V Slovenskej Vsi na Spiši si pripomenuli svojho rodáka biskupa Štefana Barnáša s nitrianskym biskupom Viliamom Judákom

V dňoch 17.-18. januára 2026 si v obci Slovenská Ves na Spiši spomienkovými aktivitami pripomenuli 126. výročie narodenia svojho rodáka, jednej z obetí komunistického režimu v bývalom Československu blahej pamäti spišského pomocného biskupa Mons. Štefana Barnáša. Hosťom spomienkových podujatí pri tejto príležitosti bol aj nitriansky biskup Mons. Viliam Judák, ktorý ako cirkevný historik počas sobotňajšej prednášky spojenej s diskusiou za účasti širokej verejnosti najmä z radov veriacich miestnej farnosti vo farskom Kostole Obetovania Pána priblížil životné osudy a odkaz jednej z osobností Katolíckej Cirkvi na Slovensku, ktorou biskup Štefan Barnáš nepochybne pre svoj život, dielo a znášané utrpenie bol. Biskup Viliam zároveň v nedeľu  18. januára 2026 spolu s pomocným spišským biskupom Mons. Jánom Kubošom, miestnym farárom Jozefom Holubčíkom a ďalšími kňazmi celebroval vo farskom chráme v Slovenskej Vsi aj slávnostnú svätú omšu ku cti biskupa Štefana Barnáša, počas ktorej si spolu s prítomnými veriacimi uctil jeho pamiatku a hlavne odkaz, ktorý svojim príkladom života viery a vernosti Bohu zanechal Cirkvi na Slovensku.

Štefan Barnáš sa narodil 19. januára v roku 1900 v obci Slovenská Ves. Katolícku teológiu študoval v Prahe. Na kňaza bol vysvätený v roku 1925 a dizertačnú prácu obhájil v roku 1933. Pôsobil v niekoľkých farnostiach, kde bol vnímaní ako „muž solidarity“. Následne ho biskup Ján Vojtaššák poveril vyučovaním v kňazskom seminári v Spišskej Kapitule. Politicky sa angažoval v HSĽS, ale len do roku 1942. V tom čase dal jasné stanovisko proti vyvážaniu Židov a vystúpil z HSĽS, tak ako to urobili aj iní kňazi. Na biskupa bol vysvätený 5. novembra 1949 a o pár mesiacov šiel rovno do väzenia. V roku 1960 bol prepustený na základe amnestie prezidenta ČSSR, no do svojej diecézy ani do rodnej obce sa vrátiť nemohol. Musel sa zdržiavať pod dozorom ŠtB v Pezinku, kde 16. apríla 1964 zomrel. Z Pezinka bol tajne prevezený do svojej rodnej obce, kde bol pochovaný za účasti stovák kňazov a hojnej účasti veriacich. Je vnímaný ako „muž solidarity“ pre svoje postoje voči ľuďom bez práce, spoluväzňom i židovským obyvateľom, zároveň aj ako svedok a mučeník komunistického režimu na Slovensku.