Omša svätenia olejov na Zelený štvrtok v Nitre bez 280 kňazov diecézy

Na Zelený štvrtok 9. apríla 2020 sa v katedrále – Bazilike sv. Emeráma v Nitre uskutočnila tradičná svätá Omša svätenia olejov – Missa chrismatis. Jej hlavným celebrantom bol nitriansky diecézny biskup Mons. Viliam Judák s minimálnou asistenciou, ktorú tvorili generálny vikár Mons. Peter Brodek, veľprepošt nitrianskej sídelnej kapituly Mons. Štefan Vallo a pár kuriálnych kňazov. Na tejto liturgickej slávnosti, ktorá sa koná len raz do roka v katedrálnom chráme za účasti všetkých kňazov diecézy, v tomto roku reprezentovala 280 duchovných pastierov len spomenutá minimálna vzorka koncelebrujúca s diecéznym biskupom. Chýbalo aj spoločenstvo veriacich, ktoré v minulosti vždy zapĺňalo obe lode katedrály. Mons. Judák reagoval na túto smutnú a bolestnú skutočnosť hneď v úvode slávnosti, kedy sa neprítomným kňazom a veriacim prihovoril a pozdravil ich aspoň prostredníctvom priameho televízneho prenosu.

Vo svojej homílii určenej predovšetkým kňazom sa zameral na osobu Ježiša Krista ako pomazaného Duchom Svätým, na význam olejov ako znakov Ducha Sväteho, či službu Ducha Svätého prenesenú na kňazov. Vyzdvihol službu kňazov zvlášť v aktuálnej situácii coronavírovej epidémie a ich zameranie na Boha kvôli ľuďom, ku ktorým sú poslaní. V smutnej situácii však poukázal na to, že je príležitosťou pre duchovný rast celého kresťanského spoločenstva. Spomenul obety kňazov v Taliansku ako ukážku úlohy kňaza v službe pre ľudí, kde musí mať miesto aj pozornosť voči starým a osamelým, ako prejav kresťanstva v praxi. Pripomenul kňazom význam kňazských sľubov, i význam olejov svätených práve v rámci tejto svätej omše. V závere vyzval kňazov, aby urobili všetko pre to, aby zabránili nielen šíreniu coronavírusu medzi ľuďmi, ale aby ani vírus hriechu nenapadol duše ľudí. Všetkým na koniec zaželal, aby s čistým srdcom vedení Duchom Svätým prežili tohtoročné Veľkonočné sviatky.

Súčasťou liturgie bolo aj tradičné svätenie olejov, ktoré sú určené na pomazanie chorých, a pre katechumenov, a tiež krizmy, ktorá je znakom posvätenia a ktorá sa používa pri vysluhovaní sviatostí krstu, birmovania, pri kňazskej a biskupskej vysviacke, či vysviacke chrámu. Oleje budú distribuované kňazom do celej diecézy, aby mohli počas celého roka slúžiť svojmu účelu. Pri tejto príležitosti bol predstavený aj nový Schematizmus Nitrianskej diecézy, ktorý bude taktiež distribuovaný po celej diecéze.

Po minulotýždňovom slávení Kvetnej nedele bez verejnosti tak pokračovalo slávenie Veľkého týždňa v katedrálnom chráme – Bazilike sv. Emeráma v Nitre naďalej bez verejnosti, ktorá však slávnosť mohla sledovať z domovov pri televíznych obrazovkách, či monitoroch počítačov.

                                      Homília nitrianskeho diecézneho biskupa adresovaná kňazom                                         

Mnohí určite poznáte scénu z románu britského spsovateľa Evelyna Waugha (1903-1966) Návrat do Brideshead, (1945) keď prišiel kňaz, aby zatvoril kaplnku rodiny Marchmainovcov.  Kňaz vošiel…, vybral oltárny kameň a vložil si ho do tašky. Potom spálil kúsky vaty s posvätným olejom a popol vyhodil von. Vyprázdnil sväteničku, zhasol lampu vo svätyni a svätostánok nechal otvorený a prázdny, akoby mal byť odteraz až naveky Veľký piatok.

Tento románový  obraz symbolicky  vyjadruje situáciu týchto dní, v ktorej sa nachádzame.

Aj napriek tomu chceme  dnešný  Zelený štvrtok dopoludnia, za zvláštnych okolností,  spojený s posvätením olejov, prežiť v duchovnej radosti, hoci sa o niekoľko hodín, priblížime liturgickým slávením, k silnému  a hlbokému tajomstvu umučenia a smrti Pána Ježiša.

Máme všetci v živej pamäti  obraz z minulého, či uplynulých rokov  preplnenej katedrály, keď   značná časť kňazov patriacich do našej diecézy (280), alebo v nej slúžiaca najmä  z radov  rehoľníkov (60) –  prichádzali sem do srdca diecézy,  na slávenie   sv. omše, ktorá má špecifické pomenovanie: Missa Chrismatis. Je to pre nás kňazov vždy  možnosť duchovne sa posilniť, obnoviť si ochotu nasledovať Krista-Veľkňaza, ale zažiť aj  bratskú komunitu.  Dnes  budeme naše spoločenstvo, prežívať len duchovne, ale   aj tohtoročnú Svätu omšu olejov,  slávime   s všetko obsahujúcim celkom paschálneho tajomstva, ktoré  zvýrazňuje naše kňazské poslanie.

V čítaní a v evanjeliu sme počuli o Ježišovi, ktorý bol pomazaný Duchom Svätým Toto slovo z proroka Izaiáša vzťahuje Ježiš na seba. (porov. Lk 4,18; porov. Iz 61,1n).  V ňom našlo svoje naplnenie.  Otec ho  pomazal Duchom Svätým. Preto je Mesiáš – Pomazaný – Kristus. Toto je také významné, že sa tento úkon stal   jeho menom. „Pomazaný“ Ježiš žije z Ducha Svätého, necháva sa ním viesť. Všetko, čo koná, koná v sile Ducha Svätého. V sile Ducha ohlasuje s plnou mocou evanjelium, uzdravuje chorých, vyháňa zlých duchov. V sile Ducha bojuje s pokušiteľom a podstupuje boj s utrpením a s krížom.  Ako ten, ktorý je pomazaný Duchom Svätým, završuje Ježiš dielo vykúpenia svojím zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením.

Ježiš Kristus, Ježiš Pomazaný, je meritom  pre nás.  Platí to pre nás všetkých zvlášť pre nás  kňazov a zverenú službu. Sväté  oleje, ktoré budú dnes pre našu službu posvätené, nám to pripomínajú. Potrebujeme ich k vysluhovaniu niektorých sviatostí, ale oni celkove zviditeľňujú podstatnú dimenziu našej služby. Posvätený olej je znakom a symbolom Ducha Svätého. My sami sme boli pri svojej kňazskej vysviacke pomazaní, nielen chrizmou, ale predovšetkým Duchom Svätým. Tým „nás urobil súcich za služobníkov  Novej zmluvy,  a nie litery, ale  Ducha“ (2 Kor 3,6). Služba Ducha bola prenesená na nás. To teda znamená, že podľa vzoru Pána vykonávame všetko naše kňazské konanie v sile jeho Ducha. Ani jedna jediná činnosť našej duchovnej správy a starostlivosti nie je z toho vyňatá. Tak ako Ježiš žil a účinkoval z Ducha Svätého, aj my musíme žiť a účinkovať z jeho Ducha.

A hoci  tento deň, či skôr dopoludnie patrí nám  kňazom  sprevádzali nás zvyčajne  dnešný deň naši veriaci a to nielen zamestnanci našich inštitúcii, miništranti  ale aj zástupcovia  z jednotlivých farností. Určite nie zo zvedavosti, ale preto že nám dôverujú a modlia sa za nás. Dnes  samozrejme  len duchovne. Je to veľmi potrebné, pretože platí to čo sv. John Henry Newman, na otázku, čo si myslí o laikoch, odpovedal: „Cirkev by bez nich vyzerala hlúpo.“  Súčasnosť  to dokumentuje, viac ako presvedčivo. Ukazuje sa, že pri tomto scenári, prázdnych kostolov,  vyzeráme najhlúpejšie,  my kňazi.

Iste kňaz musí byť predovšetkým nasmerovaný na Boha a pozorný voči nemu. Teraz však jasnejšie vidíme aj druhú stranu mince. Kňaz zostáva zameraný a sústredený na Boha nie kvôli sebe, ale kvôli druhým. „Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy“ (Hebr 5, 1). Bez prítomnosti tých, ktorých zastupuje, môže kňaz stratiť zo zreteľa svoj zmysel.

Jeden z našich kňazov, ktorý každú nedeľu posiela svojim farníkom duchovne slovko, v jednu predchádzajúcu nedeľu , v tomto období, píše: „Každý deň slúžim sväté omše v chráme bez účasti veriacich, ktoré obetujem za Vás všetkých, ako aj za úspešné zvládnutie epidémie, ktorá postihuje mnohé štáty Európy, sveta, a tiež aj našu krajinu. Chrámové zvony svojim zvukom v našej obci oznamujú, že hoci je kostol prázdny, kňaz slúži sv. omšu a kto chce, sa môže k nemu duchovne pripojiť. Keď som v kostole sám, mám možnosť si intenzívnejšie uvedomiť, akým šťastím je pre kňaza, keď má komu slúžiť a pre koho duchovne pracovať. Doteraz mi to bolo samozrejmé a epidémia ktorej čelíme mi sprostredkovala vidieť nielen očami, ale najmä múdrosťou srdca… čo popri všetkému negatívnemu, možno považovať za čosi pozitívne… Zvlášť nedeľnú omšu som citovo prežíval veľmi intenzívne, lebo ešte nikdy som vo sviatočný deň nezízal do prázdneho chrámu.“

Celá, situácia je smutná a rozhodne sme  si ju nevybrali, odhaľuje pravú povahu kňazskej služby, ktoré spočíva v duchovnom otcovstve. Neschopnosť byť takto prítomný je  bolestná.

Podobne ako každý kríž, ktorý na nás dolieha a ho nesieme, aj terajšia situácia môže a mala by sa stať príležitosťou pre duchovný rast. Musíme si z tohto utrpenia vziať čo najviac dobra. Ako  poznamenáva rakúsky spisovateľ Albert Stifter: „Bolesťami sa ľudia stali väčšími, než pomocou všetkých radostí tohto sveta.“

Záleží len na tom, akú si v sebe nastavíme optiku a ako na všetko pozeráme nielen očami, ale aj vnútorným zrakom srdca. Minimálne budeme zrelší pochopiť a prijať, že život bez obety, lásky, duchovna, spolupráce a vzájomnej pomoci je málo ľudský. Je to lekcia pre všetkých, a nemyslím teraz len na kňazov, ale pre   každého, kto život nechápal zodpovedne a  prijímal len v egoistickom zmysle, v osobných radostiach, slastiach a v ružových perspektívach bez kontextu na iných. Naozaj, je čas dozrieť a zmúdrieť

Absencia nedeľných sv. omší bude mať  iste veľký vplyv na život všetkých katolíkov, či už si to uvedomujú, alebo nie. Mnohí si to však uvedomujú. Túžia po bohoslužbách; mnohí stále prichádzajú do kostola modliť sa a túžia  po sviatostiach, najmä Eucharistii. Keď vidíme ich bolesť a túžbu, malo by nás to povzbudiť, aby sme ich boli hodní.

Bohu vďaka! – že máme aj v našej diecéze v pastorácii, ale aj na rôznych stupňoch  služby,  kňazov a diakonov, ktorí obetavo slúžia zverenému ľudu, aj keď sú odlúčení  fyzicky od svojho spoločenstva veriacich. Jasným svetlom je  Vaša vynaliezavosť, ktorou ste sa usilovali  a usilujete  slúžiť Božiemu ľudu, aj napriek mnohým obmedzeniam.  Okrem osobného zaangažovania využívate  aj výdobytky mediálnej techniky,  čo najviac a hľadáte  nové spôsoby evanjelizácie. Aj keď nič nemôže nahradiť pastierovu prítomnosť medzi jeho ľudom. A nechceme a nemôžeme sa určite   uspokojiť len s virtuálnym spojením.

Vieme, že  viacerí kňazi už ochoreli a v  Taliansku už zomreli desiatky katolíckych kňazov. Mnohí z nich sa nakazili, pretože druhým ľuďom chceli byť nablízku v ich krajnej núdzi.

Poznáme prípad 72-ročneho  Giuseppe Berardelliho z mesta Casnigo v severnom Taliansku. Na prístroj sa mu poskladali miestni farníci. Keď sa však dopočul, že v jeho blízkosti trpí rovnakou diagnózou aj neznámy mladší muž s väčšou šancou na prežitie, ventilátor určený sebe odmietol a podaroval mu ho, čím zrejme pacientovi zachránil život. Zomrel 15. marca. Obyvatelia mesta  tlieskali z balkónov a okien počas toho, ako bola rakva s jeho telesnými pozostatkami,  tohto obetavého kňaza, nesená na skromný pohreb. Jeho príbeh pritom nie je jediný.

Aj u nás nevieme, čo nás v tejto oblasti  ešte čaká, v každom prípade  však  chceme byť k dispozícii svojou službou všetkým.  Chceme pomáhať iným „dýchať“ duchovne i fyzicky. Prispievať k tomu, že nikto nezostane opustený na kraji cesty. Jedinou našou  cestou je utužovanie vzťahov, podanie pomocnej ruky a spoločná stavba toho najkrajšieho, čo je možné uskutočniť, teda života nášho spoločenstva – mystického  Kristovho tela – Cirkvi.

 So všetkou opatrnosťou a ochranou seba,  nezabúdajme, prosím, na  nikoho, predovšetkým starých a osamelých ľudí, ktorí žijú okolo nás, aby nezostali bez duchovnej posily a útechy, ale tiež bez jedla, liekov alebo v inej núdzi. To je kresťanstvo v praxi, ktoré je žité a pravé. Má svoje miesto v živote jednotlivca i spoločnosti vždy,  zvlášť dnes.

Áno, očakáva sa, že kňaz bude milovať druhých viac než sám seba (ak ich nemá aspoň tak rád, ako seba), pretože bol povolaný, aby vtelil Kristovu lásku do sveta, ktorý sa stal skeptickým voči jeho hodnote a ktorý až príliš často nedbá na jeho napomenutia.

Kňazské sľuby, ktoré si teraz obnovíme, nám pripomenú, že všetko, čo robíme, sa koná v súlade s Ježišom Kristom, ktorý s láskou brata vyzval každého z nás, aby podľa jeho Božského srdca formoval naše srdcia. Chceme si však zodpovedne uvedomiť, že toto všetko môžeme len nasledovaním Krista, Hlavy a Pastiera. Nie je našou zásluhou, že nás Boh povolal a takisto sme nedosiahli žiadny úspech tým, že sme boli vysvätení.

Sväté oleje, ktoré dnes žehnáme, nie sú dôležité iba pre nás, kňazov, ale nám všetkým, drahí bratia a sestry,  pripomínajú dôstojnosť nášho kresťanstva. My všetci sme boli v krste a pri birmovaní pomazaní svätým olejom, teda sme pomazaní Duchom Ježiša Krista, preto všetci nosíme meno kresťania, pomazaní.

Keď sa teraz nemôžeme spoločne stretávať v chráme, nech kresťanské rodiny sú doma v modlitbe chrámami dôvery v Božiu pomoc. Tak, ako všetko robíme preto, aby sme zabránili šíreniu vírusu, robme dôsledne aj všetko preto, aby nás nehubil vírus hriechu v duši, ktorý deformuje naše srdce, zatemňuje myslenie a do života vnáša sebectvo i bezcitnosť.

My všetci sme  veľkonoční ľudia. Prajem nám, aby sme si to v plnej miere uvedomili aj v týchto posvätných dňoch a z toho žili. Tak ako sa Ježiš vo všetkom, čo konal, nechal viesť Duchom Svätým, tak aj my žime z týchto hodnôt, „aby sme s čistým srdcom mohli sláviť radostne tohtoročné veľkonočné tajomstvo a raz sa mohli tešiť z veľkonočného víťazstvo vo večnosti.“

Amen!