| Kategória: Homílie
Nitrianska Blatnica – sv. Juraj 24. apríla 2016
Sú miesta aj na našej slovenskej zemi, ktoré nás vyzývajú – ako píše náš veľký básnik Ján Kollár – zastaviť sa a pokľaknúť, lebo sú to miesta sväté. Toto miesto patrí nepochybne medzi ne. „U Jurka,“ ako zvykneme toto milé miesto navštevované po celý rok, označovať. Právom, veď na dnešnom stupni poznania môžeme vznik Rotundy sv. Juraja, pri ktorej sa nachádzame zaradiť do veľkomoravského obdobia druhej polovice 9. storočia. (Výskumy pokračujú a naznačujú potvrdenie ešte väčšej starobylosti). Jej existencia sa viaže a súvisí s vzácnymi archeologickými nálezmi v blízkej Bojnej, ktoré pochádzajú ešte z čias Pribinu, teda z prvej polovice 9. storočia. Aj z tohto kontextu možno podľa odborníkov vysloviť názor, že táto sakrálna stavba je najstaršou stojacou rotundou nielen na území Slovenska, ale aj v rámci širšieho stredoeurópskeho priestoru. Fakt, že sa tu zachoval veľký objem stien pôvodnej stavby s predrománskym oknom, omietkami a konsekračnými krížmi, dáva rotunde mimoriadny význam a získava tak unikátnu hodnotu dejinného významu, ktorý ju zaraďuje medzi naše najvzácnejšie sakrálne národné kultúrne pamiatky. Kostolík je tiež jediným zachovaným stojacim dokladom dávneho osídlenia tejto lokality, ktoré počas 13. storočia postupne zaniklo.
Aj keď táto posvätná stavba rôznymi prestavbami zmenila svoj pôvodný vzhľad, predsa odborníkom sa podarilo charakterizovať jej pôvodnú identitu, za čo im patrí vďaka.
Samozrejme nejde tu len o kamennú stavbu, lebo keď sa zahľadíme na históriu tohto miesta môžeme tu cítiť niečo príťažlivé – a príkazové, čo nás orientuje na bohatú minulosť, pretože tieto historické fakty jasne odkazujú na verejný prejav oslavy a úcty Boha, už pred 1200 rokmi. Čo bol už vyšší stupeň náboženskej kultúry, v ktorej sa kresťanstvo – ako vzdelané náboženstvo – začleňovalo do bežného života a vplývalo na kultúru a morálku, človeka slovenského prostredia. Cirkev aj tu bola, posväcujúca svet, ktorá humanizovala a skultúrňovala v zmysle evanjelia. Kresťanstvo takto pozitívne vstupovalo do rôznych foriem života našich predkov, nášho prostredia. To nás napĺňa radosťou z vedomia a poznatku, že sme tvorili kultúrne dejiny Európy. Každý nový fakt, každý nový dôkaz, každý fragment, z tejto oblasti, odokrýva a potvrdzuje historickú pravdu a dotvára obraz života nášho slovenského človeka; človeka a ľudí, formujúci sa kresťanskou kultúrou. Je naozaj potrebné nám nielen objavovať, ale aj sprítomňovať aj toto obdobie v jeho plnosti, nefalšovanej podobe, obdobia veľkého kultúrneho rozmachu našich predkov, pretože žijeme v rozporoch našej doby a hľadania bodu istoty.
Vieme, že kresťanstvo na svojej dejinnej ceste nesporne dobylo postupne značnú časť sveta. Nie mocou, či silou, ale hodnotou, o ktorej hovorí dnešné evanjelium. Ježiš ju označuje ako nové prikázanie – prikázanie lásky. Hoci je veľký rozdiel medzi Ježišovou dobou a nami, zisťujeme aktuálnosť tohto prikázania.
Žiaden čin nie je totiž taký presvedčivý a nevzbudí v srdciach iných takú pozornosť ako život, ktorý je naplnený touto hodnotu. Sv. Ján Zlatoústy hovorí v tejto súvislosti: „Pohania často označovali tých, ktorí robili zázraky za podvodníkov, ale na bezúhonnom živote nemohli nikdy nič kritizovať“. Opravdiví kresťania boli a sú vždy vo svete „malým spoločenstvom“ uprostred miliárd obyvateľov tejto zeme, ale môže byť nositeľmi hodnôt, ktorý môžu preniknúť pozitívne a obohacujúco do každej oblasti života. To Vzkriesený Ježiš, cez Cirkev, nielen ponúka, ale nás aj posilňuje, aby sme to dokázali.
Pripomeňme si, že týmto hodnotám nás učili, aj na týchto miestach, naši apoštoli sv. Konštantín-Cyril a Metod. Z ich života vieme, že to nielen hlásali, ale aj praktizovali. V životopise Konštantína sa hovorí o tom, že na misii, spolu s Metodom, ku Kozárom neprijali žiadnu odmenu, ale vyžiadali od kagana za svoju misiu zajatých Grékov, bolo ich okolo dvesto a tých prepustil na slobodu (ŽK XI.). Podobne aj od Rastislava a Koceľa v počte asi deväťsto zajatcov, ktorým darovali slobodu. (ŽK XV).
Keď sme sa pri našom uvažovaní už zapozerali do histórie, možno nás napadne, prečo dnes kresťanstvo aj u nás na Slovensku neplní túto vznešenú úlohu. Skôr ho považujeme za prekonané, neaktuálne a nepríťažlivé. Takmer každý vie čo by mala a nemala Cirkev konať. Boli sme toho svedkami aj po nedávnych voľbách: za to, že niektorý politický subjekt sa nedostal do parlamentu, ale aj za to, že sa iný dostal, môže za to vraj Cirkev (!). Kiež, by to tak bolo, že Cirkev ovplyvňuje zmýšľanie ľudí aj v tejto oblasti! Opak je pravdou. Obyčajne naletíme na sľuby, ktorým ani neveríme. Aj v iných oblastiach, najmä tí, ktorí sú mimo Cirkvi tomu najlepšie rozumejú. Jeden z takých komentárov sme si mohli prečítať v dennej tlači aj v tomto týždni na adresu synodálneho dokumentu o rodine: „Dokument ukazuje, že Rímskokatolícka cirkev sa napriek sympatickému pápežovi nemení.“ Čo má zmeniť?! – pýtame sa. Má hriech nazvať čnosťou?
Mnohí si takto s radosťou kopnú do Cirkvi, či sa zachová tak, či onak. Pripomína mi to vyjadrenie prof. Léo Moulina (1909-1999), ktorý nezatajoval svoj agnosticizmus a ateiztmus blízky panteizmu. V dlhom rozhovore s významným talianskym publicistom a redaktorom Vittoriom Messorim v roku 1990 prof. Moulin vyhlásil: „Dajte za pravdu mne, starému nevercovi, ktorý sa do toho rozumie: Je to vrcholné dielo protikresťanskej propagandy, že sa jej podarilo vytvoriť v kresťanoch, a najmä v katolíkoch, akési zlé svedomie. Vštepili do nich neistotu, ak nie priam hanbu za ich dejiny. Zúrivým nátlakom od reformy až podnes dokázali vás presvedčiť, že ste zodpovední za všetky alebo za takmer všetky zlá vo svete. Paralyzovali vás v masochistickej autokritike, aby neutralizovali kritiku toho, čo nastúpilo na vaše miesto. Feministky, homosexuáli, obdivovatelia a ctitelia Tretieho sveta, pacifisti, exponenti všetkých menšín, disidenti a nespokojenci všetkých druhov, … laickí moralisti – od všetkých týchto ste si nechali predkladať účty, neraz falšované, bez toho, či takmer bez toho, že by ste s nimi diskutovali. Nejestvuje historický problém, omyl alebo utrpenie, ktoré by vám neboli pripisovali. A vy, často neznalí vašich vlastných dejín, nakoniec ste to uverili, a tým ich aj podporili. Avšak ja, agnostik, ale historik, ktorý sa snaží byť objektívny, vám hovorím, že musíte reagovať v mene pravdy. Lebo často to nebola pravda. A keď aj niekde je niečo pravdy, ostáva tiež pravdou, že pri výslednom hodnotení dvadsiatich storočí kresťanstva svetlá veľmi vysoko prevažujú nad tieňmi. Tak teda: Prečo z vašej strany nevyžadujete vyúčtovanie od tých, ktorí vám predkladajú účty? Azda boli lepšie výsledky toho, čo prišlo po tom? Uvedomujete si, z akých kazateľní skrúšene počúvate určité kázanie? Tá nehanebná lož o „temných storočiach“, lebo boli inšpirované vierou v Evanjeliá! Prečo potom všetko to, čo sa nám zachovalo z oných čias, vykazuje takú fascinujúcu krásu a múdrosť? Aj pre dejiny platí zákonitosť o príčine a následku“
To v žiadnom prípade neznamená, že kresťania sú ideálni a bez chýb, či slabostí. Je isté, že opravdivého kresťana nepoznáme po oblečení, ani nie po zbožnom výraze tváre, či po zopnutých rukách. My kresťania, sme ľudia – ako všetci ostatní. Chodíme do práce a tešíme sa na víkend, musíme sa usilovať, aby sme vyšli s peniazmi, čo máme k dispozícii; tiež máme starosť o starú mamu, ktorej sa zhoršil zdravotný stav… Aj nás sa týka nepríjemná diagnóza lekára presne tak ako ostatných, smútime nad stratou svojich drahých; oslavujeme narodeniny; deti v škole prepadajú, alebo sa ako-tak vlečú z ročníka do ročníka; v záhrade rastie burina, lebo ju nestíhame vytrhať; aj my zabúdame kúpiť drevené uhlie na večernú grilovačku…. Áno, máme svoje nedostatky aj chyby, ale chceme s tým niečo robiť. Uvedomujeme si, kde je naša záchrana a budúcnosť. Nemáme k dispozícii vždy uspokojujúcu odpoveď na konkrétnu situáciu, na pretrvávajúcu otázku v tajuplnej dôvere, ktorú ale napriek tomu nás pobáda kráčať ďalej, lebo existuje dostatok dôvodov na nádej. Kráčame za Kristom, lebo nám ide o život pozemský i večný. Ide nám aj o to, aby sme my, tí druhí, mohli žiť v dôstojnosti hodnej človeka, lebo sme obrazom Boha. Preto Cirkev sa nesmie nechať viesť módnymi, či chvíľkovými predstavami, ale musí hlásať to, čo je najdôležitejšie pre spásu. Preto bude teda vždy z toho hľadiska nemoderná. Inak by zradila Božie slovo a svoje poslanie. Ježiš Kristus tiež nie je dobový, ale nadčasový a vždy aktuálny.
Opravdiví, nie matrikoví kresťania sú ľudia, ktorí dávajú odpoveď na Božiu výzvu, napríklad aby sme boli milosrdní ako On. My veríme, že generátorom správania človeka – aj v konfliktných životných situáciách – je istota lásky, Nie emocionálna, pudová, ale láska, ktorá vytvára a rodí nehu, súlad, harmóniu a komunikáciu s inými ľuďmi. Láska, ktorá sa vie obetovať. Lebo iba láska je spojená s vedomím racionálneho činu, láska, ktorá nezlyhá vtedy, keď ide o životy druhých, keď ide o dobro iných, o ich záchranu a dôstojnosť človeka vôbec. Preto už Aristoteles odkázal vládcom: „Keby na zemi vládla láska, nepotrebovali by sme zlé zákony.“
Čo to znamená, ako to môže fungovať? Aktuálne nás tomu učí Svätý Otec František. Sú to aj jeho prejavy lásky, hoci malé a symbolické, predsa sú veľkou výzvou pre nás i pre celý svet. Dojatý z návštevy utečencov z ostrova Lesbos spred týždňa hovorí o obrázku, ktoré nakreslili deti žijúce v tábore, poznačené utrpením a nedostatkom, na ktorom zobrazujú slnko, ktoré sa pozerá a plače. „Ale ak je slnko schopné plakať, tak aj my“ – dodáva. Pri slovách, či aj toto jeho úsilie má význam odpovedá: „To isté sa spýtali Matky Terezy: ,Nuž vy, toľká námaha, toľká práca, len aby ste pomohli ľuďom zomrieť… To, čo robíte, nepomôže! More je také veľké!‘ A ona odpovedala: „Je to kvapka vody do mora! Ale po tejto kvapke more nebude tým istým!‘ Odpovedám takto. Je to malé gesto. No tieto malé gestá musíme robiť všetci, muži i ženy, aby sme podali ruku tým, ktorí to potrebujú“. A v tejto súvislosti dodáva: „Najväčší dar, ktorý si môžeme dať, je láska.“
Preto Ježišova výzva o láske, je aktuálna aj pre nás a vždy s novosťou môžeme jeho pozvanie realizovať. Aj od nás žiada to, aby tento svet bol aspoň o trochu lepší, láskavejší, milosrdnejší aj u nás na našom drahom Slovensku. Určite na to máme.
Sv. pápež Ján Pavol II. pri svojej poslednej návšteve na Slovensku, keď vyhlásil sr. Zdenku za blahoslavenú r. 2003 nás povzbudil slovami: „S pocitmi najhlbšej lásky, pozdravujem teba, milovaný slovenský národ. Vzdávam vďaky Bohu za teba, že si dokázal aj v ťažkých chvíľach zachovať vernosť Kristovi a jeho Cirkvi. Povzbudzujem ťa, nikdy sa nehanbi za evanjelium! Chráň si ho vo svojom srdci, ako najcennejší poklad, z ktorého môžeš čerpať svetlo a silu do každodenného života.“
Naša bohatá kresťanská a národná minulosť nás poučuje, že zvíťazili sme viac zažíhaním svetiel, než krvou. Nezabudnime na to a osvojme si stratégiu lásky spomínanej Matky Terezy, ktorá hovorí: „Som iba ceruzka v rukách Boha , ktorý sa chystá napísať zamilovaný list svetu.“ To bude naozaj to najkrajšie púťové, ktoré si odnesieme z tohto posvätného miesta – „od Jurka“. Amen.
