„Svätý Bystrík, brat náš dávny, našej zemi biskup slávny… v meste Nitre, sídle tvojom…“ napísal básnik a kňaz Pavol G. Hlbina na adresu sv. Bystríka, biskupa a mučeníka, ktorý patrí do nie veľmi početného zoznamu známych svätcov nášho národa. Tradícia ho kladie za biskupa do Nitry. Aj keď o jeho živote a smrti nemáme toľko správ, že by sme si ho mohli predstaviť v plnom svetle, jeho nenápadná životná cesta a mučenícka smrť sa nám ponúka ako vzor duchovnej zrelosti, vernosti a obetavosti.
Život biskupa Bystríka prebiehal v pohnutých časoch niekoľko desaťročí po páde Moravskej ríše. Bol teda priamym svedkom toho, ako ovocie šľachetnej práce bratov svätých Konštantína a Metoda aj ich žiakov bolo neprijaté a zničené. Vnútorné rozpory kniežatstva boli dovŕšené bitkou pri Bratislave roku 907. Slovensko s centrom v Nitre sa dostalo načas okolo roku 1000 do rúk poľského kniežaťa Boleslava Chrabrého. Po roku 1018 bolo územie Slovenska súčasťou Uhorského kráľovstva. Slovensko ani po strate politickej samostatnosti nestratilo svoj význam. V 10. a 11. storočí tvorilo aj v novom štátnom útvare samostatné kniežatstvo. Vzájomné vzťahy v Uhorskom kráľovstve sa vyvíjali vo veľmi zložitých formách v oblasti politickej, hospodárskej, kultúrnej aj náboženskej. Zásluhu na pokresťančení Maďarov má maďarský vojvodca Gejza, ktorý po bitke na rieke Lech roku 955 pochopil, že výborným prostriedkom zjednotenia je kresťanstvo. Prostredníctvom neho dostali už niektoré národy v predchádzajúcich storočiach mnohé pozitívne prvky západnej kultúry. Myšlienku realizoval jeho syn Vajk, ktorý pri krste prijal meno Štefan a od roku 997 stál na čele národa. Mladý vladár najskôr zjednotil maďarský národ politicky a upevnil svoju moc vo víťazných bojoch proti odbojným kniežatám. Potom sa dal do budovania občianskej a cirkevnej organizácie krajiny. Založil desať diecéz a na vidieku dal postaviť pre každých desať obcí jeden kostol. Zakladal kláštory a všemožne podporoval duchovenstvo, aby s jeho pomocou mohol položiť solídne základy kresťanskej kultúry vo svojom štáte. V zákonoch, ktoré vydal, v tomto zmysle prikázal: „… Chceme, aby biskupi mali právo starať sa o veci cirkevné, ich spravovať a riadiť podľa predpisov kánona a aby svetskí poslúchali biskupov v riadení Cirkvi.“ Štefan požiadal pápeža Silvestra II., aby mu udelil kráľovskú korunu, čo sa aj po dohode s cisárom Otom III. stalo. V Ostrihome na vianočné sviatky roku 1000 bol korunovaný. Kráľ sv. Štefan zomrel roku 1038 a nezanechal potomka, lebo jeho syn sv. Imrich zomrel dvadsaťštyriročný neďaleko Nitry roku 1031. Nástupcom na kráľovskom tróne sa stal Štefanov synovec Peter z Benátok. Proti nemu však povstal príbuzný Samuel Aba, ktorý z Uhorska Petra vyhnal. Po viacerých vojnových stretnutiach cisár Henrich III. dosadil Petra roku 1044 opäť na uhorský trón, ktorý spravoval ešte tri roky. V Uhorsku považovali Petra za votrelca a roku 1046 vypuklo proti nemu povstanie. Nespokojenci pozvali na trón synov Vazula, nešťastného bratanca sv. Štefana, ktorého oslepili na Nitrianskom hrade, pretože pripravoval vzburu. Za Vazulom stála vtedy pohanská časť národa. Nastalo obdobie poznačené vnútornými náboženskými nepokojmi, ktoré vyústilo do krvavých zrážok. S prestávkami trvalo skoro tridsať rokov. Za ten čas sa vo vláde vystriedali Samuel Aba, Ondrej, Béla I. a Šalamún. Až kráľovi Gejzovi († 1077) sa podarilo zastaviť v krajine krviprelievanie a obnoviť pokoj a bezpečnosť. Vazulovi synovia Ondrej, Béla a Levente boli ešte za čias kraľovania Štefana poslaní do vyhnanstva. Ondrej a Béla prešli do Poľska, kde sa oženili a prijali kresťanstvo. Cez Poľsko prešli do Ruska a odtiaľ na pozvanie povstalcov proti Petrovi tiahli s vojskom do Uhorska. Biskupi uznávali právo Vazulových synov na trón. V období tragických rozporov pohanskí vzbúrenci pod vedením vodcu Vathu začali ohrozovať kresťanstvo v podunajských oblastiach. Ničili kostoly, kresťanské pamiatky a bola oprávnená obava, že sa dostanú cez Dunaj a budú znepokojovať slovenskú oblasť. Obyvateľstvo Slovenska sa postavilo na obranu a chcelo zastaviť nápor nepriateľských síl a tiež prispieť na pomoc svojim kresťanským bratom v Zadunajsku. Podľa životopisnej legendy o svätom Gerhardovi sa pred Budínom v Chráme sv. Sabíny zišli biskupi Gerhard, Buldo, Benetus a Bestricus – Bystrík. Gerhard pôsobil v Csanáde, Buldo vo Veszpréme, Benetus v Ostrihome a Bystrík v Nitre. Biskupi tam čakali na kráľovičov prichádzajúcich z Ruska, aby niektorého z nich korunovali za uhorského kráľa. Biskup Gerhard predniesol ohnivú kázeň o viere v Boha a o obetách, ktoré má kresťan prinášať pre Krista. Na konci kázne so slzami v očiach dodal: „Bratia, na zajtra sme pozvaní na hostinu Božieho Baránka. Bez otáľania sa ponáhľajme zomrieť za Krista!“ Potom vysvetlil, že v predchádzajúcu noc videl Pannu Máriu, ktorá ich prijímala do svojho náručia. Biskupi sa vzájomne vyspovedali, posilnili vo viere a pripravili na smrť. Jeho predpoveď, že okrem ostrihomského arcibiskupa všetci čoskoro podstúpia mučenícku smrť, sa splnila. Sotva prišli k Dunaju, vojsko pohanského Vathu ich dostihlo. Gerharda priviazali na voz, ktorý spustili z hory do Dunaja, a na mieste ho ukameňovali. Buldu tiež kameňovali. Bystrík, ktorý sa usiloval prejsť cez Dunaj na člnku, bol zasiahnutý šípmi a následkom tohto zranenia na druhý deň zomrel. Stalo sa to pravdepodobne 24. septembra 1046 alebo 1047.
Aj keď dejiny Nitrianskeho biskupstva sú v tomto období zahalené tajomstvom, predsa je možné, že kráľ sv. Štefan, ktorý zakladal nové biskupstvá, obnovil aj biskupstvo v Nitre, trvajúce už vyše sto rokov, najmä preto, že mal k nemu vrúcny vzťah. Preto už celé stáročia sa každoročne 24. septembra na pamiatku a z úcty k bývalému diecéznemu biskupovi modlievajú: „Bože, ty si korunoval blahoslaveného biskupa Bystríka mučeníckym utrpením a štólou nesmrteľnosti; dožič láskavo, aby nás, ktorí zbožnou mysľou ctíme jeho pamiatku na zemi, posilňovalo jeho stále orodovanie v nebesiach.“ Je iste nie veľmi potešujúce, že jeho liturgickú spomienku by sme márne hľadali v liturgickom kalendári na Slovensku, hoci v maďarskom direktóriu je 13. novembra – keď sa slávi štyridsaťjeden svätých a blahoslavených, ktorí nemajú samostatný liturgický deň – v zozname svätcov na štvrtom mieste je uvedený náš sv. Bystrík. Že Nitra naňho nezabudla, svedčí zobrazenie na kalichu zo 17. storočia, patriacom nitrianskej katedrále; venovaná mu je aj jedna vitráž v Katedrále sv. Emeráma. V piaristickom Kostole sv. Ladislava v Nitre ho môžeme vidieť v zobrazení na strope od známeho maliara Edmunda Massányiho. Osobnosť sv. Bystríka, biskupa a mučeníka, je pre nás vzácna, pretože ako nitriansky biskup bol pokračovateľom, šíriteľom a obrancom vzácneho dedičstva Cyrila a Metoda na miestach posvätených ich prítomnosťou.
Zdroj: Judák, Viliam: Boží priatelia. Slovenské martyrológium, SSV, Trnava 2016, str. 40 – 44
.
Pri realizácii projektu bola pôvodná fasáda kostolíka očistená mechanicky ako aj pomocou chemického čistenia. Boli odstránené nevhodné konštrukčné prvky. Tvarovo, remeselným spracovaním a technickým stavom nevyhovujúca oceľová markíza nad vstupom do kostola bola na mieste rozpílená, a deinštalovaná.
Hmota nesúdržných pôvodných omietok, kamenného portálu a sochy sv. Michala Archanjela bola spevnená. Na omietanie boli použité minerálne omietky, s cieľom dosiahnuť poréznosť a pevnosť s originálom. Pri tmelení bolo dôležité rešpektovať zámer na reštaurovanie, postupne rekonštruovať zaniknutú profiláciu ríms, a ostatných prvkov. Rozsah rekonštrukcie určuje využitie pamiatky a konečná úprava, štuková omietka bola nanesená a hladená na povrch starších kompaktných omietok na celom povrchu plášťa objektu. Na doplnenie a domodelovanie chýbajúcich častí kamennej hmoty bol použitý tmel na minerálnej báze Cieľom tmelenia bolo dosiahnuť poréznosť materiálov, štruktúru povrchu a pevnosť tmelu totožnú s originálom. Omietané časti boli ošetrené jednou vrstvou náteru na báze silikátu. Druhá vrstva bude aplikovaná v jarných mesiacoch v roku 2017.
Farebné zjednotenie tmelov (na kamennom portáli a soche sv. Michala Archanjela) s originálom bolo realizované lazúrnymi farbami a prírodnými hlinkami.
