Nitra (1. januára) Prinášame text homílie nitrianskeho biskupa Mons. Viliama Judáka, ktorú predniesol počas pontifikálnej novoročnej svätej omše v Katedrále – Bazilike svätého Emeráma v Nitre:
Mytológia rozpráva, že kráľ Minos z Kréty nechal postaviť labyrint. Bola to stavba z množstva zmätočných chodieb a miestností. Do tohto labyrintu poslal minotaura, mytologického tvora s ľudským telom a s hlavou býka. Aténčania museli tomuto netvorovi ročne obetovať sedem chlapcov a sedem dievčat. Deti v tejto stavbe s toľkými tmavými chodbami stratili orientáciu, takže žiadne z nich neuniklo svojmu príšernému osudu. Buď ich zabil minotaurus, alebo zomreli od hladu a vyčerpania pri hľadaní východu.
Raz sa však podaril šťastný koniec. Ariadna, dcéra Minosa, svojmu priateľovi aténskemu hrdinovi Teseovi, ktorý bol poslaný do labyrintu, dala na cestu klbko nití. Niť chlapec upevnil blízko východu a tá sa odmotávala z klbka, keď sa vnáral hlbšie do labyrintu. Slúžila mu ako orientácia, takže neskôr pomocou tejto nite zdravý a neporušený šťastne našiel východ.
Dnes vstupujeme do nového roka 2018. Môže nám pripadať ako labyrint. Priestory sú tmavé a nik nevie, čo nás v novom časovom období čaká, takže dôvodov na obavy je dosť. Strašné katastrofy vo svete, teroristické útoky s mŕtvymi a zranenými nám ukazujú, aký neistý je život. K tomu sa pridávajú vždy nejaké choroby a sociálna núdza, pracovné miesta často nie sú isté. Ba ani voči smrti zatiaľ nerastie žiadna bylinka. Ako sa môžeme zabezpečiť, aby sme sa na konci roka, ktorý bude trvať 365, teda 8 760 hodín nestratili ako v labyrinte. Všetci túžime dosiahnuť cieľ. Máme svoju taktiku, ako by sme chceli rok zvládnuť, ale nemáme istotu, či bude správna.
Grécka múdrosť o mladíkovi, ktorý si do labyrintu vzal so sebou klbko nití a použil ho ako pomoc pre svoj návrat do života, nám môže poskytnúť dobrý tip na našu cestu do nového roka.
Ak nechceme minúť cieľ a zísť z cesty, potrebujeme orientáciu. Túto nám daruje predovšetkým Božie slovo. V žalme sa uvádza povzbudenie v tomto zmysle: „Tvoje slovo je svetlom pre moje nohy, a pochodeň na mojich chodníkoch“ (Ž 119,105).
Ak počúvame Božie slovo a žijeme podľa neho, nemusíme sa báť. Do nového roka môžeme vykročiť bez obáv.
Ev. teológ Dietrich Bonhoeffer, ktorý zomrel v koncentračnom tábore, túto dôveru napriek prenasledovaniu a smrteľnému ohrozeniu vyjadril takto: „Boh nám poskytuje útechu vo všetkom, čo nás očakáva. Je s nami večer a ráno a celkom určite každý nový deň.“
Slávime prvý deň roka ako sviatok Bohorodičky Panny Márie. Od nej sa môžeme učiť, ako možno bezpečne kráčať životom. Sv. Lukáš nám v dnešnom evanjeliu ozrejmuje, ako ona udalosti okolo narodenia svojho Syna zachovávala vo svojom srdci.
Máriu zažívame ako meditujúcu ženu. Nielenže premýšľa nad Božím konaním, ale zachováva všetko vo svojom srdci.
Viera nie je len vec rozumu, ale predovšetkým vec srdca. Vodiaca niť jej života sa nachádza v jej srdci. Odtiaľ ju môže počas svojho života odmotávať, aby sa v labyrinte svojho života nestratila.
Máriin život nebol ustlaný na ružiach. Jej cesta bola tŕnistá a plná bolestí. Ale ona kráčala plná dôvery, lebo sa nikdy necítila Bohom opustená. Už meno jej dieťaťa – Ježiš – , čo znamená „Jahve je Záchranca“, dáva tušiť, kvôli čomu jej dieťa prišlo na svet.
Tak ako Panna Mária, aj my môžeme do nového obdobia vykročiť s vierou bezpečne a radostne. Keď si uvedomujeme dar viery, potom máme orientáciu, ktorá nám pomôže vykročiť krok za krokom v ústrety cieľu nášho života bez strachu a s istotou.
Mária, mladé židovské dievča, stojí pred nepredvídateľnými výzvami. Aj jej snúbenec Jozef môže všetky svoje životné plány hodiť za hlavu, keď ho osloví Boh. Ba ani pastieri vonku na poli nežijú v žiadnom prípade v romantickej idylke, ale mimoriadne ohrození na okraji spoločnosti. A neskôr, v ranom kresťanskom spoločenstve, Jánovo evanjelium vyjadruje posolstvo tohto sviatku takto: „Svetlo svieti vo tmách“ (Jn 1,5). To nie je výraz pochádzajúci z pohodlnej študovne teológie, ale skôr výraz prežitého a pretrpeného zápasu uprostred pohanského sveta.
U všetkých týchto ľudí, ktorí stoja na začiatku vianočného posolstva, žila uprostred kontroverzných skúseností ich života viera. Len preto boli schopní prijať úžasné posolstvo: „Dnes sa vám narodil Spasiteľ“ (Lk 2,11). „Slovo sa telom stalo“ (Jn 1,14).
Aj vtedy, rovnako, ako dnes, to bolo tajomné. Preto sa aj dnes, podobne ako vtedy, sa natíska otázka: Ako si máme toto posolstvo povšimnúť, keď je tá betlehemská maštaľ taká prehliadnuteľná, takmer neviditeľná?
Mária „zachovávala všetko, čo sa udialo, vo svojom srdci“ (Lk 2,19). A presne o toto sa pokúšame dnes, keď slávime vianočné tajomstvá. Preto sa dnes spoločne zhromažďujeme v našich chrámoch azda aj vo väčšom počte, ako cez rok a všetci z toho máme radosť. Lebo naša túžba žije z toho, že nezostávame sami pri pokuse nechať sa dotknúť Vianoc vo svojich srdciach.
Čo teda robí Cirkev dnes, keď slávi Vianoce? Nerobí nič iné ako inokedy, keď nedeľu čo nedeľu slávi bohoslužbu: slávi Veľkú noc, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Spĺňa svoju úlohu: „Toto robte na moju pamiatku!“ Nie je to pozoruhodné?
Naozaj nemôžeme sláviť Vianoce bez veľkonočnej viery! Lebo Veľká noc odpovedá túžbe, ktorá je na Vianoce taká živá: že život je silnejší ako smrť; náš smäd po láske sa nerozplýva v prázdnej temnote. Lebo Boh sám vypĺňa našu túžbu svojou prítomnosťou. Iba preto patrí budúcnosť zázraku zraniteľného Dieťaťa – napriek vonkajšiemu zdaniu, ktoré vo vianočnej noci vidí iba chudobu v jasliach a potom na Veľký piatok zúfalstvo kríža.
„Dnes sa vám narodil Spasiteľ.“ „Svetlo svieti vo tmách. Nie je to však všetko príliš pekné na to, aby to bola pravda? Nebude naša túžba po živote a láske prirýchlo znova udusená banálnymi udalosťami všedného dňa alebo dokonca brutálnymi udalosťami? Nie je teda naše slávenie Vianoc akýmsi krátkodobým sladkým omráčením, aby sme po nich znova upadli do nemilosrdnej reality?
Hodnoverne budeme môcť sláviť Vianoce iba vtedy, ak tieto skeptické otázky nebudeme zatláčať do úzadia. Ale tým, že Vianoce slávime, tým, že ich budeme v pravom zmysle slova sláviť „veľkonočne“, budeme sa môcť týmto otázkam postaviť zoči – voči. Naozaj vsaďme na alternatívu plnú Božieho prísľubu, ktorú nám otvára obdobie Vianoc prinášajúce milosť do budúcnosti.
Vo svojom rozjímaní nad udalosťami, ktoré sa prihodili, našla Božia Matka – Panna Mária pomoc pre svoje neskoršie konanie. Aj my môžeme podobne ako ona uchovávať tieto udalosti vo svojich srdciach, aby sme našli onú niť, ktorá nás vyvedie z každej dezorientácie. Byť srdcom pri tajomstve viery, o to ide po celý rok. Vo všetkých situáciách by sme sa mali pýtať sami seba, ako by na našom mieste konal Ježiš Kristus. V jeho konaní nájdeme mieru na každé zmysluplné konanie.
Držme sa podľa rozprávania rady anjela na prahu nového roka, ktorého vraj nejaký človek prosil o svetlo na cestu do neistej a temnej budúcnosti a ktorému odpovedal: „Vlož svoju roku do Božej ruky a on ťa určite povedie.“
To si chceme uvedomiť ako jednotlivci i ako členovia Katolíckej cirkvi na Slovensku, ktorá si 30. decembra, teda pred dvoma dňami, pripomenula 40. výročie Slovenskej cirkevnej provincie, ktorá je vlastne dejinným pokračovaním organizovaného cirkevného života na našom území v časoch cyrilo-metodských, teda v období, kedy vznikla aj naša Nitrianska diecéza.
Takto to chceme chápať aj ako občania Slovenskej republiky, ktorá vznikla pred 25. rokmi. Aj v tomto prípade išlo o dejinné pokračovanie našej štátnosti z obdobia Veľkej Moravy a prvej Slovenskej republiky z r. 1939-1945. Je to veľký dar pre nás, po stáročiach útrap a bojov, za ktorý chceme ďakovať aj v čase Vianoc, keď sa vraciame domov ku svojim koreňom.
Nebojme sa priznať tomu, že by sme mali mať ako kresťania medzi svojimi hodnotami aj patriotizmus a úctu k tradíciám.
Oba pojmy odkazujú na hlboko významnú, vekmi overenú duchovnú hodnotu, odvodenú zo zmysluplného jadra, ktorým je DOMOV – stálosť, istota, vzťažný a východiskový bod opakovaných návratov. Pozná ho Starý i Nový zákon, judaistická kultúra, ale aj grécka a rímska kultúra. Oba pojmy sa vzťahovali k miestu, či k mestu, k širšiemu teritóriu osídlenia, ale predovšetkým k rodovému hierarchickému mysleniu a neskôr k prenesenému stredovekému chápaniu územného celku (kniežatstvu, kráľovstvu, štátneho útvaru, etnika, národa…).
Patrilinearita ako právny princíp dedičstva sa udržiaval v rôznej podobe a pomenovaní aj v našej kresťanskej kultúre (patriarcha, patricij, patronát, patrocínium, patrológia, a pod.).
Vývin vzťahu lásky k vlasti je vývinom usporiadanej lásky, teda evanjeliovej, v ktorej sa nenachádza vlastnícky prvok. Pretože byť patriotom neznamená byť vazalom a sluhom akejkoľvek politiky. Byť vlastencom neznamená povýšiť ideu národa nad ideu kresťanstva a ľudstva, národ nad iné národy.
Ján Pavol II. jasne a zreteľne vyjadril kresťanské chápanie vlasti, národa a jeho kultúry. Napísal v diele Pamäť a identita: „Kristovo učenie obsahuje najhlbšie prvky teologickej vízie vlasti a kultúry“ Keďže otčina, t. j. vlasť pochádza od Boha „pribrala podobu kresťanskej kultúry“ a pretvorila ju. „Vlasť je veľká skutočnosť“, obsahuje a tvorí duchovné dedičstvo. Patriotizmus je „vnútorný postoj vo vzťahu k vlasti“. Patriotizmus – zdôrazňuje – ako láska k vlasti priznáva všetkým národom rovnaké práva ako sebe, a preto je cestou k usporiadanej „spoločenskej láske“ – dodáva svätý pápež.
Kresťansky pretvárať svet – to bola úloha Cirkvi odjakživa, a bola ňou aj misia sv. Cyrila a Metoda. Pretvárať svet láskou „oslobodzuje vzťahy medzi ľuďmi a skutočnosťou a podchytáva a rozvíja jednotu“, zakladá proces oslobodzovania človeka – a národa, v ktorom množstvo individualít slobodne koná a tvorí. Idea „národa sa nezakladá na tom, čo si o sebe myslí v určitej dobe, ale čo si myslí od večnosti Boh,“ hovorí ruský filozof V. S. Solovjov. Kresťanská novosť stojí teda v jadre národného bytia a teda aj vlastenectva. Vlastenecké cítenie patrí ku kvalite duchovného života. Túžba pariť k nejakému národnému spoločenstvu je túžba prirodzená. Ona dáva ľudskej osobe plnší rozmer duchovného života.
Dotvárať našu kultúru kresťanskou láskou bolo údelom mnohých v službe Cirkvi a národa. Od nich odvodzujeme úlohu dnešného chápania vlastenectva, a to vlastenectva činnostného, nie verbálneho, vlastenectva prežiareného stálou evanjelizáciou nového a šľachetného ideálu človeka a všeobecného dobra. To je vlastne aj zmysel kresťanskej a národnej tradície.
Človek nemôže žiť autonómne, ako si predstavujú niektorí liberáli alebo existencionalisti. Človek je predsa sociálno-kultúrna bytosť, odkázaná na osobné a medziľudské vzťahy. Človek nezačína život z ničoho a od nuly, ako hlásal J. P. Sartre. Na druhej strane vieme, že nejestvuje totálna inovácia. Každý z nás je predsa dedičom toho, čo vytvorili generácie pred ním. Je ponorený do tradície, ktorá je istou kumuláciou poznania a skúseností. Aj tradícia má svoje zdôvodnenie v dejinnom vývine spoločenstva. Bez tradície je ľudská i spoločenská identita človeka neúplná. Tradícia trvá ako živé duchovno = dianie, ktorému prislúchajú vlastnosti, ako je: stálosť, nemennosť, nepretržitosť, regenerácia, utvrdzovanie, normovanie, a to ako spoločensko-kultúrne zmeny a premeny alebo aj progres či regres, uvádza prof. P. Liba (Kultúra a literatúra).
Kardinál J. Ratzinger pripomína, že dynamika duchovného rastu človeka i spoločnosti sa prejavuje v prijímaní a odovzdávaní, čo je vlastne základný princíp tradície (Úvod do křesťanství).
Tradícia sa vytvára naprieč kultúrnym rozmanitostiam, historickým zmenám vlád, štátov, inštitúcií…. Pritom tradíciu nemožno chápať ako sklad informácií o hodnotách a významoch minulosti. Presahuje rámec jedného človeka, spoločenstva, národa, hoci je „dejinnou pamäťou národa“, ako hovorí slovenský teológ L. Hanus v diele Človek a kultúra.
Tradícia teda obsahuje v sebe istú energiu možného rozmachu, stability, oživenia istoty, kontinuity spoločného dobra a krásy, posilňuje teda aj osobnú, ľudskú i národnú identitu. „Obnoviť dušu národa“, ako hovorí Francúz P. Ricoeur, znamená múdro konať pri nápore násilnej globalizácie.
Modernizácia života, tak ako nová evanjelizácia nevylučujú návrat k prameňom, k dejinám a k tradíciám.
Modlime sa, za seba, aby sme si tieto hodnoty uvedomili a vedeli sa za na aj obetovať. Modlíme sa aj za našich zákonodarcov, a tých, ktorí reprezentujú naše Slovensko, aby mali úcte kresťanské i národné hodnoty a zohľadňovali ich v prijímaní zákonov a rešpektovali ich aj v každodennom živote. Aby kresťania so svojimi hodnotami, ktorí tvoria takmer 3/4 obyvateľstva Slovenska neboli vo svojej vlasti iba „mlčiacou a diskriminovanou väčšinou“.
Týka sa to mnohých oblastí, predovšetkým inštitúcie rodiny, ktorá by vraj mala mať postavenie na úroveň iných vzťahov. Nezaznieva to len zo strany aktivistov, ale žiaľ, boli sme toho svedkami aj nedávno, pri prísľube predstaviteľa štátu na najvyššej úrovni.
Možno sa miestami nový rok bude, aj z toho dôvodu, javiť ako labyrint, ale s vodiacou niťou, ktorú nám Boh dáva do ruky – vo forme viery – skrze Ježiša Krista, sme vždy na bezpečnej strane. Božia Matka – Mária to zakúsila s vďačnosťou a osvedčilo sa to. Nastúpme i my na túto cestu, či ostaňme na nej, aby náš život bol zmysluplný a mal svoj vznešený cieľ v Bohu.
Amen.
