Druhá veľkonočná nedeľa
Kanonizácia Sv. Jána XXIII. a sv. Jána Pavla II. Nitra, 27.4. 2014
Viera v Zmŕtvychvstalého je viera v to, čo sa skutočne stalo. Nechať sa osloviť po mene a nechať sa dotknúť, ako apoštol Tomáš, z dnešného evanjelia, z ktorého opadli všetky pochybnosti, a ktorý urobil veľkolepé vyznanie Bohu: „Pán môj a Boh môj!“ Apoštoli za túto pravdu položili aj svoje životy a potom pokračovali ďalší a ďalší, až do dnešných čias.
Medzi týchto svedkov našich čias patria aj dnešní kanonizovaní pápeži sv. Ján XXIII. a sv. Ján Pavol II. Je iste vhodné pripomenúť si základné informácie z ich života.
Pápež Ján XXIII., vlastným menom Angelo Guiseppe Roncalli sa narodil 25. novembra 1881 v podhorskej dedinke Sotto il Monte neďaleko Bergama na severe Talianska, ako štvrtý z 12 detí. Ako jedenásťročný sa rozhodol svoj život zasvätiť Bohu. Po skončení štúdií v seminári v Ríme sa stal v roku 1904 kňazom a neskôr tajomníkom bergamského biskupa Giacoma Radini-Tedeschiho, pričom v tom čase tiež prednášal patristiku, cirkevné dejiny a apologetiku. Počas rokov prvej svetovej vojny slúžil na fronte ako zdravotník a neskôr kaplán vo vojenskej nemocnici.
V roku 1925 bol vysvätený za biskupa a pápež Pius XI. ho vymenoval za apoštolského vizitátora v Sofii v Bulharsku. Tam strávil 10 rokov, pričom navštevoval katolícke spoločenstvá a rozvíjal vzťahy s ostatnými kresťanmi.
V roku 1935 bol vyslaný do Turecka, no po začatí II. svetovej vojny ho Svätá stolica preložila do Grécka. Tam sa snažil zachraňovať životy Židov pred odvlečením do koncentračných táborov. Zo svojho apoštolského splnomocnenia im udeľoval víza, aby mohli utiecť z krajiny. Koncom roka 1944 bol vyslaný do Francúzska ako apoštolský nuncius. Pápež Pius XII. v roku 1953 vymenoval za benátskeho arcibiskupa a následne za kardinála.
O päť rokov neskôr pápež Pius XII. zomrel a 28. októbra 1958 za nového Petrovho nástupcu konkláve zvolilo kardinála Roncalliho, ktorý si vybral meno Ján XXIII. Nový pápež si počas svojho pontifikátu získal povesť autentického „dobrého pastiera.“ Pokorný a trpezlivý Boží služobník stále prekvapoval svojou jednoduchosťou: chodieval do rôznych dobročinných ústavov, navštevoval chorých a väzňov, pričom sa im venoval so všetkou svojou otcovskou starostlivosťou. Prístupnosť a bezprostrednosť tohto pápeža pri kontakte s ľuďmi sa vymykala tradíciám vtedajšieho apoštolského paláca.
25. januára 1959, tri mesiace po zvolení pápež Ján XIII. v Bazilike sv. Pavla za Hradbami vystúpil s príhovorom k 17 kardinálom, prítomným v Ríme, ktorých oboznamoval s najbližším a presným plánom svojho pontifikátu: zvolať rímsku synodu, ekumenický koncil a aktualizáciou Kódexu kánonického práva. Nie je vylúčené, že kardináli, prítomní na konkláve tri mesiace predtým, si zvolili už 77-ročného pápeža na krátke medziobdobie, teraz však so svojími plánmi, Ján XXIII. takéto uvažovania zrušil.
Ján XXIII. urobil toto historické rozhodnutie celkom osobne, s plným vedomím uplatňovania svojich právomocí ako hlava Cirkvi, s jasným chápaním osobitnej historickej situácie, v akej sa nachádzala Cirkev a celý svet, Cirkev zmeravená v nehybnosti, potláčajúca akýkoľvek dynamizmus, svet bol rozdelený na dva bloky, ktorých zbližovanie bolo ťažké, ale naliehavé.
Ráno 11. októbra nielen Bazilika sv. Petra, ale celý svet sa mohol kochať prostredníctvom televízie obrazom, nikdy predtým nevídaným za štyristo rokov histórie Michelangelovho chrámu. Od vatikánskej bronzovej brány sa dlhý sprievod 2 700 cirkevných predstaviteľov z celého sveta s mitrami a v pluviáloch pohol smerom k Chrámu sv. Petra.
Novinkou bolo aj pozvanie predstaviteľov iných kresťanských cirkví, ktorí sa na koncile zúčastnili ako čestní hostia. Pápež, tiež s mitrou, zostúpil z nosidiel a pokračoval pešo. Po krátkych otváracích obradoch, po evanjeliu spievanom v latinčine, gréčtine, staroslovenčine a arabčine nasledoval pápežov príhovor.
Príhovor mal široký záber, bol optimistický, univerzálny. Postupnosť ekumenických koncilov potvrdzuje vitalitu Katolíckej cirkvi, bohatstvo jej tradície, Východnej i Západnej, kontinuita jej učiteľského úradu, ktorý si dnes „uvedomuje odchýlky, požiadavky a šance modernej doby“. Pápež odmieta pesimistický pohľad tých, čo s nostalgiou hľadia do minulosti, s neprekonateľnou nedôverou voči súčasnosti. Cirkvi v porovnaní s minulosťou nezabúdajúc na ťažké podmienky vo východnej Európe. Zhromaždenie koncilu by vraj malo nielen odovzdať čistú, celistvú a trvalú náuku, ale „urobiť krok dopredu k šíreniu náuky a formovaniu vedomia“. Prejav sa končil neobvyklou rozochvenou vrelosťou a dojatie sa zjavne prenieslo aj na hlásateľa, ktorý v televízii simultánne čítal taliansky text pápežovho latinského prejavu: „Ešte sa len brieždi, ale už úsvit nového dňa napĺňa naše srdce lahodnosťou… Kiežby vaša námaha a práca, ku ktorej sa upierajú nádeje celého sveta, hojne naplnila spoločné túžby…“
V ten večer sa prihovoril Rimanom, ukážuc na mesiac, ktorý vyšiel. Vyzval ich, aby doma svoje deti „pohladili od pápeža“
Ján XXIII. počas svojho päťročného pontifikátu vydal 8 pápežských encyklík.
Zomrel 3. júna 1963. Keď ležal nevyliečiteľne chorý, pokúšali sa to lekári pred ním zamlčať. Z nežného súcitu sa premáhali a navrávali mu, že ide o žaludočný katar. On im však pokojne hovoril: „Môj kufor je už zbalený.“
3. júna 1963 však prišiel k nemu pápežský sekretár monsignor Capovilla (v tomto roku ho Svätý Otec František ako 98 ročného menoval za kardinála). Kľakol si k jeho posteli, pobozkal ruku chorého a tíško sa spýtal: „Ako sa cítite, Svätý Otče?“
A on odpovedal: „Cítim sa celkom dobre. Len ma trápia nejaké starosti.“ A tajomník na to: „Svätý Otče, nemali by ste si robiť starosti vy, ale my. Lebo práve som sa rozprával s lekármi.“ „A čo povedali?“ Svätý Otče, chcem k vám byť celkom úprimný. Musím vám povedať, že dnešný deň je pre vás Dies Domini, deň Pánov. Dnes máte byť zavolaný do raja.“ A vtom sa kľačiaci monsignor rozplakal a vložil si hlavu do dlaní. O chvíľku pocítil, že pápež mu svojou rukou láskavo pohládza hlavu. A tíško mu hovorí: „No, pozrime sa, môj sekretár, ktorý sa zdal taký silný, je zrazu uplakaný. Ó neplačte, veď mi oznamujete to najkrajšie, čo sa môže oznámiť Božiemu sluhovi, že dnes vstúpim do raja.“
Jána XXIII. 3. septembra 2000 blahorečil Ján Pavol II.
Pripomeňme si, že v roku 1962 počas kubánskej krízy listom Kennedymu a Chruščovovi odvrátil nukleárnu vojnu;
Výroky Jána XXIII.:
– „Viera – to je jasno, ktoré prichádza od Boha.“
– “Kto verí, ten sa netrasie”
– „Deň bez modlitby je ako obloha bez slnka, ako záhrada bez kvetov.“
– „Všetky naše dni sú v Božích rukách, a pretože život a milosrdenstvo pramenia z tohto zdroja, niet ani najmenšieho dôvodu znepokojovať sa.“
–––
Kardinál Karol Wojtyla, 22. októbra 1978, keď s mladíckym elánom nastúpil službu najvyššieho pastiera Cirkvi šíril okolo seba celé roky priamo elektrizujúci optimizmus. Mnohí si kládli otázku v čom spočívalo tajomstvo jeho úspešnosti?
Karol Józef Wojtyla, od svojho zvolenia za pápeža v októbri 1978 známy ako Ján Pavol II., sa narodil v poľskej obci Wadovice asi 50 km od Krakova, 18. mája 1920. Bol najmladším z troch detí Karola Wojtylu a Emílie rod. Kaczorowskej. Jeho matka zomrela v roku 1929. Jeho starší brat Edmund, lekár, zomrel v roku 1932 a jeho otec v roku 1941. Sestra Oľga zomrela ešte skôr, než sa Karol Wojtyla ml. narodil.
Po smrti matky ho priviedol otec do svätyne na Kalwari Zebridowskej, kde mu ukázal obraz Božej Matky a povedal: „To je odteraz tvoja matka!“. Hlbokú mariánsku úctu vyjadril aj vo svojom pápežskom embléme „Totus Tuus“.
Nastúpil na Krakovskú univerzitu v roku 1938. Zaujímal sa o štúdium herectva. Nacistická okupácia si vyžiadala zatvorenie univerzity v roku 1939 a mladý Karol odišiel pracovať do kameňolomu (1940-1944) a potom do chemickej továrne, kde si zarábal na živobytie.
V roku 1942 pocítil povolanie ku kňazstvu a začal navštevovať kurzy v tajnom seminári v Krakove. Seminár viedol kardinál Adam Štefan Sapieha, krakovský arcibiskup. V tom istom čase Karol Wojtyla patril aj k členom miestneho tajného divadla.
Za kňaza ho vysvätil arcibiskup Sapieha v Krakove 1. novembra 1946. Následne študoval v Ríme a po návrate pracoval najmä s vysokoškolskou mládežou.
4. júla 1958 ho pápež Pius XII. vymenoval za pomocného biskupa do Krakova (a titulárneho biskupa v Ombi).
13. januára 1964 ho pápež Pavol VI. menoval za krakovského arcibiskupa a 25. júna 1967 ho prijal do zboru kardinálov.
Zvolený za pápeža bol 16. októbra 1978.
Počas svojej prvej pobožnosti Krížovej cesty v Ríme z Kolosea prinesený kríž upevnil na blízko položenom Monte Palatino – to bolo 13. apríla 1979, v nezabudnuteľnom a hviezdami žiariacom večeru Veľkého piatku – a z tohto vŕšku predniesol reč k Božiemu ľudu a zakončil ju slovami: „Dum volvitur orbis, stat crux!“ (Kým sa svet mení, kríž pevne stojí!), a niekto zo zástupu, hlasne prerušiac ticho, zvolal: „Santo Padre! In hoc signo vinces!“ (Svätý Otče! V tomto znamení zvíťazíš!). A toto zvolanie okamžite vyvolalo búrlivý a dlhotrvajúci potlesk prítomných. Ján Pavol II. celý čas nepohnute stál, takmer zmeravený v mlčanlivej adorácii pri znaku vykúpenia sveta. Dôvera, ktorou sa opieral o kríž po celý druhý najdlhší ponitifikát v dejinách Cirkvi charakterizuje jadro a tajomstvo jeho požehnanej apoštolskej služby.
Ako Petrov nástupca a zástupca Kristov, ktorý 2000 rokov už existujúcu Cirkev nielen reprezentoval, ale jej aj slúžil s plným nasadením priťažké bremeno úradu niesol s pohľadom na kríž. Opätovne pripomínal, že jeho neduhy sú nič v porovnaní s tým, čo vytrpel Kristus. ktorý z kríža nezostúpil.
Osobná integrita, jeho duchovný životný štýl, neúnavná aktivita za sociálnu spravodlivosť, pokoj a ľudské práva, to prináša dodnes Jánovi Pavlovi aj v necirkevných kruhoch vysoké uznanie. To v časoch, kedy fungujúce elity v politike a hospodárstve rapídne na hodnovernosti strácajú, nie je málo.
Pápež, pri rôznych príležitostiach nehovoril len príjemne reči štekliace uši dnešného človeka. Dotýkal sa všetkých problémov. V prvom rade „chránil“ Božiu pozíciu, nezabúdajúc na dôstojnosť človeka.
Tak napríklad r. 1980 v Brazílii povedal: „Práva človeka sú iba tam, kde sa rešpektuje Boží zákon. V podobnom duchu prehovoril aj v Mníchove (1987): „Dnes sa veľa hovorí o zákone človeka, nehovorí sa však o Božom zákone. Oba tieto zákony sú medzi sebou úzko spojené. Tam kde nie je rešpektovaný Boha a jeho zákony, človek nie je schopný zaručiť, aby sa rešpektovali zákony človeka. Treba dať Bohu, čo je Božie. Iba týmto spôsobom možno dať človeku to, čo je ľudské.“ A pri inej príležitosti pripomenul: „Ak vkladáme nádej iba do človeka, všetky práva človeka zostanú jedine v moci človeka; budú beztrestne podliehať násiliu a výnimkám v závislosti od politických udalostí.“
Pápež celkom na začiatku svojho pontifikátu so svojou strhujúcou deklaráciou hneď si mohol získať veľa ľudí tým, čo sa nachádza na stranách jeho prvej encykliky Redemptor hominis (1979): “Človek … je prvou a hlavnou cestou Cirkvi“ (14). Táto encyklika platí – a to právom – ako program pre jeho celý pontifikát. Človek je Jánom Pavlom II. v nej postavený do stredu pozornosti a starosti Cirkvi.
Ján Pavol nezahodil za seba, ani obvinenia Cirkvi, ale zobral to vážne a v Jubilejnom roku 2000 verejne vyznal vinu nad chybami Cirkvi v minulosti. „Je správne, aby Cirkev, zatiaľ čo sa druhé tisícročie chýli ku koncu, s jasnejším vedomím vzala na seba hriech svojich synov so zreteľom na všetky situácie v priebehu dejín, keď sa vzdialili od Kristovho ducha a jeho evanjelia, a namiesto svedectva života, inšpirovaného hodnotami viery, poskytovali svetu pohľad na spôsoby myslenia a konania, ktoré boli skutočnými formami protisvedectva a pohoršenia“.
Nemožno poprieť, že pontifex z Poľska zasiahol aj do politickej sféry. Práve pre svoje presvedčenie o Bohu, Kristovi, kultúre a dejinách mohol pápež, dokázateľne urýchliť pád komunizmu, aj keď proti „po zuby ozbrojenému systému“ nemal naporúdzi nič iné iba slová a symbolické gestá, samozrejme nevynímajúc silu v Božiu prozreteľnosť, o ktorej Svätý Otec nezapochyboval ani v tomto prípade. Proti známej výsmešnej výzve Stalina: „Koľko divízií má pápež?“ – sa postavil muž proti výzve, ktorá spoznala a rozumela moc pravdy v dejinách.
„Čo sa vo Východnej Európe v posledných rokoch udialo“ – píše 1992 prezident a tajomník komunistickej strany ZSSR M. Gorbačov – „nebolo možné bez tohto pápeža, bez veľkej – aj politickej roly, ktorú vo svetovom dianí zohral Ján Pavol II.“
Ako mladý básnik K. Wojtyla napísal vo svojich prvotinách slová v zmysle: „Nemôžem ovplyvniť beh sveta“. Ako dobré, že sa vtedy budúci pápež mýlil, mohli by sme dobromyseľne podotknúť(!). Isté je, že svojmu pôvodnému rozhodnutiu: napomáhať dobro – ostal verný. Tu ležia nielen korene pre jeho nezvyčajný angažmán v dialógu so Židmi; ale aj neoblomné stanovisko oproti potratom, zneužívaniu embryí vo výskume a proti aktívnej eutanázii a trestu smrti a vojne – tu má všetko svoj dôvod. Ján Pavol II. rozumel svetu a dnešnému človeku; svojim postojom neohrozene poukazoval na skutočnosť, že keď sa moderný človek klania falošným bohom sa kultúra života nútene zdeformuje. A takýto pohľad, ktorý sa zakladá na falošnom ľudskom obraze spájajúci sa s modernou technológiou, vedie to k ľudskému utrpeniu v rozmeroch, ktoré doteraz nejestvovali. To je vlastná príčina, prečo sa vyvíjalo 20. storočie takto, ako sme toho svedkami. Ľudia zabudli na Boha a tým, že zabudli na Boha, zabudli na to, kým boli a čím boli – a mohli byť. Úplne sekularizovaný svet je svetom bez dverí, okien a osvetlenia zhora: svet klaustrofóbie, v ktorom človek sa nakoniec zadusí. Úplne sekularizovaná kultúra, z ktorej zmizli transcendentne vzťažné body vzťahu pre ľudské myslenie a jednanie, je nepriateľom ľudskej slobody i demokracie.
Pápež, ako najvyššia cirkevná autorita sa , prejavil aj ako osobnosť, ktorá rozumie Európe. .Možno to cítiť aj z apoštolského listu Egregaiae virtutis ktorým sám vyhlásil slovanských svätcov sv Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy (1980).
Svätý Otec bol neochvejne je presvedčený, že viera v Boha môže skutočne zmeniť svet. Viera v Boha, ktorá sa zjavila vo svete v osobe a diele Ježiša Krista je oslobodzujúca.
Telesné slabosti sťažujúce pápežovi poslanie, v posledných rokoch jeho pozemského života ho obmedzovali, ale nerobili ho nemožným. On, ktorý začínal v plnej sile, „pózoval“ aj v slabosti v médiách a dosvedčoval, že k ľudskej existencii patria choroba, bolesť a – nakoniec – na človeka sa tlačiace stretnutie so smrťou.
Kvôli láske k mladým začal tradíciu Svetových dní mládeže. Počas svojho pontifikátu ich absolvoval 19 a sprostredkoval tak stretnutia miliónom mladých ľudí z celého sveta. Jeho starostlivosť o rodiny sa mimoriadnym spôsobom prejavila na Svetových stretnutiach rodín, ktoré začal v roku 1994.
Ján Pavol II. dal nový impulz pre blahorečenia a svätorečenia, aby poskytol príklad svätosti a túžby po raste mnohým ľuďom našich čias. vyhlásil 1338 nových blahoslavených a svätorečil 482 ľudí. Napísal 14 encyklík.
Absolvoval 104 pastoračných návštev mimo Talianska a ďalších 146 v rámci Talianska. Na Slovensko prišiel 3 krát (v roku 1990, 1995 a 2003). Ako biskup Ríma navštívil 317 z 333 miestnych farností.
Zomrel 2. apríla 2005. Jeho pontifikát bol dlhý 26 a takmer pol roka. Blahorečný bol 1. mája 2011, Benediktom XVI.
Kiež svätorečenie obidvoch nás vedie k vďačnosti, ale aj k vedomiu, že svätosť je hodnota, ku ktorej sme všetci povolaní, a že je možná aj v dnešných časoch. Amen.
