Nitra – katedrála – 19. januára 2014 (zvukový záznam z časti homílie – v dolnej časti stránky)
Vianočné obdobie, ktoré sme ukončili minulou Nedeľou Krstu Pána je za nami. Ono nám prezentovalo mnohorakým spôsobom Božiu lásku voči nám. Avšak táto ponuka zo strany Božej nemá ostať bez nášho zaangažovania. A preto liturgické obdobie „Cez rok“ je pre nás príležitosťou, aby sme na túto podanú Božiu ruku a odpovedali svojim životným postojom.
Božie slovo dnešnej nedele nás vovádza do tajomstva povolania človeka, ktoré vždy prichádza od Boha a je – ako to viackrát zdôrazňoval za svojho života bl. pápež Ján Pavol II. – „veľkým darom a tajomstvom“.
Bolo to v prípade aj starozákonného proroka Izaiáša ale aj apoštola Pavla a jeho spolupracovníkov, ktorým Pavol v Korinte pripomína, že všetci majú úlohu apoštolskej služby, ktorá pochádza z milosti povolania.
Veľmi výrazne sa to odzrkadľuje v životnom poslaní Jána Krstiteľa, ktorý je predchodcom Ježiša a mal upozorniť na jeho prítomnosť. Neobmedzuje sa len na fyzické svedectvo, ale ponúka veľmi živý teologický obraz, keď poukazuje na Ježiša ako na Baránka, ktorý sníma hriechy sveta.
Pre jeho súčasníkov toto svedectvo bolo veľmi zrozumiteľné. Aj my chápeme vo svetle našej viery, že Ježiš je nevinný Baránok, ktorý berie na seba našu biedu a premieňa neprávosť tohto sveta. V ňom môže každý z nás nájsť svoju záchranu a nový život, aby sme mohli budovať spoločenstvo, ktorej má byť zákonom a jediným pravidlom spolužitia láska.
V Kristovi, s Kristom a pre Krista nachádza miesto a zmysel povolanie každého človeka. Každý si uchováva svoju originalitu, ktorú má nezávisle a plne rozvíjať. V dejinách Ježišovej Cirkvi to boli mnohí, ktorí túto úlohu pochopili a plne sa odovzdali Kristovi, aby priniesli Ježišove hodnoty iným.
Medzi takýchto svedkov viery, ktorý mali milosť nielen v Krista veriť, ale pre jeho aj trpieť patrí aj náš jubilant Jeho Eminencia otec kardinál Ján Chryzostom Korec.
Pri deväťdesiatom výročí jeho narodenia, je potrebné sa zastaviť, lebo ide o výnimočné a vzácne jubileum. Nie je to ani akt duchovnej zdvorilosti, ale skôr povinnosť pripomínať si duchovné a mravné hodnoty, ktoré svojím životom a pôsobením prezentuje nielen v našej Cirkvi ale aj v našej vlasti.
Bohatá činnosť otca kardinála Korca je odrazom takmer päťdesiatročného dramatického diania v Cirkvi na Slovensku v minulom storočí. Počas komunistického útlaku, keď všetky úsilia štátnej politiky obmedziť činnosť Cirkvi smerovali k jej zámernej likvidácii, prijal dňa 24. augusta 1951, ako 27-ročný, tajne z rúk biskupa Pavla Hnilicu biskupskú vysviacku. Bolo to len rok po jeho kňazskej vysviacke. Najskôr ako tajný biskup pôsobil utiahnuto, v civilnom zamestnaní robotníka, avšak s tichým súhlasom Svätej stolice sa postupne stáva vedúcou osobnosťou umlčanej Cirkvi a svoje sily, um a vedomosti sústreďoval na udržanie viery v Boha, vernosti k Petrovmu stolcu a ku Katolíckej cirkvi na Slovensku.
Popri rozsiahlej spisovateľskej činnosti veľa času venoval mladým ľuďom a rodinám, angažujúcim sa veriacim intelektuálom, kňazom, rehoľníkom a seminaristom. Vysvätil tajne vyše 120 kňazov. Programovo písal a vydával náboženskú literatúru v edícii „Knižnica viery“.
Keďže na túto činnosť nemal „štátny súhlas“ za svoju obetavú činnosť pre dobro Cirkvi a národa bol 11. marca 1960 zaistený a 21. mája odsúdený ako vlastizradca na 12 rokov väzenia. Spolu s 200 uväznenými kňazmi bez kníh, bez oltára, bez sv. omše, pozbavený ľudských práv, denno-denne medzi zlodejmi, vrahmi, nenávidený väzenskými dozorcami, ktorí pokladali kňazov za horších než vrahov. Ateistická komunistická nenávisť ho uponižovala na každom kroku od rána do večera, mesiace čo mesiace, rok čo rok. Pracoval celý deň, s prechádzkou jednu hodinu pod dozorom.
Boh mal zmiznúť zo života slovenského národa. Preto ateizácia zachvátila všetko – školy, rozhlas, všetky inštitúcie. Veriaci človek nemohol byť učiteľom, nemohol ísť do cudziny, nemohol študovať na univerzite, nemohol pôsobiť v armáde ani v úradoch. To bola nezmieriteľná ateistická ideológia. Dostala výslovne politický nádych. Jeden z vedúcich členov napísal v tých časoch, že „Církev je zběsilým nepřátelem“ komunizmu a socializmu a tým štátu. Išlo o ateistické šialenstvo. Cirkev ako inštitúciu považovali za úhlavného nepriateľa, pretože nesúhlasila so všetkým, čo robili.
Sám na to – väzeň biskup Korec – spomína: „Základom bola nenávisť k viere v Boha a absolútny bojový ateizmus. Druhotná bola nenávisť voči Cirkvi, kňazom a veriacim. Nenávisť siahala až po pápeža, v ktorom videli spojenca „zločinného západného imperializmu“. Mne pripisovali pri súde za zločin „vernosť pápežovi“. Povedal som im, že som na túto vernosť pápežovi hrdý. Pri jednom vyšetrovaní kňaza vyhlásili: „Aj vášho pápeža obesíme!“
Z väzenia sa vrátil 21. februára 1968 s podlomeným zdravím. Napriek tomu sa zapojil do nadšenej obnovy náboženského života.
8. júla 1969 ho prijal na osobitnej audiencii pápež Pavol VI., ktorý odovzdal „tajnému“ biskupovi Korcovi svoje biskupské insígnie. Po návrate do vlasti však nedostal opäť súhlas zo strany štátu k pastorácii. Preto pokračoval na poste robotníka. Naposledy ako 57-ročný pracoval ako opravár výťahov v bratislavskej Petržalke.
Aj naďalej jeho postavenie nebolo ľahké a to až do konca socialistického zriadenia. Napr. denník Pravda ešte vo februári r. 1988 priniesol na pokračovanie seriál s názvom „Tajná cirkev“ v službách antikomunizmu, kde sa autor veľmi nešetrne díva na cirkev a jej dejiny. Okrem iného sa tam píše: „Príslušníci nelegálnych štruktúr zo všetkých síl snažia zmariť dohodu medzi našim štátom a Vatikánom. Ich želaním je dostať na neobsadené biskupské stolce svojich predstaviteľov, takých, aký je „tajný biskup“ Korec. Nie je náhoda, že počas púte v Šaštíne v minulom roku vysielali v kostole záznam relácie Hlasu Ameriky, v ktorej sa vychvaľoval tento antikomunistický fanatik.“ Novinár ukončuje svoju úvahu slovami: „Preto pohrobkovia slovenského klérofašizmu, zneužívajúci náboženstvo na politikárčenie, neboli a ani nemôžu byť stimulujúcim činiteľom pri riešení vzťahov štátu a Cirkvi.“ (Pravda, 12. februára 1988)
Aj napriek nepriaznivej situácii, v ktorej sa nachádzal, ako pred väzením aj potom, neostal nečinný, pokračoval vo svojej neúnavnej činnosti kňaza – biskupa, spisovateľa a človeka, u ktorého nachádzajú mnohí otvorené dvere a srdce. Kontakt s mladými ľuďmi, apoštolát v rôznej forme, ale i bohatá literárna činnosť mu vyplnila každú voľnú chvíľu. Vo svojich dielach (vyše 80 ich vyšlo neskôr tlačou – samizdatom i v zahraničí) sa javí ako teológ, filozof, kultúrny a cirkevný historik, etik a sociológ, ale predovšetkým ohlasovateľ evanjelia. Dnes vychádzajú jeho diela v rôznych svetových jazykoch. Získal viaceré doktoráty z domácich a zahraničných univerzít.
V širokej palete jeho diel sa objavujú práce ako aktuálne diskusie s prírodnými vedami, ktoré často prekračujú svoju vedeckú kompetenciu a prispievajú k dezinformácii v základných životných otázkach. Ako veľký znalec ľudskej duše sa zamýšľa nad pôvodom človeka a jeho životnou cestou. Súčasne tvorí aktuálne práce, týkajúce sa problémov náboženského života a Katolíckej cirkvi na Slovensku. Popredné miesto má duchovná literatúra.
Zvláštnu pozornosť si zasluhuje trojzväzkové dielo zaoberajúce sa ťažkým obdobím Cirkvi na Slovensku Od barbarskej noci, ktoré bolo preložené do poľštiny, nemčiny, taliančiny, angličtiny a francúzštiny. Veľká časť diela kardinála J. Ch. Korca počas bývalého režimu vyšla v samizdatoch a niektoré rukopisy sa dostali do zahraničia a vyšli knižne v Kanade u slovenských jezuitov v Cambridge, Ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme, Rakúsku a Poľsku.
Aj po čase oceňujeme jeho nebojácny zápas o náboženskú a ľudskú slobodu jednotlivca, o historickú pravdu a kresťanské životné hodnoty. Medzi jeho životom a dielom panuje vnútorná jednota.
Po zmene spoločenských pomerov 6. februára 1990 ho pápež Ján Pavol II. menoval za nitrianskeho diecézneho biskupa. V čase, keď podľa ľudských kritérií mal právo na „zaslúžený odpočinok“, z poverenia najvyššieho pastiera zasadol „biskup v montérkach“ na najstarší biskupský stolec strednej a východnej Európy (založený r. 880) na prestol sv. Metoda. Veriaci aj samotní kňazi Nitrianskej diecézy s veľkou radosťou a potešením prijali túto správu, lebo na nitriansky biskupský stolec neprichádzala neznáma osoba, ale človek, ktorý bol dobre známy: európsky rozhľadený a v srdciach veriacich žiariaci vzor vernosti a oddanosti svojho kňazského a biskupského poslania.
Ako nitriansky biskup hneď po uvedení do apoštolskej služby sa oduševnene venoval obnove morálneho a náboženského ducha jemu zvereného Božieho ľudu. V tejto duchovnej obnove pokračoval veľkorysým projektom zriadenia diecézneho kňazského seminára. Počet seminaristov po prvýkrát v histórii diecézy postupne dosiahol počet takmer 150. V období jeho spravovania diecézy v r. 1990-2005 vysvätil vyše 200 kňazov, postavilo sa viac ako 80 kostolov a väčších kaplniek, 20 farských budov, 8 duchovných stredísk a mnohé generálne opravy sakrálnych objektov.
V r. 1991 bol menovaný za kardinála, ako prejav ocenenia jeho svedectva živej viery. Veľmi výstižne to charakterizoval pápež Ján Pavol II. pri stretnutí s mládežou Slovenska 30. júna 1995 v Nitre: „Kardinál Korec, toto meno veľa hovorí. Veľa hovorí vám na Slovensku, v Čechách i na Morave, v Európe, v celej Cirkvi i na celom svete. Chcem dnes poďakovať Pánu Bohu, za svedectvo, veľké svedectvo viery, ktoré nám všetkým dal Ján Chryzostom Korec, prenasledovaný za svoju vieru, väznený. Všetko to opísal vo svojich pamätiach. Chceme sa zato dnes Pánu Bohu poďakovať. Vy, mladí, ďakujte Pánu Bohu za to svedectvo, lebo vďaka nemu ste tu dnes, s veľkou odvahou vyznávajúc svoju vieru…“
Povzbuďme sa pri tejto vzácnej príležitosti vyznaním otca kardinála: „Mojou Matkou je Cirkev, ktorá poznala obdobia rozmachu i úpadku, ktorá však dosvedčuje, že Kristus žije stále uprostred nás a v nás. V tomto spoločenstve Cirkvi nachodím svoju radosť, svoju silu, svoj zmysel života… Cirkev je moja Matka. Šťastní, ktorí ju takto poznajú – ako Matku, ktorá sa borí o každého z nás, o národy a o svet. V tomto zápase utrpela aj rany, a jej synovia a dcéry neboli vždy na požadovanej výške. No po každej kríze, ktorú Cirkev prekonala, je Kristus v nej prítomnejší, živší a potrebnejší. Cirkev nám ho približuje ….
Nedostatky Cirkvi mi nesmú zakryť pravdu, nemôžu pomýliť moju vieru, ani oslabiť moju lásku a nádej. Ak boli v Cirkvi nedostatky, oveľa viac, neslýchane viac bolo v nej požehnania! Cirkev mala v každej epoche svojich učiteľov, apoštolov, obhajcov a svedkov, ľudí naskrz tvorivých – pokorných a slávnych. Zo storočia na storočie si zachovala svoje pravdy, svoje istoty, svoje náuky a tajomstvá, svoju tvorivú lásku. Cirkev podstúpila takmer všetky mysliteľné skúšky, poznala všetky útoky, prekonala všetky ťažkosti, premohla duchom všetkých nepriateľov. …Keď vidím túto Cirkev pohŕdanú, nespravodlivo kritizovanú, pokorovanú – tým viac ju mám rád! Môj obdiv k nej je stále silnejší, i keď všetko vždy azda celkom nechápem. Dnes nám Cirkev ukladá ťažšie úlohy ako inokedy – musíme byť pružní a pritom verní. Ak sme to prijali – znamená to novú Jar.“
Teraz, v tôni nitrianskej katedrály, s oslabeným zdravím, v byte s tým istým skromným zariadením aké mal ako biskup – robotník v Bratislave, sa usiluje plniť Božiu vôľu tak, ako ju konal celý požehnaný život. Je niečo v živote vznešenejšie? Ostal „človek medzi ľuďmi, ako o tom hovorí básnik Milan Rúfus.
Hoci sa utiahol do súkromia, predsa na jeho hlas najmä v rozhodujúci a neľahkých okamihoch rozhodovania čaká nielen kresťanská verejnosť. Ešte máme v živej pamäti situáciu pri ťažkej operácii z pred roka a pol, keď sa za neho modlilo celé Slovensko, ba aj mnohí v zahraničí. Všetci sme jednomyseľne prosili Všemohúceho, aby nám ponechal ešte túto vzácnu osobnosť, ktorú tak veľmi Cirkev a Slovensko potrebuje.
Celá ľudská, kňazská, strastiplná, pracovitá, heroická životná cesta otca kardinála je svedectvom o tom, čím môže byť človek vo svojej slobodnej a zodpovednej voľbe aj v časoch neslobody a neľudského poníženia. Toto svedectvo – martyrológium našich čias nemožno zamlčať. Je to svedectvo o Kristovi žijúcom vo svojej Cirkvi aj na Slovensku, v osobe J. Em. Jána Chryzostoma kardinála Korca, čo nás dnes vedie k prejavom úprimného obdivu, vďaky i ochoty plniť Božiu vôľu. Pretože sa nám patrí chváliť slávnych mužov, našich otcov…
Naozaj v jeho živote vidieť ako sa naplnilo Božie povolanie až do dôsledku. Nech je to aj pre nás povzbudením, aby sme žili podľa povolanie, ktoré sa nám dostalo.
Určite je však potrebné, aby sme sa učili z jeho prebohatej životnej skúsenosti, utrpenia, súdov a väzenia, múdrosti, statočnosti, viery v Boha, ľudskej blízkosti, vzdelanosti, jeho literatúry, dejín, teológie, filozofie, najmä otvorenosti a tolerantnej, inteligentnej a kultúrnej slovenskosti.
Kiežby jeho živé svedectvo viery prinieslo bohaté ovocie v živote našej diecézy a celého Slovenska!
Otcovi kardinálovi pri tejto príležitosti žičíme a vyprosujeme aj pri dnešnej svätej omši všetky potrebné milosti. Aj naďalej nech ho vedie Božia ruka v primeranom zdraví, spokojnosti aj v tichej radosti a vďačnosti z diela, ktoré v spolupráci s Božou pomocou učinil. Amen.
