15. augusta 2024 | Kategória: Homílie, Najdôležitejšie informácie
V rámci prvého dňa mariánskej púte na Kalvárii v Nitre (v sobotu 15. augusta) celebroval večernú svätú omšu generálny vikár Nitrianskej diecézy Mons. Peter Brodek. Prinášame text jeho homílie:
Milí mariánski ctitelia,
schádzame sa na Nitrianskej kalvárii. aby sme spoločne oslávili sviatok Nanebovzatia Panny Márie, ako i aby sme na tomto mieste, práve na jej príhovor u svojho Syna získali potrebné milosti pre náš pozemský život. Aký je správny postoj k Božej Matke dnes? Dá sa povedať, že v posledných rokoch prežíva mariánska úcta príliv i odliv, miestami veľký rozkvet, a inde hlbokú krízu, a to neplatí len o ľudovej zbožnosti. Dnes sme svedkami napätia medzi zbožnosťou, ktorá je veľmi sústredená na Pannu Máriu, a zbožnosťou, ktorá sa na Matku Božiu vôbec neodvoláva, pretože ju vidí ako nebezpečie pre čistotu viery, ako „nános“, od ktorého sa treba oslobodiť návratom k evanjeliu. Žiaľ tento odmietavý postoj je často výsledkom preháňania niektorých mariánskych ctiteľov, ktorí majú snahu vytvárať akési čisto mariánske náboženstvo bez evanjeliovej vyváženosti.
Môže byť chybou, keď tak málo poznáme náuku koncilov i pokoncilových dokumentov ako i náuku cirkevných otcov. Panne Márii venujú veľkú pozornosť, ale zároveň navracajú jej nádhernú postavu do biblickej perspektívy. V Písme je o nej síce len niekoľko zmienok, ale sú teologicky veľmi bohaté, ukazujú tak jej úzky vzťah ku Kristovi, tiež jej miesto v Cirkvi a v celom pláne spásy. Ona zďaleka nepatrí len na vyzdobené oltáriky: Matka Božia nám bola daná za matku, aby s celou Cirkvou a s každým zvlášť putovala jeho životom a pomáhala nám dôjsť k cieľu. Pritom nie je zanedbateľná ani jej samotná postava ako vzor veriaceho a milujúceho človeka. Všimnime si len jej hlboké spojenie duchovnosti a načúvaniu Božiemu slovu s jej praktickou láskou k blížnemu, ako ju vidíme pri návšteve Alžbety alebo z udalosti v Káne Galilejskej. Dnes sme povzbudzovaní Ježišom, aby sme počúvali Božie slovo a uskutočňovali ho. Podobne, ako nám to ponúka zajtrajšie evanjelium, keď Panna Mária pri zvestovaní neostáva len pri anjelovom oznámením o svojom počatí Božieho syna, ale v Božom slove zachytí aj zdanlivý detail o Alžbete, ktorá je už v šiestom mesiaci. Pre Božiu matku to nie je len informácia, pre ňu je to chvíľa na zamyslenie a následná praktická pomoc. Ponáhľa sa k Alžbete nie len zvestovať, čo jej oznámil Pán, ešte za horúca, ale predovšetkým podať pomocnú ruku tej, ktorá už má svoj vek a je v požehnanom stave.
Mária sa vie ponáhľať, ako i vie následne zostať aj tri mesiace a slúžiť. Jej ponáhľanie je iné než býva naše. Naše ponáhľanie nás neraz vyprázdňuje, mnohí si sťažujeme, že nemáme na nič čas, že všetko beží tak rýchlo. Áno, je ponáhľanie z viery, ako i ponáhľanie bez viery. Jedno vyprázdňuje, iné napĺňa. Žijeme dobu, kedy azda nikdy predtým nebolo možné zvládnuť záležitosti života tak rýchlo ako dnes. Máme dopravné prostriedky, ktoré nás prevezú pomaly za pár hodín na druhý koniec sveta, čo v minulosti trvalo celé roky. Používame autá s ktorými dnes sme tu a o pár hodín v Košiciach či v Žiline. Nerobí nám problém dochádzať za prácou 100 km za necelú hodinu. Keď chceme nakúpiť nejaké veci alebo potraviny, za chvíľu máme nákup hotový. Pri varení v niektorých domácnostiach je obed hotový za pár minút. Všetko sa nám skracuje a predsa čas, ktorý tým získavame nám niekde uniká a nám sa zdá, že beží veľmi rýchlo. Denne sme informovaní o mnohých udalostiach čo sa v minulosti ľudia dozvedeli za dlhé obdobie, ak vôbec. Čo je to za paradox doby? Všetko smeruje k tomu, aby sme málo pracovali, aby sme mali všetko, aby sme mali čas, pokoj, spokojný život a predsa, realita je úplne iná. Psychológovia hovoria, že preto nám život beží tak rýchlo, lebo sa v ňom rýchlo menia okolnosti a ľudské zameranie na mnohostranné záležitosti života, že sme sústavne vystavení spracovávať nejakú informáciu, potom realizovať nejakú činnosť, riešiť vzťah a keď už zvýši nejaký čas, tak ho maximálne využiť na zábavu, sledovaním filmu či športového prenosu alebo spracovávať internetové podnety.
Akoby naša myseľ, naša duša i naše telo nemali kedy sa stíšiť a dôkladne prežiť prítomnú chvíľu. To čo robíme v tejto chvíli, sme na púti azda sledujeme príhovor, ale možno naša myseľ je niekde úplne inde. Pri našich vzájomných návštevách nás možno zamrzí, keď sme sa prišli s niekým porozprávať a v domácnosti beží televízny program. Potom nevieme komu sa vlastne venujeme, alebo ako sa kto venuje nám. Pri návšteve lekára sa nám zdá, že je niekedy viac upriamený na údaje, ktoré má vložiť do počítača, než na naše ťažkosti, ktoré mu chceme priblížiť. Niektoré veci vybavujeme len tak, zdvorilostne, formálne. Pri stretnutí s blízkym sme mysľou už neraz na úplne inom mieste. Aký veľký rozdiel medzi nami a Božou matkou, ktorá všetko sústreďovala na osobné, dôkladné prežitie toho, čo jej Boh pripravil a k čomu ju pozval. Ľ. Evelly: „Jediný rozdiel medzi nami a svätcom je v tom, že svetec sa vedel zastavovať, kým my upachtene bežíme ďalej.“
Bratia a sestry, v rukách máme len prítomnú chvíľu. Tú ktorá bola včera, na ňu už môžeme len spomínať a hodnotiť ju, na tú o ktorej uvažujeme, že príde zajtra, tá je len v Božích rukách. Tá ktorá je teraz je plná milosti a Božej prítomnosti a na ňu sa chceme dobre sústrediť, aby sme ju aj Bohumilo zvládli.
V loretánskych litániach vzývame Božiu matku invokáciou: Brána nebeská, oroduj za nás.
Prvé vysvetlenie tejto výzvy nám dáva kardinál Newman: „Mária je tou «nebeskou bránou», pretože cez ňu Pán prišiel z neba na zem.“
Tento obraz však možno interpretovať nielen v „zostupujúcom zmysle“, ale aj v opačnom. Čiže tá „Brána“ je aj na to, aby prijala tých, ktorí zakončili svoju pozemskú púť a pomohla im vstúpiť do Božieho kráľovstva.
Mária bola vzatá do neba s telom i dušou. Výzva sa teda stáva dobrou príležitosťou, aby sme potvrdili vieru v naše konečné zmŕtvychvstanie, aby sme mysleli na náš „prechod“ zo zeme do neba, zamysleli sa nad našim konečným predurčením.
Vlastne skutočnosť fyzickej prítomnosti Márie v nebi je nielen svetlým znakom našej nádeje, ale tejto nádeji dáva znak konkrétnosti.
Bohužiaľ mnoho ľudí sa uspokojuje súčasnosťou, nedokážu pozerať na „tamten svet“, i „za“ bezprostredné záujmy, egoistickú príjemnosť, majetok, moc, svetský úspech.
Ich pohľady sú úplne pohltené pozemskou skutočnosťou, dokonca niekedy tou najpoľutovaniahodnejšou.
Svätý páter Pio z Pietrelciny rád hovoril historku, ukazujúc rozhorčenie sv. Petra, šikovného strážnika Raja i žiarlivého depozitára rajských kľúčov, keď objavil, že mnoho ľudí s „podozrivými“ tvárami vstupuje do Božieho kráľovstva vďaka dohode s Božou Matkou, ktorá podľa neho v tých „výnimočných“ prípadoch používala „sfalšovaný kľúč“.
Pán, ktorému rajský strážnik predstavil svoje sťažnosti, upokojil Petra: „O čom to hovoríš? Falšovaný? Drahý Peter, aký to omyl! To je autentický kľúč. Vlastne taký, ako tvoj.“ Otec Pio končil svoje rozprávanie takto: „Vidiac takéto zakončenie veci, usmiali sa všetci svätí v raji, zvlášť tí, ktorí sa tam dostali vďaka orodovaniu Božej Matky. A bolo ich mnoho, uisťujem vás“- bolo ich mnoho.
Treba však odstrániť všetky možné dvojznačnosti. Brána nebeská, akou je Božia Matka, nie je akousi rozšírenou bránou ani tajným vchodom, druhom ľahkého riešenia znepokojivého problému evanjeliovej „úzkej brány“.
Nie. Brána Božej Matky nemôže byť iná, ako tá, o ktorej hovoril jej Syn: Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú! (Mt 7, 13-14).
Nemôžeme sa klamať: Boh je náročný. Vyžaduje mnoho. Kresťanstvo nie je milým výletom do krásnej nábožnej krajiny. To, čo je pred nami, to je ťažká, nepohodlná cesta. Byť kresťanom je „vážna vec“. Výdavky, ak zohľadníme zápasy, obety, zaangažovanie, ukazujú sa dosť veľké.
Boh nedáva zľavy-uľahčenia, nezľahčuje, aby zväčšil počet oslávených v nebi. Je potrebné prijať náročnosť úzkej, evanjeliovej cesty.
Možno by sme mali niekedy chuť, túžbu, aby nám otvorili bránu širšie, aby sme mohli prejsť so všetkým tým, čo nám prekáža vojsť, i s našimi výhodami. Ak sa „nebeská brána“ stáva široká, na mieru neevanjeliových záľub, prestáva byť bránou Evanjelia, cez ktorú prešla aj Mária z Nazaretu. Maria je vzorom ženy, ktorá dokázala radikálne odpovedať na Božie volanie a na novosť evanjelia, ktorá sa dokázala spoľahnúť na Boha a jeho slovo vo veľmi zložitých situáciách života. Azda aj preto je tak blízka mnohým veriacim, najmä v obdobiach životných skúšok. Pri rozjímaní nad udalosťami z jej života, okrem vtelenia Božieho Syna a zázraku v Káne, nenachádzame už takmer žiadne výnimočné zázraky spájané s ňou, ale zato veľmi veľa ťažkostí a nárokov na čistú vieru, teda vieru, ktorá sa nemôže oprieť o žiadne znamenia.
Dôverujme Bohu, dôverujme Božej matke, vždy budeme mať dosť síl, dosť milosti, aby sme s ňou zvládli svoj pozemský život. Pokojne, verne, obetavo i svedecky.
Mária, brána do neba, oroduj za nás.
