrihomsko-svätojurským prepoštom; potom získal tieto cirkevné a krajinské hodnosti: titulárny biskup novijský a pilišský opát (1642); 15. júla 1643 sa stal čanádskym a päťkostolským biskupom; v r. 1644 bzovíckym opátom, vesprémskym a jágerským biskupom. 18. apríla 1648 sa stal nitrianskym biskupom a županom; 21. mája 1657 kaločským arcibiskupom, ponechal si aj titul administrátora nitrianskeho; 15. januára 1666 bol povýšený do hodnosti uhorského prímasa a ostrihomského arcibiskupa, v rokoch 1648-1666 bol županom Ostrihomskej, Vesprémskej a Tekovskej stolice a uhorským kancelárom a v rokoch 1667-1673 miestodržiteľom. V rokoch 1641-1644 sa zúčastnil na diplomatickej misii k sultánovi Ibrahimovi do Carihradu, celkovo bol v Carihrade s diplomatickým poslaním tri razy, dvakrát u budínskeho pašu a poľského kráľa, kde rokoval o vrátení založených spišských miest; sprostredkoval aj mier po prepadnutí Poľska J. Rákocim. Z poverenia Uhorského snemu bol splnomocnencom pre úpravu moravsko-slovenských hraníc. Do čias jeho spravovania biskupstva v Nitre spadá turecká okupácia Nitrianskeho hradu a mesta (jeseň 1663 – jar 1664), podarilo sa mu zachrániť kapitulský archív (12.12.1663). Keďže Turci značne poškodili katedrálu, postaral sa o jej opravu a výzdobu. (Najcennejšie umelecké diela pochádzajú z jeho čias – Snímanie z kríža od J. Pernegera a Kladenie Krista do hrobu, pripisované talianskemu renesančnému sochárovi Donatellovi; oltár dopĺňa erb biskupa Selepčéniho s biskupskými insígniami.) S jeho menom sa spája aj najstaršia latinsky písaná kniha na území Uhorska Nitriansky evanjeliár (nazývaný aj Selepčéniho kódex) z 11. storočia, ktorý daroval Nitrianskej kapitule. V diecézach, kde pôsobil, sa usiloval o prehĺbenie náboženského života, späté s rekatolizáciou. Bol svedkom smutných udalostí náboženských nepokojov, o ktorých informoval pápeža Inocenta XI. (1684). Uvádzal mená 20 zavraždených kňazov, prípadne miesta ich pôsobenia, a označil ich za mučeníkov. Vernosť rímskej Cirkvi preukázal aj odsúdením galikánskych článkov na Trnavskom sneme (1682).
Bol horlivým mariánskym ctiteľom. Ešte ako nitriansky biskup zostavil text, ktorý ako reskript poslal panovník Ferdinand III. na Trnavskú univerzitu (2. decembra 1656), tajomstvo Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa v ňom nariaďuje ako záväzné učenie pre profesorov a poslucháčov. Po vymenovaní za ostrihomského arcibiskupa sídlil v Trnave, Košiciach a v Bratislave. Spolu s cisárom Leopoldom I. potvrdil zakladaciu listinu Košickej univerzity, zverenej jezuitom (7. augusta 1660). Zaslúžil sa o otvorenie právnickej fakulty na univerzite v Trnave (1667), kde zriadil seminár a konvikt Seminarium Marianum na výchovu kňazov (1678). Prispieval tiež na opravu kostolov. Jezuitskému kolégiu v Skalici venoval základinu 100 000 zlatých, zriadil jezuitské kolégium v Levoči; usadil jezuitov v Žiline a v Rožňave, milosrdných bratov v Bratislave, piaristov vo Svätom Jure, karmelitánov v Budíne. Na protitureckú obranu venoval okolo pol milióna zlatých, pri obliehaní Viedne (1683) dal na tento účel všetko svoje striebro (v hodnote 170 000), všestranne podporoval tamojších obrancov. Vyslúžil si pomenovanie „záchranca Viedne“. Bol aj publikačne činný – vydal dokumenty a uznesenia Trnavskej synody (1629) i ostrihomský rituál, ktorý okrem textov v nemčine a maďarčine obsahoval aj slovenské krstné a sobášne formuly, tlačou vyšli jeho kázne a pastierske listy. Vynikal aj ako umelec, grafik a medirytec. Známe sú najmä jeho grafiky (14 prác), tri z Ríma, štyri z Nitry a sedem z pôsobenia v Trnave, napr. Peter Pázmaň – kardinál (1632), autoportrét s erbom v oválnom rámovaní, grafika Ferdinanda IV. (1654), portrét Leopolda I. (1655), autoportrét (1666) a iné. Po odhalení neúspešného Vešeléniho povstania uhorskej šľachty proti Habsburgovcom obhajoval práva Leopolda I. Podieľal sa na zriadení mimoriadneho súdu r. 1673, ktorý trestne postihol okolo 400 protestantských kňazov a učiteľov, došlo aj k odňatiu kostolov protestantom.
Hlásil sa k slovenskému pôvodu. K Slovákom mal mimoriadne pozitívny vzťah – mnohých povýšil do zemianskeho stavu, dal vyštudovať veľa chudobných sirôt, aktívne podporoval slovenské povedomie priamo na panovníckom dvore vo Viedni, rozšíril používanie slovenského jazyka aj slovenských bohoslužieb, v Trnave dal postaviť osobitný Kostol sv. Mikuláša pre slovenských veriacich. Vychoval celú skupinu kňazov-vzdelancov, ktorí sa podľa neho volali selepčéniovci. Do večnosti odišiel 14. januára 1685 v Letoviciach v Česku a je pochovaný v Mariazelli v Rakúsku.
.
Pri realizácii projektu bola pôvodná fasáda kostolíka očistená mechanicky ako aj pomocou chemického čistenia. Boli odstránené nevhodné konštrukčné prvky. Tvarovo, remeselným spracovaním a technickým stavom nevyhovujúca oceľová markíza nad vstupom do kostola bola na mieste rozpílená, a deinštalovaná.
Hmota nesúdržných pôvodných omietok, kamenného portálu a sochy sv. Michala Archanjela bola spevnená. Na omietanie boli použité minerálne omietky, s cieľom dosiahnuť poréznosť a pevnosť s originálom. Pri tmelení bolo dôležité rešpektovať zámer na reštaurovanie, postupne rekonštruovať zaniknutú profiláciu ríms, a ostatných prvkov. Rozsah rekonštrukcie určuje využitie pamiatky a konečná úprava, štuková omietka bola nanesená a hladená na povrch starších kompaktných omietok na celom povrchu plášťa objektu. Na doplnenie a domodelovanie chýbajúcich častí kamennej hmoty bol použitý tmel na minerálnej báze Cieľom tmelenia bolo dosiahnuť poréznosť materiálov, štruktúru povrchu a pevnosť tmelu totožnú s originálom. Omietané časti boli ošetrené jednou vrstvou náteru na báze silikátu. Druhá vrstva bude aplikovaná v jarných mesiacoch v roku 2017.
Farebné zjednotenie tmelov (na kamennom portáli a soche sv. Michala Archanjela) s originálom bolo realizované lazúrnymi farbami a prírodnými hlinkami.
