| Kategória: Informačný servis diecézy, Najdôležitejšie informácie
Nitra (24. decembra) Nitriansky biskup Mons. Viliam Judák vysvetľuje pôvod slávnosti Narodenia Pána:
VIDEO TU
„Pohľad na najkrajšie sviatky v roku prinášaja rozličné hodnotenia a charakteristiky. Niektorí ich stále označujú za „Sviatky zimy, či štedrosti, ľudskosti…“, iní aj keď poukazujú na nábožensko-historickú tézu o vzniku vianočného sviatku, mnohokrát nesprávne. Prvá Cirkev vraj „iba prekrstila“ pohanský sviatok Sol Invictus, teda oslavu víťazstva boha Slnka nad tmou, ktorý zaviedol cisár Aurelián 25. decembra 274. Pôvodne z Perzie pochádzajúca oslava narodenia boha Slnka k zimnému slnovratu 25. decembra (dnes je 22. decembra ako astronomický čas zimného slnovratu) našla v hlavnom meste Rímskeho impéria široké uplatnenie. Keď sa stalo kresťanstvo štátnym náboženstvom, vraj pôsobila pohanská predstava viery ďalej pod novým menom.
Táto teória má dodnes fatálne pôsobenie: podporuje totiž mienku, že vianočný sviatok má od svojho pôvodu nesprávnu exegézu. Odtiaľ začali pokusy, jednak, že bolo nutné Vianoce vôbec „pretvoriť“ na kresťanský sviatok, jednak ho znovu očistiť z kresťanského odcudzenia, aby sa objavili jeho predkresťanské korene. Tak to aj konala ateistická ideológia v ostatných desaťročiach: sláviť Vianoce bez Božieho Syna ako zimný slnovrat vo „veľkej noci jasných hviezd“.
Pre zimný slnovrat, ako termín narodenia Ježiša Krista, nie je dôvodom zrieknuť sa Vianoc v kresťanskom zmysle, alebo dokonca pochybovať o obsahu sviatku; svedčí o tom aj pohľad biskupa sv. Augustína. V Severnej Afrike v malom provinčnom meste Hippo Regius Aurélius Augustínus totiž po svojej kňazskej vysviacke (391) a od 395 ako biskup do svojej smrti 430, v tejto v Rímskej provincii Numídii, rozvíjal samostatnú teológiu a teóriu o termíne vianočného sviatku, ktorá nič nestratila zo svojej sily presvedčenia, ani po storočiach.
Túto dejinnú udalosť spásy vtelenia Boha vo svojich vianočných kázňach zdôrazňoval Augustín proti orientálnemu kultu Slnka. V jeho hlbokom spojení sviatočného dátumu s mystériom inkarnácie sú v jeho geniálnej samostatnosti zbytočné všetky pokusy nábožensko-historického zarovnania kresťanského svetonázoru viery okolo pamiatky narodenia Ježiša Krista.
V trinástich uchovaných, ale nedatovaných sviatočných príhovoroch, ktoré predniesol Augustín, sa chytá symboliky svetla a vzťahuje ju na spásonosné pôsobenie Krista. Lebo práve v tento deň, v ktorom svetlo znovu víťazí a priberá na svojej intenzite aplikujú nasledujúce slová apoštola sv. Pavla: „Lebo Boh, ktorý povedal: “Nech z temnôt zažiari svetlo“, zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista“ (2 Kor 4, 6). Pre večného Stvoriteľa, keď bol splodený, v čase, musel byť tento deň jeho narodenia, ku ktorému sa hodí časné stvorenie“ (Sermo 186,3).
Biskup Augustín vysvetľuje, že nie astrológia, ale kristológia určuje deň narodenia Pána, ktorý si sám suverénne zvolil. Nevybral si iba Pannu, z ktorej sa mal narodiť, ale aj deň, v ktorý sa mal narodiť – „ten si mohol oboje vybrať, ktorý vedel oboje stvoriť. Ani si nevybral deň tak, ako to robia tí, ktorí nezmyselným spôsobom, robia osudy ľudí závislými od konštelácií hviezd. Totiž nie novorodenec sa stal týmto dňom šťastným, ale sám urobil tento deň šťastný, v ktorý sa mal narodiť: „Teda, bratia, oslavujeme tento deň slávnostne, nie pre slnko, ale kvôli tomu, ktorý stvoril slnko. Čo bolo totiž Slovom, stalo sa telom, aby kvôli nám bol pod slnkom. V tele síce pod slnkom, vo svojej výsosti ale nad celým svetom, v ktorom stvoril slnko, teraz ale aj v tele nad tým slnkom, ktoré tí uctia, ktorí vo svojej duchovnej slepote nevidia pravé Slnko spravodlivosti“ (Sermo 190,1).
V ďalšom vianočnom príhovore dáva Augustín narodenie sv. Jána Krstiteľa (24. júna) do vzťahu k narodeniu Pána. Týmto dosvedčuje, že už v 5. stor. sa slávilo narodenie sv. Jána Krstiteľa na Západe. Oboje narodeniny sa vzťahujú na slnko. S letným slnovratom kráti sa dĺžka dňa a po zimnom slnovrate sa znovu predlžuje. V tom vidí Augustín symbol a kozmické potvrdenie výpovede Jána Krstiteľa: „On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3, 30).
Tiež pravdu viery o panenstve Márie, Augustín vo svojich vianočných kázňach vehementne obraňuje. Stále panenstvo Matky Božej je pre neho znakom zázračného vstupu Boha do dejín ľudstva, s ktorými začína úplne nová doba spásy. Jasne tu stojí panenský pôrod v službe Kristovho tajomstva. Jeho panenská Matka poukazovala na jeho majestátnosť: ako bola pannou pred počatím, tak bola pannou po pôrode: nepočala od muža, bez straty panenstva. Tento tak veľký zázrak chcú oni vidieť radšej ako výmysel a nie ako skutočnosť. Keďže tak nevedia veriť v Krista ako v Boha a človeka, prejdú na ľudské, ale keďže sa cez to nevedia preniesť, neveria v to božské. Pre nás má však byť o to vítanejšie ľudské telo v pokore Božej, čím viac oni ním pohŕdali a čím nemožnejšie je pre nich panenský pôrod, tým božskejšie nech je pri narodení človeka (Sermo 184,1).
Sv. Augustín je naozaj bohatý a inšpirujúci vo svojom pohľade na vianočné tajomstvo, a keďže bol týmto udalostiam v Betleheme historicky bližšie ako my, pomáha nám preniknúť do tohto tajomstva lásky, aj z tohto autentického pohľadu.“
