Nitra (13. augusta) Na Kalvárii v Nitre sa v dňoch 13. a 14. augusta 2016 konala výročná púť. Jej súčasťou bola aj Diecézna púť rodín. Svätú omšu za rodiny celebroval na poľnom oltári pred miestnym farským kostolom nitriansky biskup Mons. Viliam Judák. Prinášame homíliu, ktorú predniesol:
Bratia a sestry, milí mariánski ctitelia,
pri cyklistických pretekoch okolo Talianska – Giro d’ Italia v sedemdesiatych rokoch minulého storočia pretekár Grosso (v týchto rokoch preteká s týmto menom jeho synovec) mal v etape Benátky – Bolzano prechádzať spolu s ostatnými pretekármi rodnou obcou. Tam ho očakávala jeho mama, príbuzní a krajania. Myšlienka na matku ho natoľko vzpružila, že prišiel do rodnej obce so sedem minútovým náskokom. Keď zazrel svoju šťastnú mamu, zoskočil z bicykla, objal ju a vysadol naň opäť a ako strela pokračoval ďalej.
Myšlienka na Pannu Máriu i nás viedla k tomu, že ste dnešnú sobotu prežili inak ako zvyčajne. Našli ste si čas na naše vzájomne stretnutie, tu na Nitrianskej kalvárii, kde si tohto roku pripomíname 250. výročie organizovaných mariánskych púti, hoci tento „Mariánsky vrch“ s kostolom sa spomína už v listine Belu IV. z r. 1248.
Prišli sme k Panne Márii Nanebovzatej – Matke Božej nitrianskej – ako našej oslávenej matke. Bez výhrad, nie strojene, ale tak ako sa prichádza do domov, k našej mame. Veď v každej rodine, pokiaľ mama žije je domovom, je spojivom medzi súrodencami i je veľkým darom pre deti, hoci sú už dospelé.
Preto prichádzame k nej, aj vo forme diecéznej rodinnej púte, aby sme sa príkladom jej života obohatili a vyprosili si potrebnú silu žiť rodinné hodnoty.
Vieme, že rodina je oblasťou, ktorá patrí k najcennejším darom ľudstva. Nie je ničím a nikým nahraditeľná. Ani dnes rodina nemá žiadnu inú alternatívu.
Necíťme sa preto menejcennými, keď pre mesiacom naše média žalostili nad tým, že sme opäť pozadu, pretože v susednom Česku, nielenže už zlegalizovali homosexuálne vzťahy, ale aj možnosť adopcie týmto párom (!).
Nie sme menejcenní, ani spiatočnícki, ak si chránime hodnoty, ktoré sú osvedčene a obohacujúce. Samozrejme dnes to môže byť už aj nebezpečné ako nedávno v Španielsku, kde arcibiskup Valencie kardinál Antonio Canizares, v príhovore bránil dobro rodiny a poukázal na nebezpečenstvá, ktoré jej hrozia. Vo svete demokracie a politicky korektnom svete, ktorý je plný tolerancie, mu za jeho názor, ktorý vychádza z Biblie a je podstatou kresťanskej náuky hrozilo niekoľkoročné väzenie?! Súd našťastie zamietol neskoršie žalobu prokuratúry. Podobne tiež v týchto dňoch traja španielski biskupi, sa dostali paľby kritiky proti štátnemu zákonu o rôznych modeloch rodiny. Obviňujú ich „z deliktu šírenia nenávisti“.
Štúdie, ktoré zohľadňujú viaceré faktory naznačujú, že deti vychovávané v neporušených rodinách majú najlepšie výsledky v každej oblasti života.
Samozrejme povieme si: to je teória. Koľko aj navonok dobrých rodín má problémy! Koľko rozvrátených rodín, koľko manželstiev je v kríze, koľko rozvodov, koľko vyhasnutých manželských spolužití, koľko detí, ktoré sa stávajú polosirotami vyhasnutého manželského krbu!
To je fakt, ale máme na túto epidémiu účinný protiliek. Vážme si a chráňme si hodnoty, ktoré sú súčasťou našej minulosti. Je len potrebné, aby sme podľa vzoru Panny Márie, ktorá povedala v Káne Galilejskej obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2, 5) – zachovali toto odporúčanie. Áno bez námahy a obety to nejde.
Všimnime sa napr. náš rodinný stôl. Ako často sa spolu stretávame pri ňom? Aspoň v nedeľu? Stôl, pri ktorom jeme, sa spája telo s dušou. Tká sa tu rodinné tkanivo, prebieha prenos medzi generáciami. Preto je stôl Šabatu tak dôležitý pre Židov. Napokon Kristus chcel, aby sa jeho komunikácia realizovala cez svätý stôl a nie cez nejaký iPad.
Televízory, počítače, smartfóny zničili rodinný stôl. Každý je za svojou obrazovkou. Stačí pozrieť katalóg veľkofirmy vyrábajúca nábytok s ponukou obývačky, kde „každý ma svoj obývací priestor“. Malé sedačky, ktoré sa otáčajú k sebe chrbtom a každá má oproti dnes už nenahraditeľný kus nábytku: Svartåsen, stojan pre prenosný počítač. Ľudia sú pod jednou strechou, ale rodina je už roztrieštená, „odhmotnená“. Nič ich nespája. Azda len to, že sa tam prídeme najesť, alebo vyspať. Ale taký komfort nám ponúkajú aj kasárne, či väznica.
Ako by teda mala vyzerať ideálna rodina?– pýtame sa spoločne. Žiaľ neviem Vám to povedať. Myslíte, že udalosti, čo prežívala Svätá rodina – Jozef a Mária, nepresahovali ich chápanie? Evanjelista viackrát spomína, že boli prekvapení alebo tomu nerozumeli (por. Lk 2,18,33,50). To nebolo márnotratné dieťa a predsa tam boli aj neľahké chvíle. Napr. jeho nájdenie v chráme. „Čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ (Lk 2,48).
Rodina pochádza zo spojenia muža a ženy, to znamená z kolízie dvoch svetov. Lebo muž a žena nie sú v prvom rade spolu z dôvodu ich podobnosti – ale z dôvodu ich rozdielnosti, ich nepochopiteľnej recipročnej záhady. Mohli by sme aj o šťastných manželstvách povedať ako to povedal jeden manžel pri 40. výročí svadby v prítomnosti svojej manželky: „Je to už štyridsať štyri rokov, čo si s Františkou nerozumieme.“ V tom je podstata ich vzťahu: že akceptovali prijať to nepochopiteľné, a usilujú sa s tým žiť a svoj vzťah budovať, aj napriek „iskreniu“.
Pripomeňme si, že Kristus neprišiel učiť ani láske k priateľom – to je príliš selektívne, ani láske k ľudstvu – príliš abstraktné. Ale láske k blížnemu, tomu, ktorý je tu, ktorého sme si nevybrali. Svojich prvých blížnych nachádzame vo svojich blízkych. Deti si nevybrali svojich rodičov, ani rodičia svoje deti. Brat si nevybral svojho brata. Každý má milovať toho druhého z dôvodu, že je, a nie pre tú alebo tamtú vlastnosť. V tomto je rodinná láska prípravou na dobročinnosť. Nie že by tam neexistovala hádka alebo zlyhanie. Ale preto, že držíme pokope aj napriek hádkam a zlyhaniam – pretože otec zostáva otcom, aj keď sme s ním pohnevaní, zatiaľ čo priateľ už nemusí byť priateľom.
Nie je dôležité, že otec nie je perfektný – nemôže ani taký byť, lebo on sám je synom a nie je absolútnym počiatkom života. A hoci robí chyby, môže odovzdať svojim deťom oveľa viac ako hociktorý expert na vzťahy. Áno, aj v dobrej rodine sa nakričí, padne aj nejaké otcovské zaucho…, ale treba vedieť aj nájsť opäť cestu k sebe a to aj formou odpustenia a nie z rodiny utiecť.
Všetci sa rodíme z odpustenia, predovšetkým Božieho. Lebo len vtedy, keď sme milovaní, môžeme my sami milovať. Nesmieme sa nikdy unaviť v prosení o Božie odpustenie, lebo len vtedy, keď nám je odpustené, keď cítime, že nám bolo odpustené, učíme sa odpúšťať. „Preto nech slnko nezapadne nad naším hnevom“ . Skúsme si dať svoje vzťahy do poriadku skôr ako nastane nový deň.
Avšak odpúšťať nie je ľahké, je to vždy veľmi ťažké. Ako môžeme napodobňovať Ježiša? Odkiaľ začať, aby sme prepáčili malé či veľké krivdy, ktoré trpíme každý deň? Predovšetkým od modlitby. Začína sa od vlastného srdca: s modlitbou môžeme čeliť roztrpčeniu, ktoré zažívame, odovzdávajúc toho, kto nám ublížil, Božiemu milosrdenstvu: ‚Pane, prosím ťa za neho, za ňu;. Potom odhalíme, že tento vnútorný boj o odpustenie očisťuje od zlého a že modlitba a láska nás oslobodzujú z vnútorných bojov, nášho egoizmu i diabolskej radosti z pomsty…. Každý deň máme príležitosť, aby sme sa cvičili v odpúšťaní, aby sme žili toto tak veľké gesto, ktoré približuje človeka k Bohu. Tak ako náš Nebeský Otec, aj my sa stávajme milosrdnými, lebo prostredníctvom odpustenia porážame zlo dobrom, premieňame nenávisť na lásku a robíme tak svet čistejším.
Pozrite! Pred troma týždňami som dostal od svojej bývalej poslucháčky jej životný príbeh.
Bola vo funkcii riaditeľky materskej školy druhý rok a bola na to veľmi hrdá. Chvíľami si myslela, že má „patent na rozum.“ Ani si neuvedomila, ako tíško sa vkradla do jej srdca pýcha a nezdravá hrdosť. Mamine rady a poučenia jej pripadali ako z inej galaxie alebo ako to ironicky nazývala „sto rokov za opicami“. Na všetky jej slová mala jedinú odpoveď: „Mami, ty ničomu nerozumieš, tak sa do mňa nestaraj ani do mojej práce!“ Chúďa mama, aj slza jej potajomky vytryskla z oka, ale ona bola tvrdohlavá ako mulica. Niekedy od zúrivosti skoro „vyliezla z kože Často sa hneď zrána škaredo pohádali. Ona potom odchádzala do práce na autobusovú zastávku s poriadnym tresknutím dverí za sebou a bez pozdravu.
Raz ráno si tiež chystala prípravy do školy a počúvala pritom v rádiu reláciu Ranné zamyslenie. Hovorilo sa v nej, že ľudia sa mnohokrát nelúčia pri odchode z domu v dobrom, ale pohádaní, s nenávisťou v srdci, s vyhrážkami, ba niektorí aj so zlými želaniami. „Nikto z nás ale nevie,“ pokračovalo sa zamyslení, „či sa vráti domov živý a zdravý, alebo či nájde toho svojho blízkeho doma živého a zdravého. Veľakrát do života ľudí vstúpi nečakaná udalosť, tragédia a niekto z rodinných príslušníkov náhle odíde z tohto sveta. Už nie je možné nič dopovedať, už nie je možné nič vysvetliť, ospravedlniť sa, poprosiť o odpustenie, už je neskoro! a na záver z rádia zaznelo: „Je teda veľmi dôležité odchádzať z domu s láskavým požehnaním, v dobrej nálade a v radostnom očakávaní návratu. Potom vás nemusia trápiť výčitky, prečo som to povedal alebo prečo som mu nepovedala, že…? Preto je potrebné, aby ste si povedali na rozlúčku niečo milé a zopakovali to pri príchode znova. Aby ste sa spoločne tešili jeden z druhého,“
„Poviem vám úprimne, tieto slová z rádia, zarezali do živého a hlboko sa ma dotkli! – priznáva.
Asi o týždeň, sa opäť ráno „pochytili“ s mamou, Nakričali na seba a Sofia zúrivá treskla dverami tak, že skoro vyleteli zo zárubní. Mama ostala nahnevaná a urazená sedieť v kuchyni. Len čo zbehla dolu schodmi na odpočívadlo, prišli jej na um slová z ranného zamyslenia. Ostala stáť ako prikovaná na chodbe. Prešiel ňou mráz a hrôza, že by sa už s mamou nemuseli stretnúť živé! Bolo jej jedno, že zmešká autobus do práce. Otočila sa, vybehla tých pár schodov späť, odomkla dvere na byte a nahlas zavolala: „Mamííí, prosím ťa, odpusť mi a nehnevaj sa na mňa! Ale z kuchyne nedoletela žiadna ozvena. „To nevadí! Hlavné, že som to dokázala ja,“ utešovala sa cestou.
Keď sa vracala z práce domov. Už mala prichystaný kľúč od dverí bytu, že odomkne, keď sa dvere otvorili samé a mama sa jej vrhla okolo krku so slovami: „Dcéra moja, odpusť mi, že som ti ráno neodpovedala na tvoj pozdrav. Celé dopoludnie som sa tu zhrýzala výčitkami, že ty si odo mňa lepšia, lebo si to dokázala povedať a ja nie,“ zakončila Sofiina mama svoje nečakané a láskyplné privítanie. Ona ju objala a povedala jej: „Mama, ľúbim ťa a sľubujem, že už nikdy neodídem z domu bez tvojho požehnania a rozlúčky.“ A svoj sľub dodržala, kým jej mama žila. Ich vzťah sa ozdravil a nadobudol nové hodnoty.
Alebo: na tohtoročnom Svetovom stretnutí mládeže Pavlínka z Bratislavy hovorila svedectvo o ich rodine. Mala ešte brata. Bola to šťastná rodina, kým neochorela mama onkologicky. Otec sa o ňu príkladne staral. Avšak choroba sa zhoršovala a otec si postupne našiel priateľku a rodinu opustil. Založil si novú rodinu a má ďalšie dve deti. S bratom sa Pavlínka o matku starala. Jej stav sa zhoršoval. Vlani ich opustila do večnosti. Ešte pred smrťou zavolali otca. Sedel pri jej lôžku a spomínal na spoločne chvíle. Matka, nemohla hovoriť, mala postihnuté hlasivky, avšak sa na neho len usmievala všetko mu odpustiac. Dievča sa vyznalo, že usiluje o to aj ona. Ale nie je to ľahké. „Zatiaľ sa aspoň nevyhýbam stretnutiu s ním a komunikujem s ním, keď sa ohlási“ – povedala.
V tieto dni obehla celý svet správa, ktorá by mohla byť dokonalou predlohou na romantický film. Je to je život manželov v Missouri Jeanette (87) a Henryho De Langea (85), ktorí boli manželmi 62 rokov a umreli v ten istý deň, dokonca v tej istej hodine v rozpätí 20 minút. V ich denníku by ste sotva našli deň, kedy sa nevideli alebo si aspoň nevymenili zopár pekných slov.
„Vždy ťahali za jeden povraz a nechali hovoriť srdce, nie hnev. Aj preto budú pre nás vždy najväčšími vzormi,“ uviedla jedna z dcér, z ich piatich detí.
Naozaj, bez obetovania sa nedá budovať vzťah. Láska je totiž gramaticky podstatné meno, ale v skutočnosti je to niečo čo sa stáva, čo sa buduje. Každý deň sme pozvaní k láske. Sú to drobné veci každodennosti, v ktorých si môžeme dokázať, že nám na sebe záleží. Boh nám bude vždy nápomocný, ak mu to dovolíme. On je na našej strane. On žehná nášmu životu. Musíme sa vrátiť k rodine, musíme prestať zabíjať nenarodené deti, musíme sa vrátiť k svojej kultúre a kresťanskej viere; musíme sa vnútorne oslobodiť od ideálu konzumného života, ktorý nám servírujú médiá, v podobe hviezd, ktoré sú zaujímavé ak sú aspoň trikrát rozvedené, či majú potomstvo z rôznych vzťahov.
Preto hľadajme cestu k sebe, cestu k Bohu. Nájdime cestu k sebe, nielen vtedy, keď niečo potrebujeme. Napr. vzťahy starí rodičia – vnúčatá. Učme naše deti k starým rodičom opravdivej úcte, nielen ako objekt mimoriadnych príjmov.
Ostaňme v rodine každý tým, čím máme byť Milí rodičia buďte svojím deťom najskôr rodičmi, a potom až priateľmi a všetkým ostatným, nie naopak. Otcovia buďte otcami! Mamy, mamami! Ak je to možné nezamieňajme si svoje úlohy.
Áno, máte pravdu, je to neľahká úloha, preto je dobré, že sme tu pri nohách Božej i našej matky. Dobra mama pomáha svojím deťom rásť, a to nielen fyzicky. Stará sa o to, aby správne formovali svoj charakter, aby boli schopné prevziať zodpovednosť za seba aj za iných a smerovať tak k vyšším ideálom.
Evanjelista Lukáš hovorí o rodinnej výchove v Nazarete, že Ježiš „rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom“ (Lk 2, 40). To isté robí Panna Mária s nami. Pomáha nám rásť v ľudskosti i vo viere, aby sme boli silní a nepodľahli pokušeniu byť ľuďmi a kresťanmi iba navonok. V tomto duchu sa nádejam, že dnešné stretnutie navzájom a s Božími hodnotami, ktoré nám ponúka Panna Mária nás povzbudí a motivuje a naše denné zápasy aj rodinné hodnoty nám zaručia aj konečné víťazstvo, tam, kam nás s telom a dušou dnes predišla Božia matka, Mária. Amen.
