Homília nitrianskeho biskupa Mons. Viliama Judáka počas sv. omše na poďakovanie za úrodu na Agrokomplexe 2025

Vzhľadom na aktuálnosť obsahu v období ukončenia poľnohospodárskych prác, prinášame v plnom znení pre inšpiráciu homíliu nitrianskeho biskupa Mons. Viliama Judáka, ktorá zaznela počas sv. omše na poďakovanie za úrodu, ktorá bola v areáli výstaviska  Agrokomplex v Nitre slúžená 7. septembra 2025 po prvýkrát v 50. ročnej histórii konania medzinárodnej poľnohospodárskej a potravinárskej výstavy:

„Bratia a sestry,

V každodennom kolotoči denných povinností sme si možno niektorí nevšimli, že deň sa kráti, tiene sa predlžujú a slnko sa inak kloní nad obzor. Prišla jeseň. Koľko podôb má táto krásavica? Je plná farieb i prímerov ako sa vyznáva  francúzsky spisovateľ Albert Camus, keď hovorí: „Jeseň je ako druhá jar, kde každý list sa stáva kvetom.“ Hmly ľahučké ako tymián naplnili doliny. Znakom jesene sú opustené polia, lúčiace sa lastovičky, v horských oblastiach kŕdle oviec schádzajúcich do dedín, a donedávna aj v dedinách gagot husí vykŕmených na hody. Je to predovšetkým obdobie zberu úrody, teda aj radostných oberačiek a voňavého muštu, v ktorom je všetko: letné spomienky, tvrdá práca i desiatky piesní, radosť i žiaľ.

Veď kto videl vinohradníka stáť uprostred dozrievajúcich strapcov plných slnka, ale i potu a obáv, či ich nezničí neskorý jarný mráz, letná búrka, nedostatok slnka alebo dažďa, ten najlepšie chápe, prečo je toto obdobie plné melanchólie také nádherné.

Jesenné obdobie prináša do našej duše prejavy spokojnosti a naplnenia z bohatosti úrody pre dobro človeka. A tak jeseň je múdra v dávaní svojich darov.

Iste, pri pohľade na úrodu na našich poliach, záhradách, viniciach, rybníkoch i lesných revíroch vidíme predovšetkým človeka. Jeho obetavú prácu, starostlivosť, ale aj lásku, s ktorou sleduje rast a naplnenie plodov. Obísť však skutočnosť bez toho, že by nás mnohoraké dary zeme a práce ľudských rúk nechali len v „prítomnosti“ každodenného úsilia snahy zaobstarať si každodenný chlieb a všetky a ďalšie potrebné prostriedky pre pozemský život, bez toho, aby nás viedli ďalej, by boli aj pre ľudí tretieho tisícročia nedostatočné.

Áno, úroda či ovocie v akejkoľvek podobe je výsledkom obetavej a svedomitej práce mnohých. Veď „platíme“ pracovnou silou, výskumom a technickými vedomosťami. Sme presvedčení, že mnohé tieto hodnoty dostávame zaslúžene na základe spravodlivosti. Avšak, nie všetko je v rukách človeka – musíme priznať. Časy typu: „rozkážeme vetru dažďu“ – sú už preč.

Preto je veľmi vhodné, že tu v meste pod Zoborom, preslávené Vysokou školu poľnohospodárskou, dnes SPU v priestoroch Agrokomplexu, kde už polstoročie sa prezentujú výsledky poľnohospodárstva, vinárstva, poľovníctva a rybárstva popri mnohých organizovaných podujatiach – dnes ďakujeme za dary zeme, ktoré sme dostali zo štedrej ruky Stvoriteľa aj prostredníctvom tohtoročnej úrody.

Konáme tak trocha iným spôsobom, keď napríklad v septembri  r. 1974 ulicami Nitry prechádzal dožinkový sprievod až takmer šesť hodín. Jeho súčasťou bolo 120 alegorických vozov. Aj keď dnes ako pred rokmi nechýba burčiak, lokše a iné dobroty.

Tým, že ďakujeme za úrodu aj slávením Eucharistie, čo znamená „vďakyvzdávanie“ však nedegradujeme človeka a  neoberáme ho o jeho zásluhy v tejto oblasti. Práve naopak, uvedomujeme si, že sa stávame takto spolupracovníkmi Stvoriteľa, čo nás má viesť k hlbokej vďačnosti voči nemu a k opravdivej pokore i usilovnosti naďalej.

Spisovateľ Thomas Mann v svojom románe Jozef a jeho bratia to vyjadril vtipne nasledujúcou myšlienkou: v posledný deň stvorenia Boh stvoril nakoniec človeka, preto, aby nemohol pyšne povedať, že on spolupracoval pri stvorení; aj preto aby bol človek pokorný: veď hocijaká mucha bola pred ním; predovšetkým však preto, aby si človek mohol sadnúť k jedlu ako hosť, pre ktorého toto všetko je pripravené.

Vďačnosť síce nemožno nanútiť, ale želajme si navzájom, aby aj toto obdobie pri pohľade na pestrosť pozemských dobier nás cez úprimnú vďaku viac priviedla k tomu, aby sme si vážili činnosť a prácu všetkých Vás, ktorí sa staráte o to, aby náš každodenný i sviatočný stôl bol pestrý a plný. Nech nás to tiež vedie k zodpovednosti za prírodu a bližšie k Bohu–Stvoriteľovi.

Lebo raz darmo: žijeme život dvoch svetov: stvoreného –Bohom a tvoreného – človekom. Oba svety odvodzujeme od jedného stvoriteľského aktu, ktorý nám jasne osvetľuje kniha Genezis Starého zákona. Boh pri stvorení sveta vždy videl: „je to dobré „ (porov. Gn 1, 3-31). Páčilo sa mu všetko stvorenstvo. Aj človek, ktorému dal vlastnosť: podobať sa Bohu, Stvoriteľovi i tvoriteľovi, lebo zo stvorenstva iba človek dostal dar tvoriť. Boh zakomponoval do nás neuhasiteľnú túžbu: pokračovať v tomto stvoriteľskom akte.

Boh nám odovzdal prírodu spravovať a nie vlastniť.

Z príkladov ľudovej kultúry a umenia, z príkladov Ježišovho evanjelia, ba aj z našej osobnej skúsenosti a vzťahu k prírode vyplýva, že ona vstupuje do nášho života predovšetkým: ako živiteľka, ako istota, útecha, krása i tajomstvo, ako učiteľka i príklad života, ako živel a strach, tajomstvo i bázeň, ako mohutnosť i mýtus, ako prítulná mať, liečiteľka, darkyňa, záchrankyňa…

Sme teda jej súčasťou, preto to, čo nám dáva, dáva z priateľstva a bratstva, ako to už dávno pred storočiami vyjadril sv. František z Assisi: „Buď pochválený, môj Pane, za našu sestru, matku zem, ktorá nás živí a stará sa o nás a vydáva rozličné plody s pestrofarebnými kvetmi i trávu.“

Príroda je Božia a my sme ňou stále obdarovaní. Učia sa od nej všetky ľudské generácie, najmä tí, čo sú s ňou zrastení, aj tí, ktorí ju skúmajú. Hmotný svet však nemôže ovládať slobodu človeka, ktorý je sám tvorivý, ale vždy v medziach zákonov prírody.

Zaiste nás udivuje pohyb v prírode, aj jej ticho, aj jej dary, fascinuje nás usporiadanosť, účelnosť a presnosť, vnímame jej krásu. Ale naozaj, aký je náš vzťah k jej hodnotám? Sme jej dobrí správcovia alebo iba účelní užívatelia jej plodov a darov? Sme ochrancami a obrancami?

Naozaj príroda si zaslúži priaznivú zmenu nášho prístupu k nej. Má vždy pravdu, lebo rešpektuje prírodné, teda Božie zákony. My sa to stále musíme znova naučiť, aby sme si k nej vybudovali autentický vzťah. Veď naše deti a vnúčatá sa pozerajú na produkty prírody očami obchodnej siete. Už sa pšenica, mlieko, podľa nich, nepestuje ale vyrába. Vyrába sa aj les, aj zver? Ústup roľníckej či vidieckej kultúry nás núti prehodnocovať pôvodný bytostný vzťah človeka s prírodou. Veď sám pojem dostáva všeobecný význam, odvodený často z jazyka reklamy. Aj hodnotovo sa príroda a jej plody dostáva za pojem výroby, výskumu, za občianske služby a pod. Pri jednej relácii n otázku: „Čo potrebuje najnutnejšie človek, aby prežil niekoľko dní v pustom lese.“ Zaznela odpoveď: „Mobil!“

Áno, ocitli sme v ríši paradoxov, miešania hodnôt, v ríši strát prirodzeného spojiva kultúrno-duchovného a prírodného sveta, nehovoriac , že súčasný človek sa tým aj sám ochudobňuje.

Naša spotreba neúmerne rastie, akoby už nebolo ideálom tvoriť, ale troviť. A dôsledok? Konzumný spôsob života v nás zabíja blízkosť aj ľudskosť! Dnes vyhadzujeme kvalitné jedlo, ktoré sa nemôže podávať už o pár hodín, ale treba k tomu firmu, aby ho zlikvidovala. Naši starí otcovia a staré mamy sa obracajú v hrobe, keď kúsok chleba s úctou zdvihli a pobozkali ho. U nás je 100 kg biologického odpadu na obyvateľa našej vlasti.

Zaiste, my všetci si uvedomujeme, že sme vo vzťahu k prírode, jej veľkí dlžníci. Avšak návrat k prírode neznamená návrat k primitivizmu a k lopote, ale k zdravému vzťahu moderného človeka a života k tým základom, ktorým príroda bola, je a bude.

„Starostlivosť o prírodu je súčasťou životného štýlu, ktorý zahŕňa schopnosť žiť spolu a spoločne“(čl. 228.) – povzbudzuje nás pápež František v encyklike Laudato si! – venovanej ochrane prírody.

Návrat k prírode je stála túžba človeka po rovnováhe kultúry a civilizácie, ľudskosti a prirodzenosti, po jednote duchovného a hmotného spojiva.

Učí nás aj vzájomnej spolupráci, lebo ako hovorí žalmista: „Človek je ako kvet, ktorý ráno kvitne a večer usychá.“ Sám nikto nič nemôže, ale my tvoríme ekosystém, preto sme spojení láskou ako pestrý záhon plný kvetov. Preto nás príroda učí aj k tomu, ako si máme vzájomne pomáhať v každej oblasti.

Áno, príroda v spolupráci s človekom, je múdra v dávaní svojich darov. Preto nech aj dnešná ďakovná slávnosť nás mnohorako obohatí vo vzťahu k Stvoriteľovi, navzájom, aj k prírode – našej živiteľke. Amen!“